Popularita prezidenta Putina je stále vysoká – prevzal mnohé zo sovietskych a cárskych tém, vrátane kultúrnej výnimočnosti a protizápadného postoja

V čase, keď vojna na Ukrajine smeruje k tomu, čo bude zrejme krvavou zimou pre Rusko aj Ukrajinu, je tu jedna osoba, ktorá – ako sa zdá – na domácom fronte netrpela: ruský prezident Vladimír Putin, ktorého popularita je stále vysoko. aj keď obete konfliktu naďalej pribúdajú. Putinova politická odolnosť môže byť prekvapením pre mnohých, ktorí predpokladali, že sankcie Západu spolu s ľudskými obeťami vojny podnietia  spoločenskú opozíciu voči vojne a rozdrobia ruské elity, čo nakoniec otvorí dvere Putinovmu zvrhnutiu. Tieto opisy sa však v prevažnej miere zameriavajú na sociálno-ekonomické faktory podporujúce Putinovu moc a prehliadajú ďalší kľúčový faktor, ktorý pomáha vysvetliť prežitie ruského vodcu: ideológiu. Kremľu sa podarilo vytvoriť svetonázor, ktorý vysvetľuje, prečo Rusi musia znášať výzvy súvisiace s vojnou, a umožňuje im pochopiť ich situáciu. Táto ideológia sa stala trvalou črtou Putinovho režimu.

V takomto kontexte si zaslúži pozornosť esej v časopise Foreign Affairs, ktorej autori – Maria Snegovaya, Michael Kimmage, Jade McGlynnová  – upozornili, že mnohí analytici si nevšimli  Putinovu ideologickú snahu, pretože predpokladali, že ju režim nebude potrebovať. Namiesto budovania autentickej podpory medzi verejnosťou,   Kremeľ mohol využívať také nástroje na kontrolu ruskej spoločnosti, ako je protekcia a technológie sledovania. Ideológia – podľa tohto uvažovania – môže moderných autokratov dokonca liečiť; vodcovia môžu byť flexibilnejší v metódach, ktoré používajú na udržanie moci, ak sa nemusia držať rigidného svetonázoru. Niektorí pozorovatelia poukazujú tiež aj na oportunizmus v pozadí Putinovej domácej a zahraničnej politiky, na nekonzistentnosť informácií Moskvy a na plastickosť naratívov šírených ruskou propagandou ako na dôkaz, že Putin nemá žiadnu koherentnú ideológiu okrem tej, ktorá presadzuje jeho ciele, osobné obohatenie a moc.

V posledných mesiacoch však Kremeľ zverejnil sériu dokumentov, ktoré sa snažia kodifikovať štátnu ideológiu. Napríklad v januári 2022 Vladimír Putin vydal osobitný prezidentský dekrét, ktorý zaviedol zoznam ruských duchovných a morálnych hodnôt Ruska.  V roku 2023 Kremeľ aktualizoval Základné princípy legislatívy v oblasti kultúry, dokument, ktorý upravuje ruské kultúrne dedičstvo a národné dedičstvo, aby obhajoval spoločný ruský svetonázor a vytvoril kultúrne povedomie národa. Moskva v rámci toho istého ideologického úsilia prepracovala vzdelávací systém krajiny, štandardizovala učebnice moderných dejín tak, aby zodpovedali oficiálnej propagandistickej línii; požadovala, aby v každej ruskej škole pôsobil poradca, ktorý by uľahčoval  občiansku a vlasteneckú výchovu žiakov, nariadila všetkým školám každý týždeň organizovať obrad vztyčovania vlajky a iné podobné opatrenia. Tieto kroky predstavujú rozšírené úsilie vštepiť  ideológiu zhora nadol, zakotvenú vo vízii Ruska ako osobitnej civilizácie.

