Hudobníčka a dídžejka v jednom opozícii naklonenom denníku pred pár dňami napísala, že demokratická opozícia „nemá lídra, ktorý by uveriteľne reprezentoval zmenu.“ Naozaj výstižná charakteristika neutešeného stavu opozičných elít, ktoré sa teraz takmer denno-denne prezentujú vo verejných diskusiách – či debatách, ale ani jeden z politikov na takýchto verejných fórach neprejavil kvality vodcu, oslovujúceho jasnozrivosťou svojho intelektu – a nikto z opozičníkov nepôsobí ako morálna autorita, vzbudzujúca rešpekt a vážnosť u publika. V takomto kontexte ani neprekvapuje, že opozičné politické strany demokratického tábora nervózne počítajú desatiny percentuálnych bodov volebných preferencií a na základe temer zanedbateľných rozdielov deklarujú, kto je „vodcom opozície.“ Z logiky ich úsudku teda vyplýva, že politický vodca je akási štatistická veličina, od ktorej sa odvodzuje politický i morálny nárok na post politického lídra.

Analytici a komentátori – politikov nevynímajúc – nie sú si istí, ako dopadnú voľby poslancov do Národnej rady Slovenskej republiky koncom februára, pričom však prívrženci tzv. demokratickej opozície si iba zriedkavo kladú otázku, prečo sa opozičným politikom darí oslovovať sklamaných voličov Smeru oveľa menej, ako by si to želali. Iba niektorí z analytikov pochopili, že „noví politici“ koalície Progresívne Slovensko/Spolu a strany Za ľudí sú pre Ficových voličov ich sociálnou mentalitou a ideovou orientáciou diametrálne odlišne hodnotovo ukotvení. Okrem toho svoju úlohu v neprospech tzv. nových politikov zohrávajú aj ich charakteristiky, na ktoré upozornili tiež opozícii naklonené médiá. Napríklad Michal Truban má síce povesť úspešného podnikateľa a investora, ale okrem charizmy vodcu mu chýba aj adekvátny politický intelekt, čo sa odráža v jeho pomerne dosť chabej komunikačnej výbave. Ex-prezident Andrej Kiska nepôsobí zase presvedčivo tým, ako sa správa voči svojim potenciálnym koaličným partnerom ani svojimi neskrývanými ambíciami posadiť sa na stoličku premiéra, čo sa trochu jednoduchším voličom môže javiť ako kľúčový bod programu jeho politickej strany.

Voľby poslancov do Národnej rady Slovenskej republiky o šesť týždňov vyvolávajú všelijaké špekulácie politických komentátorov a analytikov a znervózňujú vládnych, ale tiež opozičných politikov, ktorí nie sú si celkom istí svojím víťazstvom a desia sa toho, ako budú víťazi volieb z opozičného tábora zostavovať novú vládu. Podaktorí sa spoliehajú na prezidentku Zuzanu Čaputovú, ktorá bude moderovať zložitý proces formovania exekutívy, politickým zafarbením pripomínajúcej „leopardiu kožu.“ Aktuálne prieskumy volebných preferencií naznačujú, že tzv. demokratická opozícia môže „poskladať“ vládu, avšak nie je isté, aká bude jej životnosť a vnútorná stabilita, keďže animozita medzi niektorými opozičnými predákmi neustúpila do pozadia ani počas predvolebnej kampane. Donedávna verejnosť pútali skôr vnútroopozičné spory než programové ciele, na ktorých by sa opozičné politické strany mali dohodnúť.

Výsledky prieskumov volebných preferencií publikované sedem týždňov pred voľbami poslancov Národnej rady SR potvrdzujú očakávania, že naďalej najsilnejším subjektom medzi politickými stranami v parlamente zostane strana Smer-SD a vládu po voľbách by mali „poskladať“ opoziční signatári tzv. paktu o neútočení spolu Matovičovym OĽaNO i so stranou Borisa Kollára – Sme rodina. Z tohto konštatovania vyplývajú dve základné otázky: jedna sa týka pochybností, či je Smer-SD pripravený na pôsobenie v opozícii, či to prežije bez ujmy na svojom elektoráte a bez personálnych otrasov vo vnútri straníckej špičky; druhá otázka sa vzťahuje k tomu, či pestrofarebná, multispektrálna vláda donedávna sa hašteriacich opozičných politikov dokáže vytvoriť stabilné prostredie na to, aby nová koalícia vydržala pokope až do termínu riadnych parlamentných volieb v roku 2024. Odpovede na takto položené otázky v doterajších analýzach aktuálnej situácie sú väčšinou formulované iba hmlisto a dosť všeobecne.

Na prahu nového roka si obvykle ľudia dávajú predsavzatia a vyslovujú želania, ktoré by sa im mali naplniť v nasledujúcich dňoch či mesiacoch. Keďže do volieb poslancov Národnej rady Slovenskej republiky chýbajú už iba necelé dva mesiace, viacerí snívajú o tom, že ten nový parlament bude po 29. februári 2020 svojím zložením iný a prinesie spoločenské zmeny, ktoré z ich pohľadu považujú za potrebné a nevyhnutné. V prevažujúcej časti spoločnosti prevláda názor, že naša krajina trpí bujnejúcou korupciou, klientelizmom a partokraciou, zakorenenou od čias vlády Vladimíra Mečiara a rozvíjajúcou sa v dobách premiéra Mikuláša Dzurindu i počas krátkeho úradovania kabinetu Ivety Radičovej. Okrem týchto defektov existuje však rad ďalších, vrátane sociálnej nespravodlivosti voči tým, ktorým ani tzv. sociálne balíčky – či trebárs vlaky zadarmo neposkytujú životný štandard, aký prezentujú čísla oficiálnych štatistík.