Vraždu najvyššieho predstaviteľa jednej z dvoch separatistických republík v Donbase treba chápať v kontexte s tým, že funkčné obdobie Alexandra Zacharčenka malo skončiť v novembri 2018 a účinnosť ukrajinského zákona o osobitnom štatúte vybraných okresov regiónov Doneck a Lugansk vyprší o mesiac skôr. Zákon vyžaduje voľby na týchto územiach podľa ukrajinského právneho rámca, ale separatisti ich pripravovali podľa vlastných podmienok. Z toho dôvodu by ukrajinský parlament bol oprávnený neuplatňovať zákon o osobitnom štatúte a mal by právne argumenty na odstúpenie od zmlúv z Minska. Moskovskí „kurátori“ separatistov usmerňovali úrady v Donecku tak, aby zrušili voľby kvôli rizikám pre ďalšie rokovania v Minsku a vyhliadky na nové sankcie.

Hlavný vyjednávač Bruselu pre Brexit Michel Barnier už avizoval, že Európska únia sa musí pripraviť na možnosť odchodu Veľkej Británie z únie bez dohody. Ak k dohode nedôjde, hrozí chaotický odchod, o ktorom ekonómovia predpokladajú, že vážne poškodí britskú ekonomiku, ale v globalizovanom svete prinesie negatívne dôsledky aj na ekonomiky ostatných krajín, hlavne na britských obchodných partnerov. Medzi obyvateľmi Británie prevládajú v súvislosti s Brexitom pesimistické nálady, že vláda premiérky Theresy Mayovej rokovania nezvláda a nakoniec dohodne s Bruselom také podmienky britského odchodu z EÚ, že budú pre ich krajinu nevýhodné.

V Berlíne a v Paríži sa zaoberajú tým, ako vytvoriť „vyváženejšie partnerstvo“ so Spojenými štátmi – a to nielen vo vojenskej oblasti, ale aj v širšom rámci. Ak sa francúzsky prezident usiluje o väčšiu nezávislosť, tak sa to nepovažuje za nič nové. Ale keď nedávno prehovoril na túto tému nemecký minister zahraničných vecí a žiadal „nové, vyvážené partnerstvo s USA s cieľom získať späť našu vlastnú voľnosť“, tak sa to mohlo zdať neslýchané. Realisticky uvažujúci analytici však hodnotia uvedený prístup ako jedinú rozumnú cestu, „ak sa chce Európa presadiť v nepriateľskom svete.“ I keď existuje veľa dôvodov predpokladať, že Nemecko ani Európska únia nedokážu vytvoriť schopnejšiu a autonómnejšiu Európu, nemožno to považovať za dôvod, aby sa o to nepokúšali.

Podľa správy švédskej bezpečnostnej služby Säkerhetspolisen (Säpo) došlo k pokusu o poškodenie dôvery vo volebný proces a demokratický systém v krajine, a preto predstaviteľka Säpo Linda Escarová vyzvala občanov Švédska, aby – „ak objavia niečo, čo sa im zdá zvláštne“ – nahlásili to zodpovednému orgánu. Ide napríklad o falošné účty na sociálnych sieťach, či pokusy o hackerské útoky voči politickým stranám a inštitúciám zapojeným do pripravovaných volieb. Podľa Säpo teraz nič nenaznačuje, že by bola nejaká zahraničná veľmoc zapojená do akejkoľvek veľkej operácie s cieľom do volieb zasahovať. Dokument švédskej bezpečnostnej služby uvádza však príklady, keď zahraničná veľmoc chcela „polarizovať a vytvárať rozpory opisovaním Švédska negatívnym spôsobom“. Napríklad, keď ruské médiá zverejnili množstvo fotografií a článkov o podpálených autách na západe Švédska a demonštráciách v Štokholme, aby vykreslili „Švédsko v chaose“.

Začiatkom mája tohto roku prezident Donald Trump oznámil, že Spojené štáty odstupujú od tzv. iránskej jadrovej dohody (JCPOA) z roku 2015 a podpísal memorandum o obnovení sankcií proti iránskemu režimu, ktorý označil za „hlavného štátneho sponzora terorizmu.“ Ešte pred týmto rozhodnutím šéfa Bieleho domu denník New York Times varoval, že za 15 mesiacov, čo je Trump v úrade, ide o rozhodnutie, ktoré bude mať najvýznamnejšie dôsledky pre národnú bezpečnosť. Trumpov postup so znepokojením prijali tiež predstavitelia krajín Európskej únie a naznačovali, že sa k sankciám proti Iránu nepripoja. Ani v Izraeli – kde premiér Benjamin Netanjahu rozhodnutie prezidenta Trumpa hodnotil pozitívne – neakceptovali ho všetci ako jednoznačne optimálny krok a uvažujú nad riešeniami, ktoré by mohli pochmúrne vyhliadky vývoja situácie v budúcnosti zmeniť k lepšiemu.

