Prečo sa globálny Juh nepostavil za Ukrajinu po boku Západu – krajiny globálneho Juhu nezabudli Západu jeho porušovanie vlastných pravidiel

Mnohí na Západe sa snažia pochopiť, prečo sa krajiny globálneho Juhu odmietajú postaviť  na niektorú zo strán vo vojne na Ukrajine,. Niektorí špekulujú, že tieto krajiny sa rozhodli pre neutralitu kvôli ekonomickým záujmom. Iní vidia za ich neochotou zaujať stanovisko – či dokonca nedostatkom morálky – ideologické spojenie s Moskvou a Pekingom. Ale správanie veľkých rozvojových krajín možno vysvetliť niečím oveľa jednoduchším: túžbou vyhnúť  zapleteniu sa do konfliktu medzi Čínou, Ruskom a Spojenými štátmi.   Na celom svete – od Indie po Indonéziu, Brazíliu, Turecko, Nigériu až po Južnú Afriku –  rozvojové krajiny sa stále viac snažia vyhnúť nákladným zápletkám s hlavnými mocnosťami a usilujú sa ponechať si všetky svoje možnosti otvorené pre maximálnu flexibilitu. Tieto krajiny presadzujú stratégiu hedgingu, pretože považujú budúce rozdelenie globálnej moci za neisté a chcú sa vyhnúť záväzkom, ktoré by bolo ťažké splniť. S obmedzenými zdrojmi na ovplyvňovanie globálnej politiky chcú mať rozvojové krajiny možnosť rýchlo prispôsobiť svoju zahraničnú politiku nepredvídateľným okolnostiam.

Podľa brazílskeho profesora medzinárodných vzťahov Matiasa Spektora  v súvislosti s vojnou na Ukrajine predstavitelia týchto krajín tvrdia, že je príliš skoro na to, aby odmietli pretrvávajúcu moc Ruska. Pripúšťajú, že Rusko inváziou proti svojmu susedovi možno urobilo chybu, ktorá urýchli jeho dlhodobý úpadok, ale krajina zostane hlavnou silou, s ktorou treba v dohľadnej dobe počítať – a tiež nevyhnutným hráčom pri vyjednávaní o ukončení vojny. Väčšina krajín globálneho Juhu tiež považuje úplnú ruskú porážku za nežiaducu a tvrdia, že rozbité Rusko by otvorilo mocenské vákuum dostatočne široké na to, aby destabilizovalo krajiny ďaleko za hranicami Európy. Západné krajiny príliš rýchlo odmietli toto zdôvodnenie neutrality a považovali to za implicitnú obranu Ruska alebo za zámienku na normalizáciu agresie. Vo Washingtone a v rôznych európskych metropolách sa reakcia globálneho Juhu na vojnu na Ukrajine považuje za sťaženie už aj tak zložitého problému. Ale takéto frustrácie sú pomýlené – Západ ignoruje príležitosť vytvorenú rastúcou dezilúziou veľkých rozvojových krajín z politiky Pekingu a Moskvy. Pokiaľ tieto krajiny budú cítiť potrebu zabezpečiť svoje záujmy, Západ bude mať príležitosť dvoriť im. Ale na zlepšenie vzťahov s rozvojovými krajinami a riadenie vyvíjajúceho sa globálneho poriadku musí Západ brať vážne obavy globálneho Juhu – v súvislosti so zmenou klímy , obchodom a mnohými ďalšími.

