Napriek relatívne stabilnej voličskej základni najsilnejšia vládna a parlamentná strana Smer-SD už na jeseň minulého roku bola v stave vnútornej krízy, aj keď si to jej predstavitelia navonok nepriznávali. Jedným z príznakov tejto krízy bol fakt, že sa jej nedarilo nájsť vhodného kandidáta na prezidentský úrad, hoci na túto funkciu predseda strany Robert Fico opakovane nahováral ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka. Už rok predtým – po župných voľbách v novembri 2017 – boli jasné varovné signály, že najvplyvnejšia slovenská politická strana sa ocitla na historickej križovatke. Utrpela vážne straty, avšak namiesto kritickej sebareflexie vtedy ešte premiér Fico naordinoval strane konfrontačnú komunikačnú doktrínu a opatrné kritické pripomienky zvnútra strany bral na ľahkú váhu. Kedysi pragmatický realista a triezvy politik Robert Fico nedokázal urobiť poriadok na palube svojej straníckej lode a ponechal ju napospas bludným prúdom korporátnych parazitov, kormidlujúcich Smer-SD do plytkých vôd lacného populizmu a k úskaliam, na ktorých stroskotali už predtým Mečiarovo HZDS a Dzurindova SDKÚ.

Nedávne prieskumy volebných preferencií inšpirovali analytikov a komentátorov k špekulatívnym úvahám o tom, aká bude nová vláda Slovenskej republiky po voľbách, ktoré by mali byť asi o desať mesiacov. V politike je to síce pomerne dlhá doba, ale napriek tomu zo súčasného stavu spoločnosti a charakteristických trendov jej vývoja možno usudzovať, že jej zloženie nebude kopírovať súčasnú vládnu koalíciu. Už teraz niektorých z budúcej mnohopočetnej vládnej koalície „pobolieva hlava“, pretože sa strácajú ich ilúzie o pozícii premiéra (SaS) – alebo si začínajú uvedomovať, aké neľahké bude vládnuť s niektorými koaličnými partnermi, bez ktorých novú vládu nemožno „poskladať.“ Okrem toho situáciu opozičným politikom svojím spôsobom „skomplikoval“ prezident Andrej Kiska, odhodlaný založiť politickú stranu s ašpiráciou uchádzať sa o post predsedu vlády.

Nemusíte sa zhodovať s názormi bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu, ale jeho nedávne vyjadrenie k zámeru prezidenta Andreja Kisku založiť si vlastnú politickú stranu si zaslúži pozornosť. Expremiér si v tejto súvislosti položil otázku: „Ak nemal povolenie, guráž a kapacitu uchádzať sa o druhý prezidentský mandát, ako bude mať kapacitu, guráž, odvahu, spôsobilosť viesť novú politickú stranu? Tomuto protirečeniu nedokážem porozumieť.“ S Dzurindovým pochybovačným vyjadrením v podstate korešponduje charakteristika opozičného denníka „N“, ktorý podotkol, že Kiska „skúša disciplínu, v ktorej je nováčikom.“ S nie príliš veľkou dôverou a dokonca i s neskrývaným dešpektom sa ku Kiskovým schopnostiam ako politika vyjadrovali aj iní, ktorí vybadali, že hlava štátu bola odkázaná na „barličky“ od svojich poradcov a považovali ho za „politicky negramotného prezidenta.“

Víťazstvo Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách nie je až takým prekvapením, aké sa javilo v prognózach pred prvým kolom volieb, keď prieskumné agentúry avizovali čísla jej volebných preferencií nad úrovňou 50 %. Už vtedy stačilo spočítať výsledky februárového prieskumu agentúry AKO, ktorá vykazovala preferencie opozičných subjektov – bez Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko – číslom 52,6 %. Ak do toho zakalkulujeme fakt prehlbujúcej sa nespokojnosti s defektnými javmi vládnutia koalície pod vedením strany Smer-SD, potom za Čaputovej úspechom netreba hľadať konšpiratívne elementy a subjekty zo zahraničia, ale predovšetkým nespokojnosť občanov so všadeprítomnou korupciou, klientelizmom vládnucich elít, partokraciou fungujúcou už od čias Vladimíra Mečiara – exekutívu Mikuláša Dzurindu a Ivety Radičovej nevynímajúc – a s protekcionizmom všetkých straníckych farieb. V prospech Zuzany Čaputovej pôsobili nielen manipulujúce médiá tzv. hlavného prúdu naklonené opozícii, ale aj politicky neuvážený postup predsedu strany Smer-SD Roberta Fica, ktorý svoj osobný záujem nadradil nad potreby spoločnosti.

Špekulácie o predčasných parlamentných voľbách na Slovensku vyprchali skôr ako príslovečná „búrka v pohári vody“. Iba niektorí povrchní analytici a senzácie chtiví politickí komentátori rozvíjali hypotetické kombinácie siločiar na slovenskej politickej scéne, ktorá síce vrie už vyše roka, ale „bublanie“ nespokojnosti vo vládnej koalícii ešte nedosiahlo limit skutočnej vládnej krízy, aký sme zažili pred rokom, keď Roberta Fica vystriedal na poste premiéra Peter Pellegrini. Začiatočník vo vysokej politike Andrej Danko – ktorý sa sám pri niektorých príležitostiach deklaroval v pozícii „nováčika“, závistlivo poškuľujúceho po politických programoch Viktora Orbána či Jaroslawa Kaczynského – „zašermoval“ svojim koaličným partnerom pred očami výhražným varovaním o predčasných voľbách, hoci mu mohli sotva uveriť, keď jeho Slovenská národná strana vo volebných prieskumoch „živorí“ na úrovni najnižších preferencií – 7,5 % – odkedy sa v roku 2016 vrátila do parlamentu.