Prezident Donald Trump začal tzv. colnú vojnu v domnienke, že chráni ekonomické záujmy Spojených štátov. I keď následky jeho rozhodnutia nemožno s určitosťou predvídať, dá sa predpokladať, že prinesú komplikácie nielen globalizovanému svetu, ale pocítia ich aj USA. Analytici počítajú s eskaláciou vzájomných protiopatrení, čo nie je povzbudzujúca perspektíva, ale očakávaná zákonitosť všetkých druhov vojen. Osobitnú pozornosť priťahuje zavedenie amerických colných reštrikcií proti Číne, ktorá má po Američanoch druhú najsilnejšiu ekonomiku na svete a jej nárast dobieha parametre americkej ekonomiky. V tomto kontexte je pochopiteľné, že zavedenie colných obmedzení proti Číne nenechá Peking bez náležitej odpovede a colná vojna prerastie do obchodnej vojny, spojenej s negatívnymi účinkami na všetkých aktérov konfliktu. Čína môže reagovať krokmi, ktoré sa dotknú nielen Spojených štátov, ale aj ich spojencov – a sprostredkovane tiež ďalších štátov sveta.

V dňoch 11.-12. júla 2018 stretnú sa v novej centrále Severoatlantickej aliancie na bulvári Leopolda III. v Bruseli najvyšší predstavitelia členských krajín, ktorí by okrem iného mali formálne schváliť plán Pentagonu, známy pod označením „30-30-30-30.“ Uvedené čísla znamenajú, že ozbrojené sily NATO by mali do 30 dní skoncentrovať nasadenie 30 práporov pozemného vojska, 30 eskadier bojových lietadiel a 30 lodí vojenského námorníctva, aby tak mohli čeliť útoku ruskej armády na európskom kontinente. Vladimír Putin označil úvahy o ruskej hrozbe pre členov NATO za „bláznovstvo“. Agentúra Reuters nedávno informovala, že Severoatlantická aliancia má v zbrani vyše dva milióny mužov, zatiaľ čo Rusko iba 830 000. Zdá sa, že toto nebude hlavná téma summitu v Bruseli, ale požiadavka prezidenta Donalda Trumpa, aby európski spojenci splnili svoj záväzok vynakladať na spoločnú obranu 2 % svojho HDP.

Britský denník Financial Times sa nedávno zmienil o tom, že v posledných týždňoch sa Pentagon dostal do konfliktu s Bielym domom kvôli požiadavke, aby ministerstvo obrany urýchlilo interné posúdenie, či stiahnuť z Nemecka niektorých alebo všetkých 35 000 vojakov americkej armády. V niektorých západoeurópskych metropolách so znepokojením prijali rozhodnutie prezidenta Donalda Trumpa zvýšiť clá na tovar dovážaný do Spojených štátov. Politickú nervozitu v Bruseli vyvoláva aj postoj viacerých krajín Európskej únie, ktoré kategoricky vyjadrujú svoj nesúhlas s líniou migračnej politiky, ako ju pôvodne načrtla nemecká kancelárka Angela Merkelová. Uvedené okolnosti iniciovali viacero úvah o prehlbujúcej sa kríze EÚ a niektorí autori nastolili otázky, spochybňujúce jej existenciu v súčasnej podobe.

Minulý mesiac pri príležitosti summitu Šanghajskej organizácie spolupráce stretli sa ruský prezident Vladimír Putin a jeho čínsky partner Si Ťin-pching, ktorý zaujal svojím vyhlásením, že „prezident Putin a ja si myslíme, že čínsko-ruské komplexné strategické partnerstvo je zrelé, pevné a stabilné.“ Podľa Putina vzájomný obchod medzi Moskvou a Pekingom čoskoro dosiahne úroveň 100 miliárd $. Pán Kremľa kalkuluje s tým, že v budúcnosti dôjde k prepojeniu čínskeho projektu „Jeden pás – Jedna cesta“ s ruským projektom Euroázijskej ekonomickej únie, čo by malo zlomiť globálnu hegemóniu Spojených štátov a petrifikovať multilaterálne usporiadanie sveta. V takomto kontexte je zaujímavé si všimnúť, ako vzťah s Čínou vnímajú v súčasnosti obyvatelia Ruska.

Stretnutie prezidentov Donalda Trumpa a Vladimíra Putina v Helsinkách nevyvoláva veľké očakávania, pretože vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom sa nachádzajú na najnižšom bode od čias skončenia studenej vojny. Analytici poukazujú na to, že možno až od začiatku osemdesiatych rokov Moskva a Washington nikdy neboli tak blízko k priamemu vojenskému konfliktu, ako sú dnes. Práve preto sa od pripravovaného summitu očakáva aspoň signál, ktorý poskytne ruskej a americkej vláde príležitosť začať obnovu spolupráce tam, kde to jednoznačne vyhovuje záujmom oboch strán.

