Expert Inštitútu Ďalekého východu Ruskej akadémie vied Vasilij Kašin – ktorý sa zaoberá hlavne problematikou čínskeho priemyselného komplexu – analyzuje v súvislosti s nedávnym spoločným rusko-čínskym hliadkovaním bombardérov nad Japonským morom v článku na internetovom portáli moskovského centra Nadácie Carnegie perspektívu rusko-čínskej vojenskej spolupráce. Podľa jeho názoru, aby sa vojenská spolupráca Ruska s Čínou dostala na novú úroveň, najdôležitejšou úlohou Moskvy bude udržať jej úzko „protiamerickú“ špecializáciu. Rusko zjavne nemá záujem angažovať sa v mnohých sporoch Pekingu s ázijskými krajinami o nejaké ostrovy a riešenie historických krívd. Súčasný charakter rusko-amerických a čínsko-amerických vzťahov však znamená, že rozširovanie ruskej vojenskej spolupráce s Čínou na protiamerickom základe je nevyhnutné. V druhej polovici júla tohto roku sa totiž v rámci rusko-čínskej vojenskej spolupráce vyskytli dve dôležité udalosti, ktoré naznačujú, že táto spolupráca prechádza do novej kvality.

Karikaturista denníka Financial Times – Ingram Pinn pripodobnil nového predsedu britskej vlády Borisa Johnsona v klobúku – ktorý nikdy nenosí – s cigarou v ústach k slávnemu britskému premiérovi Winstonovi Churchillovi. Súvisí to aj s tým, že Johnson vydal v roku 2014 knihu „The Churchill Factor: How One Man Made History“ – teraz považovanú za Johnsonov osobný manifest. Z knihy je vidieť, že autor je obdivovateľom Churchilla a preto naznačuje paralely medzi jeho vlastnou kariérou a osudom muža, považovaného za záchrancu Veľkej Británie, keď sa v kritickom momente v máji 1940 ujal funkcie predsedu vlády a úspešne doviedol krajinu k porážke hitlerovského Nemecka. Aj premiér Johnson by chcel kormidlovať Britániu – prežívajúcu najhlbšiu krízu v mierových časoch – k víťazstvu, teda vykonať Brexit a zakotviť krajinu v nových geopolitických vzťahoch, aby sa zbavila „okov Európskej únie“ a na koni zvanom „Brexit“ vycválala do dôb zašlej slávy britského impéria.

Proti súčasnému strašeniu ruskou hrozbou a iracionálnej rusofóbii je najúčinnejším prostriedkom hlbšie poznávanie ruských dejín a neskreslený pohľad na aktuálnu ruskú realitu bez zveličovania či prikrášľovania faktov. Príznakom ruskej výnimočnosti nie je mesiášstvo. Je zakorenená v izolácii pravoslávnej krajiny a jej presvedčení, že má dar skutočnej náboženskej viery. Posilnila ho ruská úspešná – aj keď drahá – obrana štátnej suverenity, ktorá potvrdila postavenie Ruska ako významného globálneho hráča, odmietajúceho príkazy od kohokoľvek. Ruská pozícia v globálnom systéme sa v posledných piatich rokoch dramaticky zmenila, spolu s jej kľúčovými medzinárodnými vzťahmi. Tieto zmeny ovplyvnili identitu Ruska, zmenili jeho hranice, predefinovali jeho zmysel pre národnosť a vytvorili svetonázor úplne odlišný od tradície posledných troch storočí. Pochopenie dosahu týchto zmien je nevyhnutné pre všetkých, odkázaných na vyjednávanie s Ruskom, ktoré je čoraz vplyvnejšou súčasťou celosvetového spoločenstva.

Len za posledné storočie Rusko prežilo veľké úspechy a najhlbšiu biedu; masové hrdinstvo a masový zločin; prehnané ambície a takmer beznádejné zúfalstvo – vždy prejavujúc svoju suverenitu a neúprosne nezávislého ducha. Takto prezentuje Rusko riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin vo svojej knihe – ktorá teraz vychádza v medzinárodnom vydavateľstve Polity Press v britskom Cambridge – a pripomína, že súčasnosť a budúcnosť Ruska možno najlepšie pochopiť iba pri pohľade do minulosti. Sprevádza čitateľov na ruskej ceste pripomínajúcej „horskú dráhu“ od revolúcie do povojnovej devastácie, od „perestrojky“ po Putinovu stabilizáciu postkomunistického Ruska. Vysvetľuje príčiny a význam početných zvratov a zmien v súčasnej ruskej histórii; ponúka sugestívny pohľad na krajinu prostredníctvom najťažších a často tragických období. Varuje, že dnešné Rusko stojí na zlomovom bode – politicky, ekonomicky a sociálne – jeho situácia v posledných rokoch pozoruhodne pripomína cárske Rusko. Aby sa Ruská federácia vyhla podobnému zániku, musí sa poučiť z lekcií vlastnej histórie. Bývalý americký veľvyslanec v Moskve Jack Matlock sa o Treninovej knihe vyjadril, že je to „brilantná, výstižná interpretácia 120 rokov ruskej histórie, plus bystrý pohľad do budúcnosti. Základné čítanie pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o nebezpečné – a zbytočné – oživenie napätia studenej vojny.“

Politika Washingtonu voči Moskve sa neurčuje v Bielom dome, ale v Kongrese a Donald Trump je bezmocný, aby ju mohol korigovať. Ale jeho stretnutie s Vladimírom Putinom v Osake malo predsa zmysel. Ako hlavný bod programu rusko-amerických vzťahov sa už päť rokov javí prevencia náhodných ozbrojených konfliktov medzi oboma krajinami, ktoré by mohli viesť k jadrovej vojne. Medzi politológmi a novinármi v Rusku i USA existuje vtip: najlepší spôsob, ako stabilizovať americko-ruské vzťahy je zakázať Trumpovi stretnutia s Putinom. Po každom stretnutí prezidentov a nasledujúcich verejných vyhláseniach hlavy Bieleho domu vzťahy medzi týmito dvoma prudko upadali. Bolo tomu tak po Hamburgu-2017 i Helsinkách-2018, keď kongresmani pobúrení Trumpovym správaním schvaľovali čoraz ťažší balík protiruských sankcií. Z mediálneho hľadiska terajšie stretnutie v Osake bolo pokojnejšie, ale spôsob, akým Trump Putinovi žartovne pohrozil prstom, vyzývajúc ho nezasahovať do nadchádzajúcich amerických volieb, nie všetkých v Spojených štátoch rozveselil.