Globálny Juh využíva novú stratégiu – hedging. Sekundárne mocnosti ju už dlho využívajú na riadenie rizík. Ale v posledných rokoch rastúci počet vplyvných štátov z postkoloniálneho sveta tiež prijal tento prístup. Indický premiér Narendra Modi  si napríklad vybudoval silné diplomatické a obchodné vzťahy s Čínou, Ruskom a Spojenými štátmi súčasne. Pre Modiho funguje hedging ako poistka. Ak by medzi hlavnými mocnosťami vypukol konflikt, India by mohla profitovať z toho, že sa pripojí k najmocnejšej strane alebo sa pripojí ku koalícii slabších štátov, aby odradila tú najsilnejšiu. Ako stratégia riadenia multipolárneho sveta, hedging znamená udržiavanie otvorených komunikačných kanálov so všetkými hráčmi. To sa ľahšie povie, ako urobí. Za prezidenta Luiza Inácia Lulu da Silvu napríklad Brazília odsúdila nezákonnú ruskú inváziu na Ukrajinu, ale tiež odmietla európske žiadosti o zaslanie vojenského materiálu do Kyjeva. Lula usúdil, že odmietnutie kritizovať Moskvu by bránilo dialógu s americkým prezidentom Joeom Bidenom a predaj zbraní západnej koalícii by podkopal jeho schopnosť hovoriť s ruským prezidentom Vladimírom Putinom . V dôsledku toho brazílski predstavitelia vyzvali na ukončenie bojov bez toho, aby urobili čokoľvek, čo by mohlo vyvolať odpor Washingtonu alebo Moskvy.

Hedging môže byť v priebehu času ťažké udržať a schopnosť štátu často závisí od jeho domácej politiky. Politické obmedzenia  môžu ohroziť hedgingové stratégie, keď sú ohrozené  ekonomické záujmy. Napríklad v roku 2019 sa Lulov predchodca Jair Bolsonaro snažil vyvážiť rastúcu závislosť Brazílie od Číny získaním podpory od amerického prezidenta Donalda Trumpa. V reakcii na to silný farmársky výbor v brazílskom kongrese zastavil Bolsonara v jeho postupe, pretože očakával, že farmári stratia prístup na trh v Číne, ak prezident bude takto konať ďalej. Hedging tiež nevyhnutne zahŕňa sklamanie spojencov, keď sú v stávke národné záujmy. Napríklad turecký prezident Recep Tayyip Erdogan verejne potvrdil podporu územnej celistvosti Ukrajiny a poslal Kyjevu humanitárnu pomoc. Jeho vláda sa však vyhýba zatiahnutiu do konfliktu napriek tomu, že Turecko je členom NATO so silnými a cennými väzbami na USA a Európsku úniu. Erdogan však uznáva, že Turecko si nemôže dovoliť odcudziť Rusko, pretože Moskva má vplyv na oblasti hlavného záujmu Ankary, vrátane Kaukazu, Náhorného Karabachu a Sýrie.

Hedgeri sa obávajú vzájomnej ekonomickej závislosti, pretože to oslabuje ich suverenitu. V dôsledku toho sa snažia posilniť domáce trhy a národnú sebestačnosť, podporovať industrializáciu a budovať životne dôležité sektory, ako je doprava, energetika a obrana. Toto je prístup najväčšej ekonomiky juhovýchodnej Ázie.  Indonézia pod vedením prezidenta Joka Widoda dvorila čínskym a západným investíciám, aby zvrátila dve desaťročia deindustrializácie. Pretože postaviť sa na stranu vo vojne na Ukrajine by mohlo ohroziť tieto plány, usilovne sa snažil postaviť nad spory. V roku 2022 sa ako jeden z mála svetových lídrov indonézsky prezident stretol s Bidenom, Putinom, čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom a ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským.

Keďže hedgeri si cenia slobodu konania, môžu vytvárať výhodné partnerstvá na sledovanie konkrétnych cieľov zahraničnej politiky, ale je nepravdepodobné, že by vytvorili všeobecné spojenectvá. To odlišuje dnešných hedgerov od nezúčastnených krajín z obdobia studenej vojny. Uprostred bipolárnej konkurencie vtedajšej éry sa nezúčastnené rozvojové štáty zhromaždili okolo spoločnej identity, aby požadovali väčšiu ekonomickú spravodlivosť, rasovú rovnosť a koniec koloniálnej nadvlády. Za týmto účelom vytvorili trvalé koalície v multilaterálnych inštitúciách. Naopak, hedging dnes znamená vyhnúť sa tlaku na výber medzi Čínou, Ruskom a Spojenými štátmi. Je to odpoveď na vznik nového, multipolárneho sveta. Pre krajiny globálneho Juhu nie je hedging len spôsob, ako získať materiálne ústupky. Stratégia sa opiera o históriu týchto krajín s veľmocami a ich presvedčenie, že najmä Spojené štáty americké boli vo svojich rokovaniach s rozvojovým svetom pokrytecké. Zoberme si reakciu mnohých ľudí na globálnom Juhu na prejav americkej viceprezidentky Kamaly Harrisovej na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári. Harrisová povedala publiku západných vodcov, že ruské zverstvá boli „útokom na našu spoločnú ľudskosť.“ Opísala hrôzy vojny a násilnú deportáciu státisícov Ukrajincov, z ktorých niektorí boli oddelení od svojich detí. „Žiadny národ nie je bezpečný vo svete, kde…. krajina s imperialistickými ambíciami môže zostať bez kontroly“ – vyhlásila Harrisová v súvislosti s Ukrajinou.

