Odborníci už poukazujú na to, že pomaly sa končí naivný optimizmus Západu o liberalizačnom potenciáli internetu. Za posledných päť rokov Čína značne sprísnila kontrolu webových stránok a sociálnych sietí. Napríklad v marci minulého roku vláda v Pekingu nariadila multimediálnemu holdingu Tencent – druhému najväčšiemu digitálnemu gigantu v Číne – ako aj ďalším čínskym technologickým spoločnostiam, aby vyradili webové stránky, kde boli diskusie o dejinách, medzinárodných otázkach a armáde. O niekoľko mesiacov neskôr Tencent, čínsky internetový vyhľadávač Baidu (obdoba Googlu) a jedna z najpopulárnejších mikroblogerských stránok Weibo dostali pokutu za to, čo uvádzali počas 19. zjazdu Komunistickej strany Číny. Úrady tiež nariadili telekomunikačným spoločnostiam, aby zablokovali virtuálne privátne siete (VPN), ktoré čínski podnikatelia, operátori a akademici často používajú na obchádzanie vládnych cenzorov.

Svetová banka vo svojej analýze minuloročného vývoja svetového hospodárstva uviedla, že ruská ekonomika je 11. najsilnejšou na svete. Teraz – keď sa po období recesie Rusko spamätalo a pomaly začalo jeho hospodárstvo naberať dych – z Washingtonu avizovali nové kolo sankcií, ktoré by mali prinútiť prezidenta Vladimíra Putina, aby zmenil svoju zahraničnú politiku a pristúpil na niektoré požiadavky Západu. Iniciátori sankcií sa domnievajú, že takýmto spôsobom presvedčia vedenie v Kremli, aby neriskovalo ďalšie škody ruskej ekonomike a akceptovalo ich podmienky pozitívnej spolupráce so zahraničím. Niektorí západní analytici sú však k takejto stratégii skeptickí s odôvodnením, že sankcie proti krajine ako je Rusko, majú veľmi obmedzený efekt, pretože upevňujú závislosť ruskej verejnosti, jej politickej elity a oligarchov na štáte. A tým neoslabujú, ale posilňujú autoritu Vladimíra Putina.

Západ formuje protiruskú koalíciu, a preto so znepokojením sleduje, ako si Moskva vytvára vzťahy s krajinami, ktoré určujú tón svetovej politiky a nepatria do tábora euroatlantickej aliancie. Ešte v júni tohto roku však na konferencii v Singapure americký minister obrany James Mattis hovoril o historickom pokroku, ktorý spočíva v tom, že Rusko a Čína majú viac spoločných záujmov so Spojenými štátmi, ako tieto dve krajiny vzájomne medzi sebou. Zároveň konštatoval, že je rovnako nesprávne si myslieť, že by Rusko a Čína nemohli byť priateľmi, ako sa v období studenej vojny myslelo, že tieto krajiny sú „nerozpojiteľným“ monolitom. Aktuálna dynamika medzinárodných vzťahov naznačuje, že minister Mattis mal viac-menej pravdu.

Analytici upozorňujú, že oficiálni predstavitelia v Moskve si protirečia vo svojich vyjadreniach o aktuálnom stave ruskej ekonomiky. Niektorí tvrdia, že sa ruská ekonomika dobre adaptovala na podmienky, vytvorené režimom protiruských sankcií – ale uvedenému konštatovaniu nezodpovedajú nepopulárne kroky, zamerané na hľadanie nových finančných zdrojov. Ruská ekonomika v poslednom štvrťroku zaznamenala rast o 1,8 %, ale odborníci uvedené číslo nepovažujú za príliš povzbudivé. Osobitne poukazujú na to, že na budúci rok sa príjmy štátneho rozpočtu majú zvýšiť o vyše 600 miliárd rubľov, ale zvýšenie závisí od daňových úprav, ktoré sa premietnu do cien, znižovania miezd, obmedzovania pracovných miest a iných úsporných opatrení firiem.

Už pred rokom – keď sa Islamský štát v Iraku a v Sýrii ocitol v defenzíve – analytici upozorňovali na fakt, že ani jeho definitívna vojenská porážka na Strednom východe neprinesie pokoj zbraní na fronte boja s islamistickým terorizmom. Bezpečnostné zložky európskych krajín sa pripravovali na návrat militantov Islamského štátu, ktorí pochádzali z niektorých krajín Európskej únie. Niektorým sa podarilo prejsť cez Turecko do Schengenského priestoru, ale nepočítalo sa príliš s tým, že nebudú sa vracať iba muži – ktorí bojovali pod vlajkou Islamského štátu – ale vrátia sa aj ženy, ktoré s nimi tam žili, rodili im deti a starali sa o ich domáce pohodlie. Ukazuje sa však, že aj tieto ženy a ich potomstvo môžu za určitých okolností predstavovať bezpečnostné riziko, ktoré by nemalo uniknúť systematickému monitorovaniu príslušných zložiek spravodajskej komunity.

