Prečo priznanie tragickej chyby vyvolalo protesty v Iráne – nespokojnosť Iráncov smeruje proti armáde, vláde i prezidentovi

Na palube Iráncami zostreleného ukrajinského dopravného lietadla Boeing 737 bolo najviac obetí iránskej národnosti, ako aj Iráncov žijúcich v Kanade – vrátane tých, ktorí študujú na kanadských univerzitách. Preto Kanada smúti za Iráncami a ich tváre sú všade: na obrazovkách televízorov i na internete. V Iráne bolo rodinám obetí prisľúbené odškodnenie, ale úrady ich varovali: neorganizujte smútočné obrady, urobíme všetko sami. Informácie o obetiach katastrofy s iránskym občianstvom možno nájsť iba na sociálnych sieťach. Oficiálne médiá ich nespomínajú. Irán zostrelil lietadlo s vlastnými občanmi na palube – a urobil pokánie pred celým svetom. Pre samotných Iráncov to, čo sa stalo, vyvoláva toľko otázok, že národnú jednotu, ktorá spojila krajinu po atentáte na generála Kassema Sulejmáního, rýchlo nahradili masové protesty. Úniky uverejnené v západných médiách, videonahrávky o odpálení rakiet, prejavy vedúcich predstaviteľov – to všetko postupne pripravovalo Iráncov – ktorí v skutočnosti neverili štátnym zdrojom – na hroznú pravdu, že samotná iránska protivzdušná obrana zostrelila ukrajinský Boeing, ktorým väčšinou cestovali iránski občania alebo Kanaďania iránskeho pôvodu. Šok po oficiálnom priznaní tragédie bol napriek tomu veľký. A potom nasledovali otázky, na ktoré nikto nedokázal odpovedať.

Bližšie neidentifikovaná iránska autorka Maryam Hamedi na internetovom portáli moskovského centra Nadácie Carnegie uvádza niektoré okolnosti, súvisiace so streľbou na ukrajinské civilné lietadlo naďaleko teheránskeho letiska. Najprv podotýka, že už takmer každému v Iráne je jasné, že iránske orgány varovali USA pred ostreľovaním amerických základní v Iraku – šesť hodín predtým. Američania a ich iracký personál mali na evakuáciu šesť hodín. Na základe týchto skutočností sa americké vyhlásenia o absencií obetí javia ako celkom pravdepodobné. Avšak iránskej armáde sa nepodarilo varovať svoju vlastnú štátnu službu pred tým, čo sa deje. Iránska analógia  ruskej Federálnej agentúry pre leteckú dopravu nedostala príkaz úplne „zatvoriť iránske nebo“ pre lety. Ukazuje sa, že americká armáda bola dôležitejšia ako ich vlastní občania? – konštatuje iránska autorka.

Pripomína, že letecké sily Zboru islamskej revolučnej gardy boli najmodernejšie a najpočetnejšie. Po vytvorení tejto formácie v roku 2009 boli občania neustále informovaní o bunkroch, robotoch a najnovších elektronických systémoch. A teraz sa prevádzkovateľovi ultramoderného systému protivzdušnej obrany podarilo pomýliť si civilné lietadlo s raketou. Navyše nedokázal rozlíšiť medzi vzďaľujúcim sa objektom (lietadlo vzlietlo, odklonilo sa od Teheránu) od približujúceho sa objektu. Katastrofy takého druhu sa zvyčajne vyskytujú v dôsledku veľkého nedostatku profesionality alebo zaostalosti technológií. Najzávažnejšou vecou v očiach rozhorčenej iránskej spoločnosti nie je však ani to, že lietadlo sa zrútilo, ale ako reagovali úrady a snažili sa skrývať hroznú pravdu až do poslednej chvíle.