Tento nedávny ideologický tlak je len poslednou fázou trvalej, desaťročia trvajúcej kampane Kremľa na pestovanie špecifických ideologických naratívov v celej ruskej spoločnosti. Od svojho nástupu k moci v prvom desaťročí tohto storočia Putin neustále a čoraz viac investuje do  vzdelávania a politiky pamäti – formovania mytologizovaného chápania minulosti na politické účely – na podporu konkrétnej vízie ruskej identity. Kremeľ zintenzívnil svoje ideologické kampane v obdobiach vnímaných vonkajších a vnútorných výziev režimu, vrátane „farebných revolúcií,“ ktoré otriasli postsovietskym svetom na začiatku storočia, vĺn domácich protestov v Rusku a Putinovej anexie Krymu v roku 2014. A za posledné desaťročie Kremeľ prehĺbil svoje úsilie, pričom sa posunul od naratívnej propagácie smerom k cielenému zapojeniu verejnosti do  tejto ideológie, napríklad financovaním a zakladaním mládežníckych hnutí, iniciatív historickej pamäti, spoločenských klubov, táborov, rekonštrukciou bitiek, turistických atrakcií a celoštátnych výstav „Rusko – moja história“ (ktoré boli profesionálnymi historikmi kritizované). Celkovo  tieto snahy odzrkadľujú niečo ako ucelený svetonázor,  podľa ktorého musí bojujúca, ale vo svojej podstate veľká ruská civilizácia bojovať do posledných síl, aby obnovila svoje právoplatné miesto vo svete. Ruský štát a – čo je dôležité – jeho vodca musia viesť ruský ľud k víťazstvu. Existencia a rozšírenosť ideológie Kremľa má významné dôsledky pre zahraničnú politiku USA – a pre snahy Washingtonu čeliť Putinovmu medzinárodnému avanturizmu.

Základné prvky Putinovej ideológie sú vnútorne konzistentné, aj keď nie sú kodifikované v žiadnom texte. Prvým princípom je imperatív silného a stabilného ruského štátu. Táto zásada, ktorá je ozvenou téz z cárskej aj sovietskej éry, tvrdí, že ruský štát stelesňuje historickú podstatu národa, ktorá po stáročia pretrvávala vo viacerých podobách: Ruské impérium, Sovietsky zväz a Putinovo Rusko. Podľa tohto príbehu je to štát, ktorý zaručuje veľmocenské postavenie Ruska a chráni tradičné hodnoty a spôsob života krajiny. Bez štátu neexistuje Rusko. Etatizmus sa spája s ďalšou zložkou Putinovej ideológie: ochranou ruskej výnimočnosti a kultúrneho konzervativizmu, ktorý ju zachováva. Tento prvok presadzuje takmer mesianistickú víziu Ruska ako štátnej civilizácie, pričom si vo veľkej miere požičiava z fašistických teórií, ktoré kolujú už viac ako storočie, a zdôrazňujú civilizačný a dokonca rasový aspekt ruskej identity. Rusko nie je len moderná politická entita – je to civilizácia, historický národ, ktorý má jedinečnú kultúru zakorenenú v tradičnom súbore hodnôt a láske k štátu. Tento rámec je zreteľne vyjadrený v novoprijatej Koncepcii zahraničnej politiky Ruska, v ktorej sa o Rusku výslovne hovorí ako o „osobitnom štáte-civilizácii“ s „historicky jedinečným poslaním“ zabezpečiť rozvoj ľudstva. Tento naratív dáva ideologický balast ruskému úsiliu Ruska spochybniť existujúci globálny poriadok a jeho invázii na Ukrajinu ako obrane ohrozenej ruskej civilizácie.

