Keď sa nám Sovietsky zväz rozpadal okolo uší, na veľvyslanectve Veľkej Británie v Moskve sme diskutovali o Weimarskom precedense – takto začína bývalý britský ambasádor najprv v Sovietskom zväze a potom v Ruskej federácii – Rodric Braithwaite  svoju úvahu v časopise The Spectator. Podľa jeho názoru veľký národ, ponížený prehratou vojnou a ekonomickou biedou, sa snaží, no nedarí sa mu zaviesť demokraciu. Potom sa stane obeťou diktátora, ktorý sľúbi, že obnoví veľkosť jeho krajiny a prinesie spravodlivosť miliónom krajanov, ktorí uviazli v cudzích krajinách, ktoré existujú len vďaka mapám nakresleným víťazmi. V tomto kontexte autor úvahy uvádza, že britskí, francúzski a americkí diplomati mohli byť pred rokom 1939 neschopní a tvrdohlaví. Ale za vypuknutie vojny bol zodpovedný iba jeden muž: Adolf Hitler, keď napadol Poľsko. Putin nie je Hitler a Rusom vadí akékoľvek porovnávanie. Niet však pochýb, že za súčasný chaos môže Putinovo provokatívne správanie.

Nestáva sa často, aby tretia krajina oznámila dátum, kedy jedna krajina napadne druhú – ale také sú predpovede predstaviteľov USA v súvislosti s údajnými ruskými plánmi zaútočiť na Ukrajinu. Americký prezident Joe Biden si na vyhlásenie vojny zvolil víťaznú stratégiu. Ak dôjde k vojne, ukáže sa, že mal pravdu. Ak sa tak nestane, bude to preto, že sa mu podarilo zastaviť svojho ruského kolegu Vladimíra Putina. Ba čo viac, urobí tak bez ústupkov v kľúčových otázkach a – čo je pre Bidena kľúčové – v súlade so spojencami USA v mene zjednoteného Západu. Samozrejme, pre Bidena by  bol lepší výsledok, keby nedošlo k invázii. To by ukázalo, že on a Západ sú dostatočne silní na to, aby zastavili agresora. Ale ak dôjde k ruskej invázii na Ukrajinu, najsilnejšia reakcia, akú si Západ môže dovoliť, sa mnohým bude zdať nedostatočná a neprimeraná takejto extrémnej udalosti. Je to jeden z dôvodov, prečo sa s takou istotou hovorí o hroziacej agresii. Čím je to nevyhnutnejšie, tým väčším úspechom sa bude zdať akýkoľvek iný výsledok.

Dva mesiace po tom, čo Vladimír Putin požadoval od ministerstva zahraničných vecí, „aby sa Rusku snažilo poskytnúť seriózne dlhodobé záruky na zaistenie našej bezpečnosti,“ je zrejmé, že v tomto smere nebude badateľný úspech. Rusko, ktoré prisľúbilo vojensko-technickú odpoveď v prípade neúspechu rozhovorov so Západom, vzdorovito koncentruje svoje vojenské sily okolo Ukrajiny. Dnes rastie počet tých, ktorí veria v realitu vojenského scenára, čo  núti Rusov pripraviť sa na najhoršie. Pre domácu politiku Ruska budú dôsledky prípadného vojenského konfliktu nemenej významné ako pre zahraničnú politiku. Nové kolo konfrontácie so Západom by mohlo dramaticky urýchliť konzervatívne a represívne tendencie, ktoré boli v poslednom čase zjavné.