Maryam Hamediová zdôrazňuje, že na čele iránskych ozbrojených síl je najvyšší vodca Ajatolláh Chámeneí. Preto neprekvapuje, že reformistický vodca iránskeho opozičného „zeleného hnutia“  Mehdi Karroubi povedal, že za zničenie lietadla je priamo zodpovedný Chámeneí. Podľa Karroubiho ukazuje sa, že Chámeneí klamal iránskej spoločnosti o tom, čo sa stalo – alebo nemá predstavu o tom, čo sa deje v ozbrojených silách, ktoré sú mu podriadené. Obe možnosti ho prinajmenšom diskvalifikujú ako hlavu štátu. Veliteľ iránskych vzdušných síl pripustil: „Okamžite som to vedel, okamžite som to hlásil hore, ale potom som mal zakázané šíriť informácie.“ A nielen on sám. Všetky iránske médiá vysvetľovali, že je neprijateľné šíriť „západnú lož“ o účasti iránskej protivzdušnej obrany na havárii lietadla. Niekoľko dní v štátnej televízii sa neustále tvrdilo, že verzia rakety je ďalšou lžou v informačnej vojne Západu. Dokonca Donald Trump bol úzko spájaný s Boeingom, ktorý vyrába zlé lietadlá, a preto teraz „chránil“ túto spoločnosť. Neboli povolené ani neutrálne vyhlásenia, napríklad: „prebieha vyšetrovanie, vypracovávajú sa rôzne verzie.“ Na miesto havárie boli dovezené buldozéry. Lietadlo havarovalo v jednom z najchudobnejších predmestí Teheránu – a nikto nebránil miestnym obyvateľom, chudobným, hrabať sa medzi troskami a hľadať cenné veci.

Keby nebolo vyhlásenia kanadského premiéra – nie kvôli dôkazom, ani nie pre medzinárodné tlaky – pravda by nevyšla najavo. Nakoniec však Irán zvolal naliehavé zasadnutie Rady národnej bezpečnosti, na ktorom sa zúčastňujú najvyšší predstavitelia krajiny. Je pravda, že vina nebola priamo pripisovaná Zboru islamskej revolučnej gardy, ale  tzv. Výboru iránskych ozbrojených síl. Prečo bol najvyšší vodca ticho? Prečo nepožiadal okamžite, aby boli páchatelia postavení pred súd? A prečo v krajine, kde za druhým generálom sa držal smútok ďalší týždeň, spomína sa iba „náhodná“ nehoda lietadla, hoci zomrelo 140 Iráncov a takmer všetci občania iných krajín boli iránskeho pôvodu ? Pre značnú časť iránskej spoločnosti je tento dôvod zrejmý: najvyššia moc ich všetkých dávno rozdelila do dvoch tried, na dve kasty. Existujú ľudia, ktorí patria do vnútorného kruhu, zdieľajú ideológiu, pre nich je moslimská Umma dôležitejšia  než iránsky ľud. Patrí im sláva, česť, privilégiá – a to aj po smrti.

A existujú Iránci, ktorí uprednostňujú „svetské radosti“ života, orientáciu na Európu, počúvajú BBC a nie štátne kanály, snívajú o práci v zahraničí. Toto rozdelenie na „našich“ a „nie našich“ potvrdil aj samotný Ajatolláh Chámeneí : „Máme … tých, ktorí sú z nás a tých, ktorí nie sú z nás.“ Rovnako sa hodnotili cestujúci v ukrajinskom lietadle:  iránski študenti zahraničných univerzít alebo Iránci s dvojitým občianstvom, ktorí si vymieňajú „iránsku stabilitu“ za kanadský pokoj. V iránskej vízii sveta je však spojenie s rodnou krajinou a rodinou veľmi silné. Preto na novoročné sviatky zo zahraničia prúd tých, ktorí túžia po svojej vlasti, tiahne vždy do Iránu. Mnoho cestujúcich z tohto letu bolo v skutočnosti roztrhaných medzi dvoma krajinami: je pre nich ťažké žiť v Iráne a bez Iránu.

Ako napísala Maryam Hamediová – smútok za milovanými je ďalšou dôležitou súčasťou iránskej kultúry. Za normálnych okolností by v týchto dňoch boli iránske mestá obvešané čiernymi smútočnými nápismi  a pohrebné sprievody by sa nezastavili. A práve to je dôvod, prečo Iránci protestujú: úrady už celé týždne plačú o jednom „našom“, ale demonštratívne mlčia o tuctoch „nie našich.“ Nedá sa povedať, ako sa budú protesty rozvíjať. Príliš veľa úderov ochromuje ľudí. Ale aj tak nespokojnosť verejnosti v Iráne čoraz viac smeruje proti armáde, vláde alebo prezidentovi, ako aj proti najvyššiemu vodcovi. Aj veľmi konzervatívni občania takmer stratili dôveru voči Ajatolláhovi Chámeneímu. Iránci sú schopní vydržať chudobu, nepriateľstvo celého sveta, neustálu hrozbu vojny. Nespravodlivosť však v ich srdciach zapaľuje taký hnev, že tradícia a religiozita to už nedokážu potlačiť.