Lídri na celom globálnom Juhu vedia, že správanie sa Ruska na Ukrajine bolo barbarské a neľudské. Z ich pohľadu však Harrisovej prejav len podčiarkol západné pokrytectvo. Ako zdôraznil čilský diplomat Jorge Heine, Spojené štáty nemôžu očakávať, že iné krajiny budú sankcionovať Rusko za jeho brutalitu na Ukrajine, keď Washington dodáva zbrane Saudskej Arábii na jej zástupnú vojnu proti Iránu v Jemene, čo viedlo k nezákonnému zabitiu tisícov  spomedzi civilného obyvateľstva, ničeniu bohatého kultúrneho dedičstva a vysídleniu miliónov ľudí. Morálny základ si vyžaduje súlad medzi hodnotami a činmi. Okrem toho  pre väčšinu krajín globálneho Juhu je ťažké akceptovať požiadavky Západu na „poriadok založený na pravidlách,“  keď Spojené štáty a ich spojenci často porušujú pravidlá – páchajú zverstvá vo svojich rozličných vojnách, týrajú migrantov, vyhýbajú sa medzinárodne záväzným pravidlám  obmedziť emisie uhlíka a podkopávajú napríklad desaťročia mnohostranného úsilia o podporu obchodu a zníženie protekcionizmu. Západ požaduje, aby sa rozvojové krajiny stali „zodpovednými zainteresovanými stranami“ vo veľkej časti globálneho Juhu.

Rozvojový svet tiež vidí pokrytectvo v tom, že Washington prezentuje svoju súťaž s Pekingom a Moskvou ako boj medzi demokraciou a autokraciou. Koniec koncov, Spojené štáty naďalej selektívne podporujú autoritárske vlády, keď to slúži záujmom USA. Z 50 krajín, ktoré Freedom House považuje za „diktatúry,“ 35 dostalo vojenskú pomoc od vlády USA v roku 2021. Nemalo by preto byť prekvapením, že mnohí z globálneho Juhu považujú prodemokratickú rétoriku Západu za motivovanú sebeckým záujmom a nie za skutočný záväzok voči liberálnym hodnotám. Akokoľvek je to pre krajiny globálneho Juhu frustrujúce, západné pokrytectvo má svoju odvrátenú stranu: dáva rozvojovým krajinám páku, ktorú môžu zatiahnuť na uskutočnenie zmeny. Keďže Spojené štáty a ich európski spojenci apelujú na morálne zásady, aby ospravedlnili mnohé zo svojich rozhodnutí, tretie strany ich môžu verejne kritizovať a žiadať nápravu, ak sa tieto zásady nedôsledne uplatňujú. Rozvojové krajiny nemajú taký vplyv na Čínu a Rusko, pretože ani jedna z nich neurčuje ich zahraničnopolitické preferencie v zmysle univerzálnych morálnych hodnôt. Mnohí na Západe spájajú multipolárny svetový poriadok s konfliktom a nestabilitou a uprednostňujú dominantné Spojené štáty, ako to bolo po páde Sovietskeho zväzu . Inak tomu nie je ani v krajinách globálneho Juhu, kde prevláda názor, že multipolarita by mohla slúžiť ako stabilný základ medzinárodného poriadku v 21. storočí.