Obavy z možného kolapsu ruskej civilizácie sú ďalším pilierom ideológie Putinovho režimu. Tento príbeh dokáže čerpať z obáv verejnosti, ktoré sú do istej miery legitímne vzhľadom na pohnutú históriu krajiny. Rozpad Ruského impéria v roku 1917 a rozpad Sovietskeho zväzu v deväťdesiatych rokoch podnecujú obavy verejnosti z politického chaosu a poníženia. Hlavným agresorom je v podaní Kremľa Západ, ktorého túžbou je zničiť Rusko; hlavnou hrozbou pre ruskú štátnu civilizáciu je vonkajšia intervencia. Tento príbeh siaha až do sedemnásteho storočia, keď poľsko-litovské vojská obsadili Rusko počas politickej krízy známej ako „Čas nepokojov;“ tiahne sa cez francúzsku inváziu do Ruska v roku 1812 za Napoleona a nemecký útok na Rusko pod vedením Hitlera v roku 1941 až po rozšírenie NATO a „farebné revolúcie“ v postsovietskom svete. Podľa rozprávania Kremľa tieto udalosti sa rovnajú stáročia trvajúcemu projektu západných útočníkov, ktorých cieľom bolo vytvoriť a následné využívať oslabené Rusko, drancovať  jeho bohatstva, zlikvidovať jeho kultúru a nahradiť ju cudzími hodnotami.

Základom budovania ideológie Kremľa je ozbrojovanie pamäti a vytváranie mýtov o druhej svetovej vojne, v Rusku známej ako Veľká vlastenecká vojna. Druhá svetová vojna dominuje protizápadnému naratívu Kremľa, v ktorom je Západ zapletený do histórie nacistickej agresie, čo je fikcia, ktorá je podložená sovietskym presvedčením, že nacizmus bol súčasťou širšieho protisovietskeho sprisahania na Západe. Podľa Kremľa Sovietsky zväz sám porazil Hitlera a zbavil svet nacistického moru. Tento pokrivený historický príbeh pomohol ospravedlniť Putinovu agresiu na Ukrajine,  ktorú podľa neho riadia obnovené nacistické sily, ktoré sa tešia podpore  Západu. Putin tvrdí, že aby Rusko opäť zlikvidovalo nacistickú hrozbu, musí si spomenúť na svoje posvätné víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne. Táto dejová línia posilňuje úsilie Kremľa navodiť pocit permanentnej vojny so Západom a vytvoriť bezpodmienečnú zhora danú národnú jednotu, bez ktorej sa Rusko opäť stane obeťou vonkajšieho obkľúčenia. Tieto ideologické prvky spolu tvoria jednoduchú a zrozumiteľnú teóriu fungovania sveta. Samotný Putin už desaťročia kladie ideologické základy a pracuje na zjednotení ruskej verejnej mienky na podporu režimu. A úsilie Kremľa o indoktrináciu sa nielen vypláca; ako vojna na Ukrajine pokračuje, tak sa aj zrýchľuje.

Kremľu pomáha upevňovať a zintenzívňpvať ideologickú kampaň niekoľko faktorov. Po prvé, mnohé z naratívov šírených režimom čerpajú z postojov, ktoré sú už v ruskej spoločnosti hlboko zakorenené. Po rozpade Sovietskeho zväzu ruská spoločnosť zažila akúsi ideologickú prázdnotu. Putin využil príležitosť; tam, kde liberáli zväčša nedokázali prísť s kolektívnou prozápadnou ruskou identitou, Putin jednoducho prevzal mnohé z kvázi sovietskych a cárskych tém, ktoré už boli v Rusku známe, vrátane veľmocenského postavenia Ruska, kultúrnej výnimočnosti a protizápadného postoja. Putinova verzia ruskej identity sa ukázala byť príjemnou čiastočne kvôli ruskej náchylnosti k „ slepému a militantnému “ vlastenectvu: presvedčeniu, že človek by mal podporovať svoju krajinu bez ohľadu na to, či je to správne alebo nesprávne, že národ môže presadzovať svoje záujmy aj na úkor iných a že nátlak má prednosť pred kompromisom alebo vyjednávaním.

