Pádom Hegerovej vlády sa politická kríza na Slovensku nekončí – budú politici schopní sa dohodnúť na predčasných parlamentných voľbách ?

Kto dôverne pozná vývoj na slovenskej politickej scéne a pamätá si pôsobenie Igora Matoviča od jeho vstupu do Národnej rady Slovenskej republiky, nepovažuje za prekvapujúce, ako dehonestujúco skončila vláda Eduarda Hegera. Žiada sa podotknúť, že premiér Heger bol iba bábkou ovládanou Matovičom. Chýbal mu intelektuálny rozmer vysokého ústavného činiteľa a tomu primeraná spoločenská autorita. Predseda hnutia – či politickej strany ? – OĽaNO nevynikal vzdelanosťou ani kultivovanosťou verejného prejavu, čo nebýva u populistických politikov zriedkavé. Kariéru v politike urobil vďaka defektom a prešľapom  režimu Róberta Fica, ktorý viac než intenzívnou mierou prispel k tomu, aby sa na Slovensku vytvorili podmienky pre šírenie korupcie, klientelizmu a partokracie,  zakorenených ešte v ére exekutívy Vladimíra Mečiara a – žiaľ – petrifikovali sa aj v nasledujúcich obdobiach úradovania striedajúcich sa vlád.

Vyslovenie nedôvery Hegerovmu kabinetu v parlamente otvára ďalšiu komplikovanú etapu vnútropolitickej krízy na Slovensku, pretože nájsť východisko z existujúceho politického marazmu nie je tak jednoduché, ako to prezentujú vládni i opoziční politici – alebo politológovia a iní mudrujúci experti. V riadne fungujúcich demokraciách so zavedenou politickou kultúrou – ak medzi parlamentnými stranami neexistuje zhoda na kompromisných riešeniach pri úvahách o zostavení novej vlády – parlament sa dohodne na termíne nových volieb, v ktorých občania rozhodnú, kto bude vládnuť. Z doterajších verejných vyjadrení predstaviteľov parlamentných strán na Slovensku nemožno však usudzovať, že cesta k predčasným voľbám do Národnej rady SR bude jednoduchá a bez prekážok. Naznačuje to nielen doterajšie správanie strany OĽaNO pri odvolávaní Hegerovho kabinetu, ale aj špekulatívne úvahy predsedu opozičnej strany SaS Richarda Sulíka.

Ak Richard Sulík kalkuluje s tým, že po predčasných parlamentných voľbách získa väčší podiel na moci, mal by uvažovať nad tým, kde je jeho potenciálny elektorát a podľa toho prezentovať svoje politické ciele. I keď predčasné voľby najviac vyhovujú opozičným stranám Smer-SD a Hlas-SD, jeho volebná argumentácia by mala cieliť na voličov na pravo od stredu dôvodmi, prečo je pre Slovensko výhodné čo najskôr absolvovať parlamentné voľby, aby krajina mala v zložitej geopolitickej, ekonomickej a energetickej situácii stabilnú vládu. V tomto by mohol nájsť zhodu s prezidentkou republiky Zuzanou Čaputovou, ktorá pravdepodobne nebude naklonená experimentom takého typu, ako je napríklad úradnícka vláda. Musí však brať do úvahy, že hlava štátu môže byť pod vplyvom názorov Ivana Mikloša – ktorý je síce oficiálne jej ekonomickým poradcom – ale v okruhu jej dôverníkov má najbohatšie politické skúsenosti.

V súvislosti s témou predčasných parlamentných volieb nemožno vynechať ani potenciálne povolebné koalície. Podľa doterajších volebných preferencií najväčšiu šancu na zostavovanie vlády po nasledujúcich voľbách má predseda strany Hlas-SD Peter Pellegrini. Viacerí politici súčasnej vládnej koalície strašia voličov tým, že po voľbách by mohla vzniknúť koalícia opierajúca sa o „tandem“ Fico-Pellegrini. Takéto úvahy sú buď propagandistickým strašiakom alebo podcenením politickej inteligencie Petra Pellegriniho, ktorý určite nepochybuje o tom, že koalícia jeho Hlas-u so stranou Smer-SD, by bola pre neho cesta do „politického hrobu.“  Peter Pellegrini si zaiste uvedomuje, že významná časť jeho elektorátu by mu sotva odpustila paktovanie s Robertom Ficom a v takomto partnerstve by čelil podobným problémom, ako ich zažíval, keď sa pokúšal o názorovú autonómiu ešte ako člen strany Smer-SD.

Pádom Hegerovej vlády sa politická kríza na Slovensku nekončí, ale prechádza do ďalšieho štádia, v ktorom si bude vývoj situácie vyžadovať, aby  perspektívni politickí partneri viac rešpektovali umenie kompromisu. V tomto kontexte treba pripomenúť, že ak vznikne po predčasných parlamentných voľbách nová koaličná vláda – ktorá by mala byť bez Fica i Matoviča – jej stabilita sa nezaobíde bez toho, aby partneri dokázali nájsť zhodu v tom, čo väčšina ich voličov považuje za primárne dôležité. Hľadanie tejto zhody nebude jednoduchý proces, ale je to reálny zámer, čo dokázala existencia prvej Dzurindovej vlády, ktorú tvorili Slovenská demokratická koalícia, Strana demokratickej ľavice, Strana maďarskej koalície a Strana občianskeho porozumenia. Politická rôznorodosť tohto úspešného zoskupenia by mala byť inšpiráciou pre predstaviteľov strán, ktoré majú potenciál tvoriť budúcu koaličnú vládu – napríklad na čele s Petrom Pelegrinim.