Agentúry informovali o tom, že americký prezident Donald Trump a severokórejský vodca Kim Čong-un si minulý týždeň vymenili posolstvá, ktorých obsah nebol síce zverejnený, ale analytici usudzujú, že ich korešpondencia súvisí aj s témou, ktorú spomenula veľvyslankyňa USA pri OSN Nikki Haleyová, keď kritizovala Rusko, že doteraz platné sankcie proti Severnej Kórey dodržiava iba „slovami.“ Aj minister zahraničných vecí Spojených štátov Mike Pompeo vytýkal Moskve, že poskytuje severokórejským pracovníkom pracovné príležitosti v Rusku. Napriek uvedeným americkým protestom činitelia vo Washingtone vyjadrujú presvedčenie, že časový harmonogram jadrového odzbrojenia Severnej Kórey bude doladený priamo s Kim Čong-unom a program denuklerizácie nebude Pchjongjang sabotovať.

Prieskumy verejnej mienky v Rusku už dávnejšie signalizujú, že názory na potrebu spoločenských reforiem v krajine sa medzi odborníkmi a radovými občanmi výrazne líšia. V jednom minuloročnom prieskume moskovského sociologického centra Levada cca 60 % oslovených expertov označilo za hlavnú prekážku rozvoja krajiny všadeprítomnú korupciu. Súčasnú stagnáciu Ruska pripisujú odborníci neistej vládnej stratégii, slabosti občianskej spoločnosti a defektnému justičnému systému. Zatiaľ čo odborníci žiadajú zásadné inštitucionálne reformy, ruskí občania majú obavy z ich dôsledkov na životnú úroveň a spoliehajú sa na podporu zo strany štátu. Reformátori teda nemajú podporu občanov, ktorí za svoje priority považujú zvýšenie osobného blahobytu, kvalitnejšie zdravotníctvo a školstvo.

Oficiálna debata v Japonsku nedávno zdôraznila cnosti homogénnej národnej komunity. Verejné diskusie o prisťahovalectve sa tradične zameriavajú na nebezpečenstvá, ktoré rozmanitosť predstavuje pre sociálnu stabilitu a národnú bezpečnosť. V šesťdesiatych rokoch Japonsko – podobne ako iné priemyselné krajiny – čelilo vážnemu nedostatku pracovných síl. Avšak namiesto importu zahraničnej pracovnej sily, ako tomu bolo u severoamerických a európskych partnerov, japonskí predstavitelia a spoločnosti sa namiesto toho rozhodli pre automatizáciu, presun výroby do zahraničia a využitie alternatívnych zdrojov domácej práce, ako sú ženy, študenti, starší ľudia a presídlenci z vidieka. V reakcii na nedostatok pracovnej sily japonská vláda v roku 1990 zmenila a doplnila zákon o imigračnej kontrole a prijímaní utečencov a otvorila dvoje právne „zadné dvierka“ pre zamestnávateľov, aby mohli dovážať lacnú pracovnú silu bez porušenia oficiálnej politiky „zamknutých dverí“, ktorá umožňovala iba malý počet kvalifikovaných odborníkov zo Západu.

Americký zámer z roku 2001 zlikvidovať Taliban v Afganistane sa neskončil úspešne a už od roku 2010 sa opakujú pokusy rokovať s Talibanom, aby sa dlhotrvajúca vojna skončila. Predchádzajúci afganský prezident Hámid Karzaj kládol diplomatickým snahám najrôznejšie prekážky a vo Washingtone nedokázali situáciu vyhodnotiť reálne tak, aby namiesto vojenského riešenia uprednostnili diplomatický kompromis. Radikálni predstavitelia hnutia Taliban oslovili minulého roku amerického prezidenta Donalda Trumpa otvoreným listom, v ktorom ho vyzvali, aby Spojené štáty po 16 rokov vojny opustili Afganistan. Čínska a ruská diplomacia už dávno presadzovali riešenie situácie v Afganistane diplomatickým dialógom vlády v Kábule s povstalcami Talibanu, ktorí majú pod kontrolou väčšinu územia krajiny.