Po druhé, tvárnosť Putinovej ideológie pomáha režimu prispôsobiť sa zmenám, vyhladzovať nezrovnalosti a oslovovať rôzne skupiny voličov bez toho, aby sa narušilo jeho hlavné posolstvo. Napríklad na rozdiel od marxisticko-leninskej ideológie čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, Putinov svetonázor nie je zakotvený vo filozofických textoch, ale je absorbovaný prostredníctvom znakov, symbolov a populárnej kultúry, vďaka čomu je prístupný aj menej intelektuálnym a menej gramotným skupinám. Pri absencii jedinej definitívnej straníckej línie nemusia Rusi nemusia vyjadriť úplný súhlas s Putinovou ideológiou. Môžu vyjadriť čiastočný súhlas alebo jednoducho žiť v jej prostredí. Namiesto toho, aby sa Putinova propaganda snažila z každého urobiť veriaceho v jednu utkvelú myšlienku, poskytuje ponuku možností. Rusi si môžu vybrať posolstvá, ktoré im najviac vyhovujú – a ktoré najlepšie racionalizujú konanie Kremľa. Uprostred premenlivých spravodajských cyklov to dokážu bez ideologických treníc.

Po tretie, hoci pozorovatelia často tvrdia, že tejto ideológii chýba perspektívna vízia Ruska, Kremeľ v skutočnosti takúto víziu poskytuje, pričom je poháňaná silnou a účinnou kombináciou nacionalizmu, odporu a nostalgie. Ponuka Kremľa je v podstate urobiť Rusko opäť veľkým; Kremeľ naznačuje, že budúcnosť Ruska bude lepšia, pretože sa  bude viac podobať minulosti a krajine sa vráti jej bývalá sláva a medzinárodné postavenie. Z tejto vízie vyplýva nárok Moskvy na asertívnu globálnu úlohu, v ktorej upadajúci Západ a vznikajúci multipolárny poriadok umožnia návrat Ruska (a jeho partnera, Číny). Poslaním Ruska v tomto novom poriadku – sľubuje Kremeľ – je oslobodiť ostatné krajiny od americkej kultúrnej kolonizácie a hegemónie.

Po štvrté, podiel ruského obyvateľstva, ktoré je ochotné a schopné čeliť týmto ideologickým trendom sa rýchlo zmenšuje. Dokonca ešte pred Putinovou inváziou na Ukrajinu tvorili dôsledne prozápadní liberáli len sedem až osem percent ruskej spoločnosti. Mladší Rusi, ktorí majú tendenciu byť liberálnejší a prozápadnejší, majú nižšiu mieru politickej participácie. Odkedy Putin vo februári 2022 začal útok na Ukrajinu, liberáli aktívne utekajú z krajiny; z najmenej 800 000 Rusov, ktorí odvtedy opustili Rusko, sú mnohí mladší, viac protivojnoví a prozápadnejší ako priemerní Rusi. Spolu s dlhotrvajúcou dobyvateľskou vojnou a narastajúcim úsilím o štátnu  indoktrináciu tieto demografické a politické trendy predznamenávajú, že ruská verejnosť je pripravená prijať oficiálne názory ešte pevnejšie – a ešte viac nedôverovať Putinovým kritikom a ideologickým oponentom. Ideológia Kremľa nie je neporaziteľná. Ideologické aktivity režimu sú zraniteľné, najmä ak sa vojna na Ukrajine pretiahne. Po prvé, naratívy Kremľa  sú síce populárne, ale sú tiež plytké a nepresvedčivé, a preto nemusia uniesť obete, ktoré si vyžaduje vojna. Rusi majú tendenciu podporovať štátom presadzované naratívy, pokiaľ nezasahujú do ich osobného blaha; avšak  môžu byť unavení zo všetkých obetí, ktoré sa od nich žiadajú. Vtrhnutie vojny do každodenného života  môže už teraz zmeniť situáciu. Prieskumy verejnej mienky ukázali napríklad pokles podpory vojny medzi Rusmi žijúcimi v regiónoch susediacich s Ukrajinou, čo sú oblasti, ktoré budú s najväčšou pravdepodobnosťou zasiahnuté vojenskými náletmi a útokmi bezpilotných lietadiel.

