Čoskoro by sa občania Slovenskej republiky mali dozvedieť, aký bude úplný zoznam kandidátov na úrad hlavy štátu. I keď zoznam je temer úplný, nie je ešte isté, kto bude v zápolení o funkciu prezidenta republiky reprezentovať najsilnejšiu vládnu stranu – ani to, či jeden z potenciálnych kandidátov na úradovanie v Grasalkovičovom paláci si to nakoniec nerozmyslí a do prezidentskej súťaže sa zapojí. Mnohí občania spájajú s osobou prezidenta ilúzie a priania, ktoré im nemôže splniť – ani ich zásadne ovplyvniť – pretože Ústava Slovenskej republiky mu takéto kompetencie pri výkone jeho úradu neposkytuje. Ale kandidáti na prezidenta vedia, že mnohí občania to nevedia, a preto im dokážu nasľubovať aj „modré z neba“, aby ich hlas vo voľbách získali. Možno to ilustrovať napríklad novoročným príhovorom Roberta Mistríka, ktorý je odhodlaný „prispieť k riešeniu reálnych potrieb všetkých občanov.“ Ako sa tento „nestranícky“ kandidát vyjadril, v jeho prezidentskom programe ich vidí takto: „vyššia životná úroveň a vyššie platy, slušná a spravodlivá krajina, ochrana našej krásnej prírody a rozvíjanie našich tradícií.“

Postavenie prezidenta Slovenskej republiky v ústavnom systéme nášho štátu nie je väčšine občanov dostatočne známe – aj keď si ho volia priamo – takže s osobou prezidenta mnohí spájajú nádeje a želania, ktoré im hlava štátu nemôže splniť. I napriek tomu však prezident v ich očiach predstavuje inštitúciu, ktorá môže napríklad podľa ich očakávaní ovplyvniť dokonca výšku mzdy alebo dôchodku, kvalitu zdravotníckej starostlivosti alebo úroveň školského systému – v každom prípade by mal garantovať sociálnu spravodlivosť a rešpektovanie ústavy. Predovšetkým však občania by chceli vidieť v prezidentovi morálnu autoritu a nielen ústavného činiteľa s ústavne viac-menej presne vymedzenými právomocami. Politikom ide hlavne o to, aby prezidentský úrad zastával človek, ktorý s týmito právomocami zachádza tak, aby to vyhovovalo ich mocenským záujmom alebo nekomplikovalo im vládnutie podľa ich straníckych predstáv a cieľov, ktoré prezentovali občanom.

V súvislosti s rozhodnutím Miroslava Lajčáka zostať vo funkcii ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí sa žiada nekompetentným analytikom i politikom opozície vysvetliť, že rezignácia verejného činiteľa na významný post sa považuje v zavedených demokraciách za regulárny politický manéver. Využívajú ju pre veľký politický efekt na dosiahnutie určitého cieľa, čo sa nepovažuje za neobvyklú politickú prax. Napríklad v roku 1995 britský konzervatívny premiér John Major rezignoval na funkciu vodcu Konzervatívnej strany, aby týmto gestom umlčal svojich kritikov vo vnútri strany. Rezignáciou si posilnil svoju autoritu a po rezignácii bol opätovne zvolený, takže pokračoval aj vo funkcii premiéra, až kým nebol v roku 1997 porazený. Iným prípadom je rezignácia amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda, ktorý opakovane predložil prezidentovi Georgeovi W. Bushovi demisiu kvôli škandálnemu zneužívaniu väznice Abu Ghraib. Šéf Bieleho domu rezignáciu odmietol a Rumsfeld ďalej pôsobil vo svojej funkcii v Pentagone. Aktuálnym príkladom je nemecký minister vnútra Horst Seehofer, ktorý sa vyhrážal kancelárke Angele Merkelovej, ak nepristúpi na zmenu azylového režimu na nemeckých hraniciach pre migrantov.

Ak predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko považoval svoju kampaň okolo tzv. marrakéšskeho paktu o migrácii a kritiku ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka ako „pôvodcu“ tohto zla pre Slovenskú republiku za jedného z jeho hlavných vinníkov za racionálny prístup, potom to nebol príliš uvážlivý krok voči koaličnému partnerovi – strane Smer-SD. Azda mal voliť diplomatickejší spôsob na prezentáciu svojich výhrad a nenechať sa uniesť nabubrelou rétorikou, skôr vhodnou do bulvárnych médií než na parlamentnú pôdu. V takomto kontexte nie je prekvapením, že premiér Peter Pellegrini s rovnakou priamočiarosťou verejne konštatoval, že minister obrany Peter Gajdoš – nominant SNS – bude musieť vysvetliť, prečo bez vedomia vlády a ministra financií podpísal zmluvy na nákup amerických stíhačiek F-16. Premiér „bez obalu“ povedal, že Gajdoš nesplnil ani uznesenie kabinetu, a preto predseda vlády zmluvy považuje za neplatné a obrana ich môže „akurát tak skartovať.“