Málokto mohol byť prekvapený výsledkom nedávnych rozhovorov medzi Ruskom a Západom, – zastúpeným Spojenými štátmi a ich európskymi spojencami – ktorý odmietol ruské požiadavky na zatvorenie dverí NATO pred novými východoeurópskymi členmi a na obnovu vojenskej infraštruktúry na úroveň z konca dvadsiateho storočia. Množstvo strategických, politických, právnych, ideologických a dokonca psychologických prekážok bráni NATO splniť tvrdé požiadavky Ruska. Analytici nastolili otázku, aké kroky by teda mala Moskva podniknúť teraz, keď jej okázalý diplomatický blitzkrieg vyznel naprázdno? Ruskí experti sú plní návrhov na odvetu proti neústupnému Západu, vrátane rozmiestnenia nových raketových systémov v tesnej blízkosti členských štátov NATO, vytvárania vojenských hrozieb pre USA na Kube a vo Venezuele, zvýšenia prítomnosti súkromných vojenských spoločností spojených s Ruskom v nestabilných afrických regiónoch, rozširovanie vojenskej spolupráce s Čínou a stupňujúcej sa propagandy a kybernetických útokov proti Západu.

Niektorí geopolitickí analytici sa obávajú, že svet sa ocitol na pokraji najväčšej vojenskej ofenzívy v Európe od čias druhej svetovej vojny. Vzhľadom na existujúce záujmy hlavných politických strán zainteresovaných v konflikte je nepravdepodobné, že Spojené štáty, Ukrajina a Rusko výrazne zmenia svoj súčasný prístup k situácii. Washington neriskuje použiť tvrdú silu na odstrašenie Ruska a neustúpi zo zásad ani hodnôt, ktoré vyznával už desaťročia. Na Ukrajine je postavenie prezidenta Volodymyra Zelenského neisté vzhľadom na jeho klesajúcu podporu, neschopnosť implementovať bilaterálny plán z Minska na deeskaláciu s Ruskom, ako aj nedostatočnú dôveru v jeho schopnosť viesť krajinu v čase vojny. Pochybnosti o politických kvalitách Zelenskeho umocňuje jeho zameranie na stíhanie bývalého prezidenta Petra Porošenka pre podozrenie z vlastizrady, zúrivý spor s oligarchom Rinatom Achmetovom a jeho bagatelizovanie aktuálnej ruskej hrozby. Pre Zelenského by kapitulácia pred Ruskom znamenala politickú samovraždu. A aj keby Washington alebo Kyjev zmenili svoj postoj, stále neexistuje žiadna záruka, že Moskva bude spokojná a deeskaluje.

Týždeň rusko-západnej diplomacie v Ženeve, Bruseli a vo Viedni umožnil stranám začať úprimný a zmysluplný, aj keď mimoriadne tvrdý dialóg. Dialóg sa neskončil škandálom a definitívnou prestávkou, ale doteraz nám neumožňuje počítať s diplomatickým riešením prebiehajúcej európskej bezpečnostnej krízy. Absencia diplomatického riešenia však logicky vedie k ďalšiemu vyostreniu tejto krízy s možnosťou východiska cestou použitia silového riešenia. Zatiaľ čo Moskva a Washington vyhodnocujú situáciu a pripravujú sa na nové kroky, má zmysel odhaliť korene súčasnej krízy, analyzovať spôsoby a dôsledky jej eskalácie a zvážiť aj alternatívne možnosti riešenia bezpečnostných problémov euroatlantického smerovania zahraničnej politiky Ruska. Vieme, že korene krízy sú vo všeobecnosti jasné. Skončením studenej vojny a rozpadom Sovietskeho zväzu Spojené štáty americké a ich spojenci vytvorili v Európe poriadok založený na vedúcej pozícii USA a centrálnom postavení NATO ako politicko-vojenského a bezpečnostného nástroja Západu a ním vytvoreného poriadku.  Rusko, ktoré sa nedokázalo stať súčasťou Západu podľa vlastných predstáv a ktoré odmietlo ponúkanú pozíciu podriadenosti, zostalo mimo tohto poriadku, avšak bolo nútené počítať s novou realitou. Spojené štáty si boli vedomé nevôle Ruska, ale rozhodli sa to ignorovať, pretože považovali Ruskú federáciu za slabnúcu mocnosť.