V nedeľu 21.januára 2018 bude zjazd nemeckých sociálnych demokratov (SPD), na ktorom sa má rozhodnúť, či budú pokračovať rokovania s konzervatívnymi partnermi CDU/CSU o vytvorení koaličnej vlády. Značná časť nemeckej verejnosti vníma pokračovanie tzv. veľkej koalície skepticky, ale 45 % oslovených občanov Spolkovej republiky Nemecko takéto riešenie podporuje. Až 67 % respondentov v prieskume verejnej mienky uviedlo, že si neželajú, aby v budúcej vláde bol ministrom predseda SPD Martin Schulz, ktorého účasť v novom kabinete schvaľuje iba 30 % voličov sociálnej demokracie.

Koncom januára minulého roku skupina bývalých účastníkov vládnej vojenskej operácie v Donbase s podporou niektorých poslancov ukrajinského parlamentu zablokovala na viacerých úsekoch železničné trate spájajúce Ukrajinu s územím pod kontrolou separatistov. Nacionalistickí radikáli svoj krok odôvodnili argumentáciou, že akékoľvek obchodovanie so samozvanými republikami v Doneckej a Luhanskej oblasti je protizákonné. Vláda v Kyjeve sa 15. marca 2017 pridala k živelnej dopravnej blokáde organizovanej radikálmi a napriek tomu, že premiér Volodymyr Hrojsman označil predtým blokádu železničných tratí za zločin, Bezpečnostná rada Ukrajiny pozastavila všetku nákladnú dopravu na východ krajiny, ktorý ovládajú separatisti.

Zahraniční pozorovatelia už verejne upozorňujú na to, že súčasná politika vlády v Kyjeve zhoršuje humanitárne problémy na východnej Ukrajine a „celkový kontext situácie je strašný.“ Za obdobie od januára do novembra 2017 zaznamenal Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva 552 civilných obetí konfliktu v Donbase, z toho 98 zabitých a 454 zranených. Oficiálna bilancia obetí konfliktu prekračuje číslo 10 000, z toho bolo 2 800 civilistov.

Iránska islamská republika je regionálna mocnosť, ktorá do značnej miery ovplyvňuje dianie v krajinách Stredného východu. Z toho dôvodu viaceré vlády venovali zvýšenú pozornosť búrlivým udalostiam v niektorých iránskych mestách, kde došlo k protestom hlavne mladých ľudí, nespokojných so sociálno-ekonomickou situáciou v Iráne, ako aj s niektorými zahranično-politickými aktivitami režimu v Teheráne.

Keď Spojené štáty v roku 2001 vtrhli do Afganistanu, americké a ruské záujmy boli do značnej miery vyrovnané. Obe krajiny chceli rozdrviť al-Kájdu a k nej pridružené teroristické skupiny a zabrániť tomu, aby sa Afganistan opäť stal útočiskom teroristov. Kremeľ bol však obozretný voči perspektíve dlhodobej americkej vojenskej prítomnosti v regióne, ale toleroval operácie USA a NATO v nádeji, že pomôžu priniesť stabilitu do južnej a strednej Ázie. Spolupráca medzi Ruskom a Spojenými štátmi v Afganistane dosiahla svoj vrchol za vlády prezidenta Baracka Obamu, keď Moskva povolila silám USA a NATO dopravovať zariadenia a zásoby cez ruské územie.

V súvislosti s nedávnou návštevou srbského prezidenta Alexandra Vučića v Rusku vo Washingtone sa hovorilo o neúspechu americkej diplomacie a pokračujúcej „expanzii Ruska na Balkáne“. Hlavne preto, že jedným z hlavných bodov rokovaní Vučića s prezidentom Vladimírom Putinom bola otázka dodávok moderných zbraňových systémov do Srbska a tiež dohoda o vytvorení zóny voľného obchodu medzi Srbskom a Euroázijskou hospodárskou úniou. Pribúdajú však signály, že ani Rusko, ani Spojené štáty nie sú jedinými mocnosťami, ktoré zacielili svoj záujem na strategický región západného Balkánu.