Slovná mediálna vojny medzi budúcim premiérom Igorom Matovičom a zaťatým uchádzačom o post ministra financií v budúcej vláde Slovenskej republiky sa skončila podľa príslovia, aby „koza zostala celá a vlk sýty.“ Ale autorite oboch aktérov sporu neprospelo, že svoje protichodné záujmy prezentovali verejne a médiá využívali na to, aby si presadili svoje. Mediálne vydieranie koaličného partnera je prejav mizernej politickej kultúry a neveští žiaden optimizmus, pokiaľ ide o budúce vzťahy koaličných partnerov, ktorí by mali na Slovensku štyri roky spoločne vládnuť a posúvať krajinu k pozitívnemu vývoju. Predseda strany Sloboda a Solidarita Richard Sulík potvrdil svoju povesť egoistického karieristu a budúci premiér Igor Matovič nezostal nič dlžen svojej charakteristike mediálneho intrigána, ktorému sociálne siete slúžia hlavne ako nástroj manipulácie a politického nátlaku.

Už sa začína hovoriť o konkrétnych tvárach vlády Igora Matoviča, ale aj o tom, čo môže problematizovať fungovanie novej vládnej koalície a tiež sklamať tých, ktorí jej vo voľbách prejavili dôveru. Pozornosť sa upriamuje predovšetkým na fakt, že jadrom novej exekutívy sa javí tandem populistických subjektov – strany Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti a politického hnutia Sme rodina. Ako sa zdá, médiá väčšiu pozornosť venovali životopisu predsedu hnutia Sme rodina Borisa Kollára a jeho „utopickému“ projektu postaviť 25 000 nájomných bytov ročne, než závažnejším témam, súvisiacim s programovým profilom budúcej vlády. Z viacerých komentárov médií tzv. hlavného prúdu cítiť sklamanie, že sa do parlamentu nedostali predstavitelia dvoj-koalície Progresívne Slovensko/Spolu. V podobnom tóne sa píše o tom, ako mizerne obstála vo voľbách strana Za ľudí, ktorej predseda Andrej Kiska dúfal, že sa mu ujde aspoň post predsedu Národnej rady Slovenskej republiky – keď mu voliči nedopriali naplnenie jeho premiérskych ambícií.

Keď premýšľate nad čerstvými výsledkami tohtoročných parlamentných volieb na Slovensku tak si spomeňte na slová, ktoré použil v roku 1922 známy americký komentátor a politológ Walter Lippman z Platónovej Ústavy, že „stretnutie rozumu a politiky skončilo ústupom rozumu.“ Lippman už vtedy dávno konštatoval, že „použitie rozumu pri politických témach je iba na samotnom začiatku. Naše racionálne idey v politike sú stále ešte nadnesené, ochudobnené svojou všeobecnosťou, príliš abstraktné a nedokonalé pre praktické poznanie.“ Lippmannov pohľad je inšpiratívny aj teraz – temer po 100 rokoch – keď uvažujeme nad tým, čo nám priniesli tohtoročné parlamentné voľby, aký vývoj Slovensko čaká a či naše očakávania nie sú už dnes deformované propagandou plytko uvažujúcich politikov, bez ohľadu na zafarbenie ich politických tričiek a pragmatickou ihlou šité volebné programy.

V súvislosti so špekuláciami o budúcej vláde Slovenskej republiky – ktorá vznikne po parlamentných voľbách 29. februára 2020 – komentátori a analytici pri predbežnom hodnotení programových dokumentov súčasnej opozície konštatovali, že otázna je realizovateľnosť niektorých deklarovaných predsavzatí. Pochybnosti sa týkajú predovšetkým riešení a projektov, ktoré predpokladajú rozsiahle investície. Odborníkom nestačí populistické vysvetlenie, že peniaze sa nájdu, ak sa potlačí korupcia a nebude sa kradnúť. Takýto zjednodušený prístup k otázke budúcich zdrojov na uskutočnenie gigantických predsavzatí ignoruje fakt, že na splnenie predvolebných sľubov štát potrebuje viac, než sú len prostriedky, získané systémovými opatreniami proti korupcii a nezákonnému obohacovaniu. Okrem toho situáciu v najbližšom období bude komplikovať skutočnosť, že globálna ekonomika sa ocitla už na prahu recesie a epidémia koronavírusu, ako aj iné okolnosti neveštia pre svetové hospodárstvo optimistickú fázu ekonomického cyklu.