Časť týchto úvah vychádza z nedávnych spomienok. Ľudia v rozvojových krajinách si unipolárny moment po studenej vojne pamätajú ako násilné obdobie – s vojnami v Afganistane, na Balkáne a v Iraku. Unipolarita sa tiež zhodovala so znepokojujúcim prílevom globálneho kapitálu do východnej Európy, Latinskej Ameriky a juhovýchodnej Ázie. Ako varoval politológ Nuno Monteiro, keď je hegemónia USA nekontrolovaná, Washington sa stáva vrtošivým, začína bojovať proti neposlušným štátom alebo necháva horieť periférne regionálne konflikty. Spomienky na bipolaritu na globálnom Juhu nie sú o nič lepšie. Z pohľadu mnohých rozvojových krajín bola studená vojna studená len v tom, že neviedla k zničujúcej konfrontácii medzi dvoma superveľmocami s jadrovými zbraňami. Mimo Európy a Severnej Ameriky bola druhá polovica dvadsiateho storočia horúca a politické násilie sa šírilo v mnohých krajinách i v rámci nich. Bipolarita nebola poznačená stabilnou konkurenciou pozdĺž železnej opony, ale krvavými zásahmi superveľmocí na perifériách zemegule.

Hedgeri z globálneho Juhu sú však optimistickí, pokiaľ ide o multipolaritu, z dôvodov, ktoré sú mimo histórie. Jedno z prevládajúcich presvedčení je také, že difúzia moci poskytne rozvojovým krajinám viac priestoru na oddych, pretože intenzívna súťaž v oblasti bezpečnosti medzi veľmocami sťaží silným nanucovať svoju vôľu slabším štátom. Ďalším bežným názorom je, že rivalita medzi veľmocami spôsobí, že budú lepšie reagovať na výzvy menších štátov po spravodlivosti a rovnosti, pretože silní musia získať priazeň globálneho Juhu, aby mohli súťažiť so svojimi súpermi. Tretím názorom je, že rozptýlená moc otvorí príležitosti pre malé štáty, aby vyjadrili svoje názory v medzinárodných inštitúciách, ako sú OSN a Svetová obchodná organizácia. Keď tak urobia, globálne inštitúcie začnú odrážať širšiu škálu perspektív, čím sa zvýši celková legitimita týchto medzinárodných orgánov.

Ale takýto optimizmus ohľadom vyhliadok na multipolárny poriadok môže byť neopodstatnený. Konkurencia v oblasti bezpečnosti v multipolárnych systémoch môže prinútiť veľmoci, aby okolo nich vytvorili prísnejšie hierarchie, čím sa obmedzia šance pre menšie štáty, aby vyjadrili svoje preferencie. Napríklad Spojené štáty presvedčili mnohé krajiny, aby sa postavili proti čínskemu vplyvu a obmedzili ich slobodu konania. Okrem toho by veľmoci mohli konať v zhode, aby potlačili výzvy na spravodlivosť a rovnosť z menších krajín, ako to urobila takzvaná Svätá aliancia medzi Rakúskom, Pruskom a Ruskom v devätnástom storočí, keď zrušila nacionalistické a liberálne ľudové hnutia v celej Európe.  V minulosti si veľmoci udržiavali svoju autoritu tým, že vylučovali a vnucovali svoju vôľu iným. Víťazi druhej svetovej vojny sa napríklad nominovali za päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, čím si upevnili svoju moc v rámci multilaterálnych inštitúcií. Zďaleka nie je zrejmé, že rozvojovým krajinám sa bude pri multipolarite dariť lepšie ako pri predchádzajúcich globálnych systémoch.

