Politici neriešia problémy Slovenska, ale špekulujú nad ministerskými kreslami – krajina pod Tatrami potrebuje osobnosti s prirodzenou autoritou

V súvislosti so súčasnou krízou vládnej koalície viacerí spomínajú aj meno bývalého prezidenta Andreja Kisku, ktorého poradcovia pred skončením jeho úradovania v Grasalkovičovom paláci nahovorili, aby sa dal na stranícku politiku a omámili ho víziou premiérskeho kresla. Už predtým bolo zrejmé, že popradský podnikateľ je politický analfabet a nie príliš chytrý človek, čo sa prejavilo aj vtedy, keď naletel jemu podobným podvodníkom blízkym podtatranskému podsvetiu. K prezidentskej kariére mu dopomohlo to, že časť voličov bola sklamaná politikou Roberta Fica a ďalšia časť nevidela na slovenskej politickej scéne inú dôveryhodnú tvár nekompromitovaného politika. Za týchto okolností Kiska pozliepal politicky a ideovo nesúrodý subjekt, ktorý podaktorých občanov oslovoval ani nie tak svojím programom, ale niektorými menami pozitívne známymi na verejnej scéne. Spomedzi nich sa tiež „ulakomil“ na výrečnú poslankyňu strany OĽaNO a „šibrinkoval jej pred nosom“ kreslom ministerky vnútra vo vláde, kde bude on premiérom.

Je logické, že politický analfabet Kiska v parlamentných voľbách neuspel; preto zo strany pod plytkou zámienkou zutekal a dedičstvo zveril do rúk svojej favoritky – súčasnej predsedníčky strany Za ľudí – Veroniky Remišovej. Triezvym analytikom bolo už vtedy jasné, že agresívnou rétorikou vybavená poslankyňa, inšpirovaná ešte viac populistickým štýlom Igora Matoviča – ktorého bez zábran „zradila“ – nemá intelektuálne ani mentálne predpoklady, aby viedla politickú stranu formovanú osobami rôznorodej orientácie, prevyšujúcu jej úroveň politickou rozhľadenosťou, vzdelanosťou i bohatými skúsenosťami životnej praxe. Jeden z jej hlavných defektov – nedostatok zmyslu pre kompromis – prejavil sa už vtedy, keď sa v auguste minulého roku na sneme pokúsila eliminovať svojho oponenta Miroslava Kollára tým, že odmietala uznať jeho hlasovacie právo v predsedníctve strany, takže ju k ústupku prinútili až Juraj Šeliga a Jana Žitňanská hrozbou, že zložia funkcie podpredsedov, ak právo Kollára neuzná.

Treba si tento vývoj politickej kariéry Veroniky Rermišovej stručne zopakovať, aby sme si uvedomili, aká je mizerná úroveň slovenskej politiky – a pochopili, že súčasná vládna koalícia nemá predpoklady pre racionálny spôsob vládnutia. Keby Remišovej koaliční partneri neboli v podstate na jej úrovni, tak by sa vôbec nezaoberali otázkami súvisiacimi s rozpadom strany Za ľudí. Vládni politici neriešia teraz primárne problémy Slovenska, ale špekulujú nad tým, ako ponechať v ministerských kreslách predsedníčku „strany“ Veroniku Remišovú a jej politickú súperku Máriu Kolíkovú. Ide totiž o udržanie akej-takej stability koalície, aj keď všetky vyšpekulované riešenia nemôžu zabrániť tomu, aby stav permanentnej krízy vo vláde ďalej pokračoval. V demokratických štátoch sa takéto pomery riešia demisiou politika, ktorý je zdrojom problémov – a v prípade zložitejších situácií sa využíva inštitút predčasných volieb.

Niektoré koaličné strany sa predčasných volieb do Národnej rady Slovenskej republiky boja ako „čert svätenej vody.“ Viacerí poslanci by sotva zahlasovali za ich konanie, pretože po nich by  zmizli z politickej scény a možno podaktorí by si tiež sociálne ublížili. Vôbec ich teraz nezaujíma, že opakujúce sa nezhody medzi koaličnými politickými stranami nie sú jediným závažným problémom, ktorý si vyžaduje riešenie. Prehlbuje sa aj konflikt medzi jednotlivými subjektmi orgánov činných v trestnom konaní a prerástol až na úroveň konfrontácie medzi niektorými poslancami parlamentu a generálnym prokurátorom. Znásobuje sa nespokojnosť občanov a vláda sa pokúša hľadať záchranu v sociálnych opatreniach populistického typu, ako to robieval Robert Fico, keď rozdával tzv. sociálne balíčky. Je smutné, že médiá tzv. hlavného prúdu prezentujú aktuálnu situáciu na Slovensku iba čierno-bielou optikou a ambiciózni jednotlivci – ktorí si ešte nenašli svoje vysnívané miesto na politickej scéne – bičujú nenávistné vášne sklamaných a sociálne frustrovaných.

Skeptickí pochybovači v súvislosti s možnosťou predčasných volieb si kladú otázku, akú alternatívu ponúka Slovensku súčasná opozícia. Ak analytici skúmajú čísla aktuálnych volebných preferencií, nie sú si istí, aké by bolo zloženie novej vlády, ktorá by vznikla z predčasných volieb. Dokázali by víťazné stranícke subjekty vyskladať koalíciu „celospoločenského kompromisu,“ schopnú racionálne riešiť neodkladné problémy štátu a jeho občanov ? Možno sa proces krízového vývoja politickej scény nedostal ešte do štádia, aby politici a ich voliči boli okolnosťami prinútení akceptovať zásadné zmeny, ktoré Slovensko potrebuje. Iba vtedy, ak sa do popredia boja proti neznášanlivosti a extrémizmu dostanú osobnosti s prirodzenou morálnou autoritou, môže sa meniť aj naturel národa, ochotného znášať a trpieť to, čo v súčasnosti predvádzajú súčasní politici. Sotva nás môže uspokojovať fakt, že podobné pomery neexistujú iba na Slovensku !