Otázniky nad budúcnosťou Ficovej vládnej strany – nominácia Pellegriniho je testom politickej životaschopnosti Smer-u

Žiada sa začať konštatovaním, že vraždu Jána Kuciaka a jeho snúbenice sa určite s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarí vyšetriť. K odhaleniu páchateľov – či páchateľa – môže viac-menej priviesť iba náhodná okolnosť, čo je názor skúsených odborníkov, doložený overenými štatistickými údajmi a skúsenosťami kriminalistov a kompetentných bezpečnostných expertov. V takomto kontexte je zavádzaním verejnosti akcentovanie požiadavky, že vražda musí byť vyšetrená a podmienkou jej vyšetrenia sú personálne zmeny v polícii. Požiadavka na personálne zmeny v policajných štruktúrach môže byť motivovaná inými súvislosťami a dôvodmi, ktoré s vraždou novinára a jeho partnerky nesúvisia, ale inak opakované zdôrazňovanie tejto požiadavky možno považovať iba za prostriedok manipulácie verejnosti v rámci boja o moc v štáte.

Protestné demonštrácie proti vláde – povzbudzované aktivitami zo zahraničia – vyhrotili politickú krízu na Slovensku a radikalizujú postoje opozície, ktorá výbušnú spoločenskú atmosféru považuje za vhodnú príležitosť, aby „kula železo, kým je horúce.“ Inými slovami opoziční politici nechcú riskovať parlamentné voľby v riadnom termíne, pretože svoje víťazstvo v predčasných voľbách považujú za istejšie. Nechcú poskytnúť vládnej strane Smer-SD príležitosť, aby sa spamätala z defenzívy, ale tlačia ju k nepremysleným krokom a postojom, aké sa vyskytli v období od vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Využívajú spriaznenosť médií tzv. hlavného prúdu i verejnoprávnych komunikačných médií, ktoré konajú nad rámec zákonom stanovenej verejnoprávnosti a zvyšujú napätie v spoločnosti.

Niektorí triezvi pozorovatelia vnútropolitického vývoja na Slovensku však upozorňujú, že situácia sa nemusí vyvíjať celkom tak, ako to očakávajú opoziční vodcovia. Napríklad za naivné možno považovať očakávania, že úbytok elektorátu strany Smer-SD sa prejaví v prospech takých mimoparlamentných strán, ako sú Progresívne Slovensko či dokonca strana Spolu – Občianska demokracia.  Skôr by sa sklamaní voliči Roberta Fica mohli obrátiť k populistickým subjektom Sme rodina či OĽaNO, ako aj k pravicovým radikálom Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko. Zaiste niektorí voliči Smer-u sa môžu vrátiť do košiara Slovenskej národnej strany, ktorá sa im javí ako najbližšia ich predstavám o hodnotovej orientácii spoločnosti. Ide totiž o tom, že radikálna rétorika verejného politického diskurzu skôr nahráva antisystémovým stranám ako liberálnym nadšencom trhovej ekonomiky – trebárs rečnia proti migrantom alebo kritizujú Európsku úniu ako Richard Sulík.

Najviac otáznikov visí nad budúcnosťou vládnej strany Smer-SD. Aj keď strana a jej predseda Robert Fico nesú hlavné bremeno obvinení za korupciu v spoločnosti a defekty, ktoré pobúrili verejnosť, v žiadnom prípade nemožno túto stranu považovať za odpísaný politický subjekt. Konzervatívny filozof Jozef Bugár nedávno pripomenul, že „Fico je preto taký úspešný, lebo on si uvedomil, že na našej politickej scéne je diera, že sú tu ľudia manuálnej práce, o ktorých nikto až tak veľmi nestojí a jemu sa podarilo ich osloviť.“ Uvedené konštatovanie možno chápať aj ako vysvetlenie toho, prečo napriek viacerým „prešľapom“ zostáva Smer-SD najsilnejšou parlamentnou stranou a jej predseda Fico uznávanou autoritou svojho elektorátu. Zdá sa, že opoziční politici nepochopili, že Ficove mechanizmy sociálnej solidarity sú pre jeho voličskú základňu rovnako dôležité ako jeho schopnosť osloviť jednoduchých ľudí.

Špekulovať o najbližšom politickom vývoji na Slovensku nie je seriózne, aj keď je isté, že už nebude také, ako bolo pred zavraždením Jána Kuciaka. Opozícia robí, čo môže, aby prevzala moc – hoci výsledky najbližších parlamentných volieb nemusia dopadnúť celkom podľa jej očakávaní. Už župné voľby v novembri minulého roku boli  varovným signálom pre stranu Smer-SD, že bude musieť podstúpiť radikálne zmeny, ak si chce udržať svoju pozíciu v politike na Slovensku. Teraz má nový premiér Peter Pellegrini príležitosť, aby zabránil tomu, že sa Ficova strana presunie na zostupnú trajektóriu, po ktorej sa pohybovalo Mečiarove HZDS po voľbách v roku 1998. Pellegriniho nominácia na post predsedu vlády nie je totiž iba krokom k riešeniu politickej krízy na Slovensku, ale aj „testom politickej životaschopnosti“ Smer-u.“