Prevaha hedgingu medzi hlavnými krajinami globálneho Juhu predstavuje pre Spojené štáty výzvu aj príležitosť. Výzvou je, že hedging by mohol zväčšiť súťaž v oblasti bezpečnosti medzi Pekingom, Moskvou a Washingtonom, keďže rozvojové krajiny si navzájom protirečia vo vzťahu k veľmociam. V dôsledku toho možno budú musieť Spojené štáty ponúknuť viac ústupkov ako v minulosti, aby presvedčili rozvojové krajiny na spoluprácu a uzatváranie dohôd. Príležitosťou pre Washington je to, že „hedgeri“ pravdepodobne natrvalo nespájajú sily s Pekingom alebo Moskvou. Na celom globálnom Juhu sú navyše ľudia čoraz otvorenejší spájaniu so Západom. Obyvatelia väčšiny rozvojových krajín sú mladí, energickí a netrpezliví a snažia sa vytvoriť svetový poriadok, v ktorom môžu prosperovať. Medzi kultúrnymi a ekonomickými elitami a ľudovými hnutiami globálneho Juhu presadzujú vplyvné hlasy progresívne reformy, ktoré by mohli poskytnúť základ pre spoluprácu so Západom.

Aby si Spojené štáty získali priateľov v multipolárnom svete, mali by začať brať vážnejšie obavy globálneho Juhu. Osvojiť si blahosklonný postoj alebo –  čo je horšie – úplne vylúčiť tieto krajiny z konverzácie, je receptom na problémy. Hlavné rozvojové krajiny nie sú len nepostrádateľnými partnermi pri riešení klimatických zmien a predchádzaní globálnym ekonomickým otrasom, ale aj pri riadení vzostupu Číny a opätovného presadzovania moci Ruska. Zapojenie týchto krajín bude vyžadovať pokoru a empatiu zo strany politikov USA, ktorí na to nie sú zvyknutí. Rozhodujúce je, že Spojené štáty by mali venovať veľkú pozornosť sťažnostiam globálneho Juhu voči Číne. Namiesto nátlaku na krajiny, aby prerušili vzťahy s Pekingom, by ich mal Washington potichu povzbudiť, aby si sami otestovali hranice čínskeho priateľstva. Rozvojové krajiny čoraz viac uznávajú, že Čína môže byť rovnako veľkým tyranom ako etablované západné mocnosti.

Spojené štáty musia tiež upustiť od očakávania, že globálny Juh bude automaticky nasledovať Západ. Veľké a vplyvné rozvojové krajiny nikdy nemôžu byť skutočnými zasvätencami v liberálnom medzinárodnom poriadku. Budú sa preto snažiť presadzovať svoje vlastné záujmy a hodnoty v rámci medzinárodných inštitúcií a spochybňovať západné chápanie legitimity a spravodlivosti. Západ a globálny Juh však stále môžu spolupracovať. História poskytuje návod. Väčšiu časť dvadsiateho storočia postkoloniálne krajiny napádali Západ v mnohých otázkach, presadzovali dekolonizáciu, rasovú rovnosť a ekonomickú spravodlivosť. Vzťahy boli napäté. Napriek tomu oddanosť diplomacii zabezpečila, že Západ a rozvojový svet mohli spoločne využívať medzinárodné normy a inštitúcie, ktoré upravujú také rôznorodé témy, ako je obchod, ľudské práva, plavba po moriach a životné prostredie. Dnes sa Západ a globálny Juh nemusia snažiť o úplný konsenzus, ale mali by spolupracovať, aby dosiahli vzájomne prospešné výsledky. Sľubnou oblasťou spolupráce je prispôsobenie sa zmene klímy a jej zmiernenie . Spojené štáty a krajiny EÚ dosiahli rýchly pokrok v rámci svojich vlastných hraníc, čím sa otvorila príležitosť na zapojenie veľkých rozvojových štátov. Ďalšou oblasťou zrelou na partnerstvo medzi Západom a globálnym Juhom je medzinárodný obchod, oblasť, v ktorej sú možné vyváženejšie vzťahy. Krajiny globálneho Juhu sú pripravené zabezpečiť si cestu do polovice 21. storočia. Zabezpečujú si nielen získanie materiálnych ústupkov, ale aj zvýšenie svojho postavenia a multipolaritu berú ako príležitosť posunúť sa v medzinárodnom poriadku. Ak chcú Spojené štáty zostať na prvom mieste medzi veľmocami v multipolárnom svete, musia sa stretnúť s globálnym Juhom podľa jeho vlastných podmienok.