Pred rokom – keď svet stál na prahu druhej vlny pandémie Covid-19 – americký filozof a ekonóm Francis Fukuyama uverejnil v časopise Foreign Affairs esej, v ktorej uviedol, že úspešnosť boja proti pandémii závisí od troch hlavných faktorov: kompetentného štátneho aparátu, dôveryhodnej vlády a efektívnych vodcov. Už vtedy si triezvo premýšľajúci ľudia na Slovensku uvedomovali, že naša krajina s nespoľahlivo fungujúcimi štátnymi inštitúciami, značne polarizovanou spoločnosťou a intelektuálne podvyživenými politikmi to nebude mať v podmienkach koronavírusovej krízy ľahké. V tom čase na čele vlády v Bratislave stál mentálne i psychicky narušený človek, ministerstvo zdravotníctva viedol manažérsky nekompetentný detský kardiológ a vo vláde im pokútne asistovali karieristickí politici bez primeranej skúsenosti so správou štátu. V priebehu druhej vlny pandémie sa občania presvedčili, že v parlamentných voľbách 29. februára 2020 vyjadrili dôveru politickým stranám, ktoré vôbec nedisponujú rozhľadenými osobnosťami, aké si vyžaduje aktuálna zložitá situácia.

Ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi sa zrejme roztriasli kolená, keď nedokázal vydať pokyn policajným funkcionárom, aby policajti zasiahli proti výtržníkom pred prezidentským palácom, ktorí obťažovali občanov a blokovali dopravu v centre hlavného mesta. Je zarážajúca nízka úroveň právneho vedomia niektorých policajných činiteľov, ako napríklad riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave Viliama Adamca, keď vyhlásil, že demonštranti len „pokojným spôsobom prejavovali svoje názory na situáciu v spoločnosti.“ Dokonca policajný viceprezident Robert Bozalka prejavil takú mieru drzosti voči občanom, že sa nebál klamať, keď hovoril, že „protest mala polícia pod kontrolou a nedošlo k ujme na životoch, zdraví a majetku.“ Prezidentka republiky Zuzana Čaputová sa mohla z okien svojho paláca na vlastné oči presvedčiť o tom, kam až vedie politika súčasnej koaličnej vlády a niektorých naozaj neschopných ministrov. Azda chápe, že za benevolenciou polície voči aktom agresívneho správania výtržníkov je strach ministra Mikulca a koaličných politikov, aby zákonom odôvodnený zásah polície nevyvolal ďalšie aktivity, ohrozujúce existenciu súčasnej vlády.

Prieskumy volebných preferencií politických strán naznačujú, že medzi opozičnými subjektmi má najviac sympatizantov strana Hlas-SD, ktorú založil bývalý premiér Peter Pellegrini. Zatiaľ stále najsilnejšia opozičná strana priťahuje ani nie tak svojimi programovými prioritami, ale kultivovanejšou formou komunikácie s voličmi a pokusmi racionálnejšie pristupovať k niektorým spoločenským problémom. Podarilo sa jej osloviť časť pôvodného elektorátu strany Smer-SD i sklamaných voličov iných politických strán, avšak Pellegriniho oportunistické taktizovanie pôsobí dojmom bezradnej dvojtvárnosti, čo sa prejavilo miernym poklesom istej náklonnosti potenciálnych voličov. Vzniká efekt neurčitosti, ako keby agenda strany Hlas-SD sa „scvrkla“ na tému referenda o predčasných parlamentných voľbách a permanentné odvolávanie ministrov koaličnej vlády. Pozitívny ohlas medzi niektorými budúcimi voličmi Pelleho strany nevyvolal ani fakt, že na protivládnej demonštrácii – kde sa prezentovali politici, ako Andrej Danko, Marian Kotleba, Milan Uhrík či Tomáš Taraba – nechýbali ani predstavitelia strany Hlas-SD Peter Kmec a Branislav Becík.

Už v marci 2020, keď predseda strany OĽaNO Igor Matovič prevzal od prezidentky Zuzany Čaputovej poverenie na zostavenie vlády, viacerí analytici upozorňovali, že vo vládnej koalícii budú mať prevahu populistickejšie strany. V tejto súvislosti komentátor Christian Heitmann – podobne ako iní pozorovatelia – verejne nastolil otázku, či sa „podarí vláde uchovať si zdravý rozum.“ Nielen opoziční politici, ale aj kritici predchádzajúcich vlád strany Smer-SD sa pozastavovali nad tým, že do Národnej rady Slovenskej republiky boli zvolení poslanci bez politických skúseností a primeraného intelektuálneho zázemia; pochybovali tiež o tom, či budúca koalícia pod vedením strany OĽaNO disponuje dostatočným odborným potenciálom kádrov na obsadenie funkcií v exekutíve, počínajúc vládou až po štruktúry ústredných orgánov štátnej správy. Zmene vlády naklonené médiá sa k tejto téme vyjadrovali pomerne dosť zdržanlivo a opatrne – azda v nádeji, že v nasledujúcom vývoji spoločnosti sa podarí spomínané negatíva prekonať.