Severný sused Slovenska – Poľsko si počína ako regionálna mocnosť, ktorá sa štylizuje do pozície lídra východnej Európy, pričom sa snaží hrať dominujúcu úlohu v rámci skupiny V4. Varšava vytiahla z historických archívov geopolitický projekt poľského diktátora Józefa Pilsudského „Intermarium“, ktorý mal viesť k vytvoreniu federácie Poľska, pobaltských štátov, Fínska, Bieloruska, Ukrajiny, Maďarska, Rumunska, Juhoslávie a Československa. Zmyslom neúspešnej myšlienky bolo vytvoriť reálnu protiváhu voči Nemecku a Rusku. Aktuálna verzia inovovaného projektu je koncept „Troch morí“, ktorý rozširuje okruh dotknutých štátov a má byť voľnejším zoskupením, ako bola Pilsudského vízia. Práve so zreteľom na poľské geopolitické ašpirácie je potrebné pozornejšie sledovať vývoj v Poľsku – a to nielen jeho vnútropolitické súvislosti, ale aj ekonomický vývoj a sociálnu stabilitu krajiny.

Vládca Čečenska Ramzan Kadyrov sa cíti viac než vodca tejto kaukazskej republiky – svoju prítomnosť dáva najavo aj na politickej scéne Ruskej federácie. Keď bol zatknutý Čečenec podozrivý z vraždy opozičného politika Borisa Nemcova vo februári 2015, Kadyrov krajana pochválil ako skutočného vlastenca. Ešte výraznejším sa stal tým, že začal vystupovať ako vodca ruských moslimov ďaleko od Kaukazu a čoraz viac sa angažoval v zahraničnej politike. Bol jedným z prvých v Rusku, ktorí vystúpili proti prenasledovaniu moslimskej menšiny Rohingov v Mjanmarsku. Inicioval rozhovory s partnermi v Saudskej Arábii o humanitárnej pomoci Rijádu v oblastiach, ktoré kontroluje režim sýrskeho prezidenta Bašára al-Assada.

Moskva nerada vidí, ako sa rozrastajú ekonomické vzťahy Bieloruska s Európskou úniou a pokračujú nerušené styky s Ukrajinou, ktorá je po Rusku druhým partnerom Minska v zahraničnom obchode. Autokratický prezident Alexander Lukašenko demonštruje svoj „nezávislý“ vzťah voči Rusku aj tým, že jeho krajina doteraz neuznala Južné Osetsko a Abcházsko ako samostatné štáty. Pri júnovej návšteve eurokomisára pre susedskú politiku a rozširovanie Johannesa Hahna v Minsku vyhlásil Lukašenko, že Bielorusko je pripravené sa s EÚ zbližovať a dokonca nevylúčil, že v budúcnosti by sa mohli dostať na program aj otázky reformovania politického systému v tejto krajine. V tomto ohľade sú analytici voči uvedenému vyjadreniu Lukašenka zdržanliví, ale zaregistrovali slová bieloruského prezidenta, že jeho krajina vždy bola „dobrým tranzitným oknom pre Európsku úniu.“

Najvyšší predstaviteľ Severnej Kórey Kim Čong-un navštívil v tomto roku Čínu trikrát. Jeho stretnutiam s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom pripisovali analytici osobitný význam nielen kvôli diplomatickému dialógu medzi Pchjongjangom a Washingtonom, ale aj so zreteľom na okolnosť, že pravdepodobne pomáhali zmierniť napätie medzi oboma lídrami, ktoré existovalo už roky. Od svojho nástupu k moci v roku 2012 sa prezident Si vyhýbal návšteve Severnej Kórey a sotva zakrýval podozrenie voči Kimovi, ktorý v roku 2013 nariadil popravu severokórejských predstaviteľov naklonených Číne. Peking bol tiež podráždený severokórejskými vojnovými postojmi a rétorikou, ale zmena v Bielom dome v roku 2017 priviedla obe krajiny k potrebe napraviť svoje vzťahy.