Podľa Richarda Sulíka Matovič gniavi krajinu – Damoklov meč predčasných volieb straší politikov vládnej trojkoalície

Slovensko sa odchodom strany Sloboda a Solidarita z exekutívy posunulo do ďalšej etapy vládnej krízy. Hlavní aktéri katastrofálnej situácie na domácej scéne sa však  správajú tak, ako keby krajina nestála pred historickou skúškou jej schopností prekonať katastrofu, ktorú predstavuje najväčší geopolitický konflikt od čias skončenia II. svetovej vojny s jeho sprievodnými negatívami v ekonomike, energetike a ich zdrvujúcimi dopadmi v sociálnej sfére. Podľa vyjadrenia predsedu strany SaS Richarda Sulíka po demisii,  ako koaliční partneri sa cítili „spoluzodpovední za to, ako jeden človek gniavi krajinu.“ Takto hutne vyjadril svoj názor na ministra financií a predsedu strany OĽaNO Igora Matoviča, ktorý je najmenej dôveryhodným politikom vládnej koalície a hlavnou príčinou rozhodnutia strany SaS nepodieľať sa ďalej na moci so zreteľom na zhubný vplyv Matoviča na prijímanie vládnych rozhodnutí.

V letných debatách o ultimáte SaS – aby Matovič opustil ministerské kreslo – odznelo medzi politikmi, analytikmi i novinármi veľa jalových a nekompetentných úvah, ktoré príčinu vládnej krízy zjednodušene vykladali ako osobnú rivalitu dvoch politických lídrov. Žiada sa tu pripomenúť, čo o predsedovi OĽaNO konštatoval sociológ Michal Vašečka  už v júni 2020: Matovič je na vládnutie absolútne nepripravený. V decembri toho istého roku Vašečka svoju charakteristiku  Igora Matoviča – v tom čase ešte premiéra – doplnil slovami, že „Matovič nedorástol na svoju funkciu, nič sa nenaučil a nič nepochopil.“ Kritické hodnotenie kvalít vtedajšieho premiéra nebolo ojedinelé, a preto je tak trochu prekvapením, že napriek tejto charakteristike sa prezidentka Zuzana Čaputová „odvážila“ Matovičovi zveriť tak dôležitý rezort vo vláde Eduarda Hegera, akým je ministerstvo financií. Týmto rozhodnutím prezidentka Čaputová potvrdila svoju povesť, že jej chýbajú skúsenosti z politiky a nedisponuje aparátom kvalifikovaných poradcov, bez ktorých sa žiadna hlava štátu nezaobíde.

Ani nominácia Eduarda Hegera na zodpovedný post predsedu vlády tiež nebola uváženým rozhodnutím, a to nielen kvôli jeho submisívnemu vzťahu voči Igorovi Matovičovi. Premiér Heger nemá spoločenskú autoritu, ale ani skúsenosti z politickej praxe, ktoré sa predpokladajú u činiteľa na poste predsedu vlády. Ak ho iní charakterizovali, že je to slušný muž, ale bojí sa konfliktov aj rizika, tak sa mal ďalej živiť predajom luxusnej vodky v USA a popri tom plniť misiu laického kazateľa kresťanských hodnôt. Pán Boh vystavil premiéra Hegera neľahkej osudovej skúške: ocitol sa na čele menšinovej vlády v mimoriadne turbulentnej geopolitickej situácii, v ktorej nie tak ľahké riadiť sa iba vlastným úsudkom a morálnymi princípmi. Ruky mu zväzuje najmä podriadenosť voči jeho straníckemu šéfovi, a preto sotva dokáže konať v zhode s celospoločenským záujmom. Okrem toho nad osudom jeho vlády visí ako Damoklov meč hrozba predčasných volieb, ktoré neveštia súčasnej trojkoalícii optimistický osud.

Vlastne aj kvôli tejto perspektíve sa rozhodol Richard Sulík, že SaS nebude už spájať svoj politický osud s voluntaristickým populizmom Igora Matoviča. Druhý koaličný partner OĽaNO – politický subjekt Sme rodina – zatiaľ taktizuje v nádeji, že jeho neurčitý postoj k požiadavke predčasných parlamentných volieb mu môže otvoriť dvere do budúcej vládnej koalície. Zatiaľ však Boris Kollár si chce podržať kreslo predsedu parlamentu, pretože po voľbách sa mu už nenaskytne príležitosť, aby „šéfoval“ Národnej rade Slovenskej republiky. Najbližšie testom jeho lojality voči vládnej koalícii môže byť hlasovanie o vyslovení nedôvery ministrovi financií Igorovi Matovičovi, ktoré by mohli iniciovať opoziční poslanci. Je však otázne, či by sa na takúto iniciatívu podujali, pretože prítomnosť Matoviča vo vláde pomáha opozícii zvyšovať jej volebné preferencie a znižuje šance koalície zabrániť jej úpadku.

V súvislosti s vystupňovanou vládnou krízou a budúcimi parlamentnými voľbami šíria sa špekulácie o tom, aká bude zostava budúceho kabinetu. Propagandisti vládneho tábora strašia návratom Roberta Fica – aj keď takáto možnosť je pravdepodobná ako zber pšenice na Slovensku v decembri alebo v januári. Na druhej strane – určite zostavovanie budúcej vlády bude zložitým rébusom – ak berieme do úvahy aktuálne prieskumy volebných preferencií. Hoci predstavitelia SaS i strany Progresívne Slovensko sa bránia špekuláciám, že by ich politické subjekty vstúpili do koaličného vzťahu s Pellegriniho stranou Hlas-SD, nepriamo takúto alternatívu pripúšťajú. Je celkom pochopiteľné, že so zreteľom na svoj potenciálny elektorát nechcú svojich voličov „odplašiť“, a preto budúcu koalíciu s „odštiepencami“ Smer-u odmietajú. Ale skúsenosti vlády Jozefa Moravčíka i prvej vlády Mikuláša Dzurindu ukazujú, že pravicovo-ľavicový hybrid vládnutia je efektívny  model riešenia problémov rozdelenej spoločnosti.