Obmedzení vo svetovom obchode pribúda a analytici so znepokojením sledujú vývoj, ktorý dynamizuje začínajúca sa colná vojna medzi Spojenými štátmi a Čínou. Slovensko sa ocitlo na prahu novej etapy medzinárodných obchodných vzťahov, čo určite môže znamenať pre jeho výrazne exportne orientovanú ekonomiku nie málo negatívnych dôsledkov. Globálna ekonomika konečne začala vykazovať známky trvalého hospodárskeho oživenia a teraz nastáva moment, ktorého dôsledky sotva-kto dokáže s istotou predvídať. Experti však už varovali, že na zozname potenciálne postihnutých krajín je tiež Slovenská republika, kde turbulencie svetového obchodu sa môžu premietnuť aj do domácej politiky, keďže o necelé dva roky majú byť parlamentné voľby a prípadné ekonomické komplikácie môžu poslúžiť politickej opozícii ako volebný argument.

Od roku 2014 sa Rusko a Spojené štáty angažujú v konflikte, ktorý je porovnateľný, avšak veľmi odlišný od studenej vojny. Ale je rovnako nebezpečný ako jeho predchodca v dvadsiatom storočí. Vo februári 2018 americké ozbrojené sily zabili niekoľko ruských zmluvných bojovníkov – žoldnierov – ktorí postupovali na pozície amerických spojencov vo východosýrskom meste Deir-ez-Zor. V apríli odpálili USA a ich spojenci rakety proti Sýrii napriek ostrému varovaniu z Moskvy, keď náčelník ruského generálneho štábu sa vyhrážal, že príde odveta, ak bude poškodený majetok alebo personál Ruska. V oboch prípadoch sa tieto dve krajiny priblížili k priamej vojenskej konfrontácii viac, než kedykoľvek po kubánskej raketovej kríze v októbri 1962.

Kongres Spojených štátov drvivou väčšinou v lete minulého roku schválil uvalenie nových sankcií proti Rusku, čo sa významnou mierou dotklo odvetví zameraných na ťažbu ropy a zemného plynu. V súčasnosti možno konštatovať, že ruské ropné a plynárenské spoločnosti sa plne prispôsobili novým podmienkam a sankčnému režimu. Produkcia ropy a plynu v Rusku za posledných päť rokov rástla aj napriek relatívne nízkej cenovej konjunktúre a odvetvovým sankciám uloženými USA a Európskou úniou. Veľké investície z predchádzajúcich rokov, početné daňové úľavy a tiež devalvácia rubľa umožnili neznižovať ťažbu, ale zabezpečili jej rekordný rast. Avšak ďalšie vyhliadky ruskej produkcie ropy a plynu nie sú jednoznačné.

Minulotýždňový summit Európskej únie v Bruseli sa schádzal v napätej atmosfére očakávaní, ktoré sa týkali hlavne problémov migrácie – a s tým súvisiacej azylovej politiky – zvýraznených vývojom v Taliansku a v Nemecku. Vyjadrenia francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a predsedu Európskej komisie Jean-Claudea Junckera pred stretnutím v Bruseli dramatizovali agendu summitu. Nakoniec sa podarilo dosiahnuť dohodu o regulácii migrácie, ktorá je považovaná za mierny pokrok v riešení tejto otázky, ale obavy z narastania vnútorného tlaku v Európskej únii pretrvávajú. Ide totiž o to, že s populistickými a nacionalistickými politikmi v Taliansku, Poľsku, Maďarsku, Rakúsku a Slovinsku je čoraz ťažšie dosiahnuť konsenzus.

Mnohí Európania si opakovane kladú otázku, ako je možné, že Američania stále podporujú prezidenta Donalda Trumpa. Nahradil všetkých svojich kritických poradcov, komplikuje vzťahy s tradičnými spojencami Spojených štátov a zápasí s Kongresom – najmä o kontrolu nad americkou zahraničnou politikou. Nedávno denník The New York Times vytýkal Trumpovi, že USA nie sú tak dominantné, ako sa domnieva. Napriek tomu, že nemálo vplyvných Američanov opakovane kritizovalo „bezohľadné rozmary“ prezidenta Trumpa – nevynímajúc viacerých republikánov a dokonca aj niektorých ľudí v administratíve – priazeň Trumpovych voličov je stabilná a zatiaľ vôbec neveští jeho neúspešný koniec v Bielom dome.