Predbežné čísla volebných preferencií zreteľne naznačujú, aké bude stranícke zloženie vlády, ktorá po parlamentných voľbách vystrieda kabinet Petra Pellegriniho. Už ani nie sú pochybnosti o tom, že hegemónom budúcej vládnej koalície sa stane opozičný subjekt – Hnutie obyčajných ľudí a nezávislých osobností. Premiérom sa stane Igor Matovič, aj keď ešte pred nedávnom zapochyboval o sebe kvôli svojej angličtine, ako keby znalosť tohto jazyka bola určujúcim kritériom pre vykonávanie funkcie predsedu vlády. Iné personálne riešenie by však mohlo byť už v zárodku zdrojom vzťahových problémov medzi šéfom najsilnejšej vládnej strany a premiérom – ak by Matovič tento post prenechal inému politikovi v submisívnom postavení. Všetky ostatné špekulácie o tom, že by namiesto Matoviča kormidloval vládu niekto iný, zrkadlia nepochopenie fungovania mocenských mechanizmov, ktoré sú v procese politického rozhodovania kľúčové.

Voľby poslancov Národnej rady Slovenskej republiky budú až o dva týždne, ale už teraz analytici vyjadrujú pochybnosti nad tým, aká vláda vzíde z týchto volieb. Očakávajú síce zmenu politickej zostavy, ale nie sú si istí svojimi prognózami, pokiaľ ide o stabilitu i životnosť nového vládneho kabinetu. Dokonca podaktorí vo svojich predpovediach si dovolili zájsť až tak ďaleko, že nevylučujú ani konanie predčasných parlamentných volieb. Možno takáto alternatíva povolebného vývoja na Slovensku príliš prekonáva hranice politologickej fantázie, ale je príznačná pre stupeň neistoty a neurčitosti, vyjadrujúci hodnotenie súčasného stavu politickej situácie. Skeptická charakteristika budúcej exekutívy súvisí s viacerými faktormi, ktoré svedčia o tom, že na Slovensku sa chystajú vládnuť ľudia bez primeraných politických skúseností, so zjednodušeným čierno-bielym pohľadom na spoločnosť a jej problémy a značne zanedbateľnou mierou sociálnej emapatie, aj keď tento závažný nedostatok snažia sa zastierať bohapustým populizmom.

Triezvo uvažujúceho voliča očakávaná potenciálna zmena vlády po voľbách poslancov Národnej rady Slovenskej republiky 29. februára 2020 nenapĺňa veľkou dávkou optimizmu, keď vidí, ako prebieha aktuálna volebná kampaň. A to možno nevyplýva až tak zo sledovania konfrontačného súboja medzi doteraz najsilnejšou politickou stranou Smer-SD a jej protivníkmi z tábora tzv. demokratickej opozície, ale skôr z prejavov verejnej komunikácie medzi predstaviteľmi politických subjektov, ktoré by mali po parlamentných voľbách zostavovať vládu – ak sa im podarí k náležitému volebnému výsledku dopracovať. Na tento jav upozornili už aj komentátori opozícii naklonených médií a kritizovali tiež tzv. demokratickú opozíciu, že niektorí z jej predstaviteľov primerane nevnímajú reálne problémy občanov, resp. „politickými výstrednosťami“ sa pokúšajú loviť voličské hlasy v elektoráte ich budúcich koaličných partnerov.