Ani Kremeľ nemá v dnešnom Rusku monopol na ideológiu . Absencia štátu vo veľkej časti verejného života – najmä chýbajúca sociálna a ekonomická záchranná sieť –  podnietili vznik nových foriem komunitného aktivizmu a vzájomnej pomoci, ktoré by sa nakoniec mohli rozvinúť do samostatných politických síl. Neúspešná vzbura vodcu polovojenskej spoločnosti Wagner Jevgenija Prigožina v júni tiež ukázala možnosť alternatívnej pravicovej výzvy – takej, ktorú poháňala frustrácia z chybného výkonu Ruska na ukrajinskom bojisku a požiadavka na neobmedzený prístup k vojne. Stále existuje priestor pre ideologických vyzývateľov. Ak by si vojna vyžiadala neprijateľnú daň na obyvateľstve alebo ak by Rusko porazila Ukrajina, tieto alternatívy by mohli uspieť tam, kde snahy režimu o budovanie ideológie zaostávajú. Napriek tomu celkový výhľad však zostáva pochmúrny. Flexibilita Putinovej ideologickej mašinérie, jednoduchosť jej naratívov a náchylnosť Rusov k tvorbe mýtov na základe histórie naznačujú, že táto perspektíva tu zostane a môže sa dokonca ešte viac v ruskej spoločnosti zakoreniť. Napriek svojim chybám si Putinova ideologická kampaň úspešne získala podporu v ruskej verejnosti. Svetonázor, ktorý inšpiruje, bude slúžiť ako hrádza proti budúcim výzvam voči jeho režimu. A ako ukázala Putinova agresívna vojna na Ukrajine, konfigurácia geopolitického a civilizačného myslenia Kremľa môže byť radikálne destabilizujúca aj za hranicami Ruska.

Autori eseje v časopise Foreign Affairs usudzujú, že politika USA by mala odrážať existenciu ruskej ideológie. Ruský svetonázor inšpirovaný Kremľom nie je niečo, čo by sa dalo nahlodať alebo zvrátiť z Washingtonu. Tvorcovia politiky ho však môžu použiť ako okno do putinovského režimu a do vzťahu medzi štátom a spoločnosťou v súčasnom Rusku. Ako dobre vycibrený nástroj na ospravedlňovanie činov Kremľa pred ruskou verejnosťou táto ideológia skromne naznačuje správanie Moskvy – jej zámeru viesť dlhú vojnu na Ukrajine a zatlačiť proti západnej moci a vplyvu v globálnom meradle. Ak sa ideologicky zmobilizované Rusko nemôže zmeniť zvonku, jeho agresívne akcie budú potrebné obmedziť – niečo, čo už Spojené štáty pomáhajú robiť na Ukrajine a v celej Európe. USA by si tiež nemali zamieňať  Rusko ako celok s ideológiou Kremľa. Počas druhej svetovej vojny Spojené štáty rozlišovali medzi nacistickým Nemeckom a nemeckou kultúrou – poskytovali bezpečný prístav a občianstvo napríklad kritikom Hitlerovho režimu, vrátane nemeckého spisovateľa Thomasa Manna. Dnes by USA mali financovať komunity a inštitúcie diaspóry, ktoré majú odlišné názory na ruskú minulosť a budúcnosť; a mali by urobiť všetko pre to, aby sa žurnalistika, diskusie, knihy a kultúra tohto „iného Ruska“ vrátili do Putinovho Ruska.  Toto úsilie by predstavovalo dlhodobejšiu investíciu do ideologicky rôznorodého Ruska a pomohlo by Rusom pripomenúť, že existujú alternatívy k vládnucej ideológii – inými slovami, že iné Rusko nie je nemožné.