Pozná niekto na Slovensku de Gaulleovu politiku všetkých azimutov ? – väčšina Slovákov chce byť geopoliticky kdesi „v strede“

Slovenské médiá tzv. hlavného prúdu ponechali bez povšimnutia názor predsedu strany Hlas-SD Petra Pellegriniho, ktorý vyjadril v diskusnej relácii TV JoJ „Na hrane“ – a potom ho opakovane pripomenul na sociálnej sieti: „Mrzí ma, že zo slovenskej zahraničnej politiky sa vytráca dlhoročné pravidlo, podľa ktorého má byť orientovaná na všetky štyri svetové strany. Nikto nespochybňuje, že sme a chceme byť platným členom Európskej únie, ale nemôžeme vo svojej politike ani ignorovať krajiny ako Rusko alebo Čína. Aj preto som ako predseda vlády nepodporoval napríklad demonštratívne vyhosťovanie ruských diplomatov ako gesto solidarity, ale naopak – ak sme zistili, že ich pôsobenie je nezlučiteľné s diplomatickým poslaním, konali sme okamžite.“ Pellegriniho slová nemožno ignorovať, pretože súčasná geopolitická situácia nadobúda čoraz nebezpečnejšie rozmery a Slovensko za takýchto okolností by malo uvážlivo a realisticky formulovať svoje k postoje k pálčivým problémom konfliktnej medzinárodnej scény.

V aktuálnom kontexte sa žiada uviesť, že už v januári 2019 portál Orientacia.sk spomenul „politiku všetkých azimutov,“ ktorú český prezident Miloš Zeman opakovane pripomína domácim rusofóbom, keď mu vyčítajú intenzívnu komunikáciu s partnermi v Moskve a v Pekingu. Bola to strategická doktrína  francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaullea, ktorý v roku 1966 vystúpil z vojenskej štruktúry NATO – teda Francúzsko si zachovalo všetky euroatlantické spojenecké zväzky, zostalo stúpencom európskej spolupráce i spolupráce so Spojenými štátmi americkými, ale v rámci „politiky všetkých azimutov“ sa snažilo udržiavať priateľské, predovšetkým ekonomické styky so všetkým krajinami, hlavne veľkými krajinami, nevynímajúc vtedajší Sovietsky zväz. Podľa tohto princípu sa úspešne orientovali v zahraničnej politike aj menšie krajiny, o čom svedčí napríklad Titova Juhoslávia alebo Švajčiarska konfederácia, povestná dlhodobou tradíciou politickej a vojenskej neutrality – dokonca jediný nečlenský štát EÚ v strednej Európe.

Pellegriniho slová o potrebe zahraničnej politiky orientovanej na všetky štyri svetové strany svedčia o tom, že predseda najsilnejšej opozičnej politickej strany sa vo svojich úvahách nepohybuje iba v rovine vymýšľania sociálnych benefitov, ktorými si chcú politické strany kupovať svojich voličov. Jeho Hlas-SD nepodľahol primitivizmu rusofóbov – ani sa nepodriaďuje sinofóbii atlantických alarmistov, preferujúcich jeden azimut vazalskej závislosti na superveľmoci, pomaly strácajúcej svoj globálny vplyv. Ani taká ekonomická európska veľmoc, akou je Nemecko, sa nepodriaďuje tlakom z Washingtonu, keď ide o vzťah k Rusku.  Strana Hlas-SD sa nevzdáva vzťahov so spojencami v euroatlantickom spoločenstve, ale vníma zložitosť problémov, voči ktorým pristupujú naši spojenci v Berlíne, v Paríži i v Ríme bez predsudkov, aké šíria niektorí „pohrobkovia“ studenej vojny.

Pellegriniho postoj pripomínajúci de Gaulleovu politiku „všetkých azimutov“ sa opiera aj o zistenia prieskumov verejnej mienky, podľa ktorých viac ako polovica obyvateľov Slovenska nepociťuje ohrozenie zo strany Ruska. Skôr prevláda presvedčenie, že NATO svojimi vojenskými základňami provokuje Moskvu. Väčšina Slovákov favorizuje názor, že ich krajina by mala byť geopoliticky zaradené kdesi v „strede.“ Ich postoje voči Rusku sú však vzdialené od väčšiny názorov Poliakov alebo obyvateľov Pobaltia, ktorí sa na východného suseda pozerajú cez prizmu výrazne negatívnych  historických skúseností. Aj tieto okolnosti by mohli zohrať určitú úlohu vo volebnej kampani, ak Pellegrini bude argumentovať voličom proti atlantickej posadnutosti niektorých politikov súčasnej vládnej koalície jeho zahraničnopolitickou orientáciou „na štyri svetové strany.“

Ak je v súčasnosti reč o „politike všetkých azimutov,“ tak netreba chodiť pre príklady do histórie. O určitý druh tejto politiky sa pokúšajú aj dve krajiny, ktoré susedia so Slovenskom. Maďarsko je členom Európskej únie aj NATO, ale jeho premiérovi Viktorovi Orbánovi to nebráni v tom, aby udržiaval s Moskvou všestranne bohaté styky, z ktorých má jeho krajina primeraný benefit. Podobne pristupuje ku vzťahom s Ruskou federáciou aj vláda rakúskeho kancelára Sebastiana Kurza. Napriek tomu, že minulého roku odsúdil súd plukovníka rakúskej armády za špionáž pre ruskú GRU na 25 rokov a Rakúsko vyhostilo ruského diplomata kvôli obvineniu z priemyselnej špionáže, všestranné ekonomické vzťahy medzi Ruskom a Rakúskom pokračujú bez obmedzení a vláda vo Viedni naďalej trvá na svojej podpore dokončenia plynovodu Nord Stream-2. Ale to sú veci pre niektorých „stratégov“ v Prahe i v Bratislave úplne nepochopiteľné !