Zahranično-politickí experti v Moskve prichádzajú k záverom, že v medzinárodnom postavení Ruska v posledných rokoch došlo k zásadným zmenám, ktoré si vyžadujú vážne zamyslenie a potrebujú aj širokú verejnú diskusiu. Predmetom diskusie by malo byť miesto a úloha krajiny vo svete, jej vzťahy so svetovými a regionálnymi aktérmi, ako aj s jej najbližšími susedmi. Nastoľuje sa otázka, čo by sa malo považovať za hlavný cieľ a najdôležitejšie úlohy zahraničnej politiky – vytvorenie priaznivých vonkajších podmienok na rozvoj Ruska alebo zmena svetového poriadku ? Taktiež sa žiada zamerať pozornosť na medzinárodné perspektívy Ruskej federácie. V súčasnosti – v kontexte hybridnej vojny – je ruský verejný priestor naplnený propagandou, niekoľkonásobne prevažujúcou nad nezaujatou analýzou. Analýza a reflexia sú však nevyhnutné, aby nedošlo k tomu, že konfrontácia prerastie do kolízie – a aby sa namiesto toho nebezpečné súperenie premenilo na normálnu súťaž s prvkami spolupráce. Na celom svete vytvárajú zahraničnú politiku úzke skupiny „riešiteľov“ za účasti obmedzeného počtu „zasvätených.“

Penzijná reforma a regionálne voľby v Rusku na jeseň minulého roku otriasli postavením prezidenta Vladimíra Putina v spoločnosti, čo sa prejavilo aj v tohtoročných prieskumoch verejnej mienky. Sociológovia zaznamenali, že narastá negativizmus vo vzťahu k vláde ako celku a k najvyšším „poschodiam moci“, ako aj poukazovanie na osobnú zodpovednosť hlavy štátu za to, čo sa deje v krajine. Podľa výsledkov januárového prieskumu Všeruského centra pre výskum verejnej mienky (VCIOM) rating dôvery Vladimíra Putina sa v týždni od 14. do 20. januára 2019 znížil o 0,6 percentuálneho bodu na úroveň 32,8 %, čo je minimum za posledných 13 rokov. Úroveň schvaľovania aktivít prezidenta sa zmenila iba mierne a klesla o 0,1 percentuálneho bodu na 62%. Napriek príznakom nespokojnosti Vladimír Putin zostal politikom, ktorému Rusi najviac dôverujú. Pre pomery v Rusku je príznačné, že hoci iba v marci minulého roku sa uskutočnili prezidentské voľby, už v súčasnosti sa ozývajú hlasy, ako to bude, keď v roku 2024 sa skončí Putinovo štvrté prezidentské obdobie. V tomto kontexte je zaujímavé všimnúť si názory na Západe, ako reflektujú doterajšie pôsobenie „pána Kremľa“ v politike.

Nedávnu návštevu ruského prezidenta Vladimíra Putina v Belehrade – prvú po viac ako štyroch rokoch – s radosťou očakávali srbskí politici. Napriek tomu, že bola prezentovaná ako monumentálna, nevzišla z nej žiadna dohoda, ktorá by mohla byť označená ako monumentálna. V skutočnosti srbskému prezidentovi Aleksandarovi Vučićovi zostala iba skromná príležitosť – a to chváliť svojho ruského dobrodinca pred verejnosťou – a zároveň sa pokúšať presvedčiť Kremeľ za zatvorenými dverami, aby poskytol Belehradu aspoň trochu povzbudenia v najdôležitejšej otázke srbskej zahraničnej politiky: uznaní Kosova. Zahraničnému pozorovateľovi sa ruská pasívna sabotáž riešenia konfliktu v Kosove javí ako všestranná podpora Srbska. Ubezpečenia, že Rusko nikdy neopustí Srbsko, ochráni ho pred tlakom Západu a urobí všetko pre to, aby zachovalo jeho územnú celistvosť, pôsobia ako gestá neochvejného priateľstva voči Srbom. V skutočnosti však srbské vedenie nevie, ako sa zbaviť tejto podpory, ktorá nenecháva Belehradu priestor na manévrovanie pri rokovaniach o Kosove.

Dvojhodinový rozhovor ruského prezidenta Vladimír Putina s japonským premiérom Šinzó Abem tento týždeň v Kremli neviedol k žiadnemu ani zdanlivému posunu v hlavnej otázke rusko-japonských vzťahov – riešeniu dlhotrvajúceho územného sporu o štyri Kurilské ostrovy: Iturup, Kunašir, Šikotan a Habomaj. Zo strategického hľadiska sa zdá, že rozhodnutie o osude ostrovov – ktoré Tokio nazýva Severné územia – je nevyhnutné pre Rusko aj Japonsko. Vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď sa spojila geopolitika, vnútropolitická situácia v oboch krajinách a stav ruskej ekonomiky, zvrat vývoja v tejto otázke zdá sa byť jednoducho nevyhnutný. Analytici sa domnievajú, že je najvyšší čas, aby Moskva a Tokio aktívne začali hľadať riešenie. Predovšetkým si to vyžaduje vhodný volebný kalendár v oboch krajinách. Šinzó Abe by mal opustiť svoju pozíciu premiéra v septembri 2021 – ako prvý vládca Japonska, ktorý bol v úrade najdlhšie počas posledných 150 rokov. Vladimír Putin – minulý rok triumfálne opätovne zvolený za prezidenta – po uplynutí svojho mandátu bude musieť opustiť Kremeľ v roku 2024.

Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR – Miroslav Lajčák odcestoval na prvú zahraničnú cestu vo funkcii úradujúceho predsedu Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) do Kyjeva a navštívi aj Donbas, kde proti sebe stoja jednotky ozbrojených síl Ukrajiny a separatistickí povstalci. Krízová situácia na Ukrajine z hľadiska OBSE je považovaná za jeden z najzávažnejších faktorov ohrozenia stability na európskom kontinente. Slovensko ako sused Ukrajiny má osobitný záujem na riešení jej problémov – a to nie iba z bezpečnostného aspektu, ale aj hľadiska jej sociálno-ekonomickej prosperity, ktorá je pre našu krajinu užitočná. Nielen vládni činitelia v Bratislave, ale aj predstavitelia iných krajín Európskej únie – o ktorú Kyjev dlhodobo avizuje svoj záujem – zaregistrovali, že Ukrajina sa nachádza v stave „vnútorného neporiadku.“ Aktuálne je konfrontovaná s rizikom zhoršujúcej sa ekonomickej situácie, ktorá určite ovplyvní aj výsledok ukrajinských prezidentských volieb, naplánovaných na 31. marca 2019.