Opozícii chýbajú dôveryhodné autority politických lídrov – prežije strana Smer-SD bez problémov „transformáciu“ na opozičnú stranu ?

Nedávny prieskum volebných preferencií agentúry Focus zaiste vyvolal v tábore opozície sklamanie – u niektorých možno aj frustráciu – pretože percentá sa akosi nemenia, a to najmä u subjektov tzv. demokratickej opozície. Jediný mohol mať radosť šéf politického hnutia OĽaNO Igor Matovič, ktorý sa ešte pred niekoľkými týždňami boril s neistotou, či sa jeho subjekt do parlamentu dostane. Agresívnou rétorikou sa mu podarilo získať hlasy od partnerov v opozičnom tábore a trochu mu pomohol aj premiér Peter Pellegrini, keď kvôli banálnej kauze Jaroslava Naďa nechal sa nahovoriť na zvolanie Bezpečnostnej rady štátu a tým tak trochu „heroizoval“ doteraz verejnosti nie príliš známu postavu bezpečnostného analytika – dnes už figurujúceho na druhom mieste kandidátnej listiny OĽaNO pre februárové voľby do Národnej rady Slovenskej republiky. Inak opozičné preferencie viac-menej stagnujú, resp. „prelievajú sa“ z jedného „deravého koša“ do druhého.

Opozícii naklonení novinári špekulujú nad tým, že opozícii by mohli pomôcť ďalšie odhalenia z Threemy a príbuzných zdrojov, čo je však slabá „náplasť“ na skutočnosť, že opozícii chýbajú predovšetkým dôveryhodné autority politických lídrov. Neprekvapuje, že strana Sloboda a Solidarita sa pohybuje na hranici parlamentného bytia či nebytia, keď o jej predsedovi je všeobecne známe, že dohadoval s Marianom Kočnerom manipuláciu voľby generálneho prokurátora a intrigoval proti premiérke Ivete Radičovej. A s vnútrostraníckou opozíciou sa porátal tak brutálne, ako keby mu bol vzorom napríklad Vladimír Mečiar.  Ani kolísajúce preferencie strany Za ľudí nie sú nepochopiteľné, ak berieme do úvahy, že jej zakladateľ a predseda nenašiel odvahu zavčasu priznať si daňový „prešľap“ – aké sú u podnikateľov jeho rangu bežné – ale namiesto kajúcneho priznania verbálne zaútočil na štát a vyšetrovanie jeho kauzy políciou vysvetlil ako osobnú pomstu politického protivníka.

Sotva za osobnosť so spoločenskou vážnosťou možno považovať súčasného predsedu KDH, ktorý svojou intelektuálnou zdatnosťou nesiaha predchodcom v tejto funkcii ani po päty. Až zarážajúco pôsobí fakt, že konzervatívni kresťanskí demokrati si zvolili za svojho najvyššieho predstaviteľa teatrálne pôsobiacu figúru populistu bez štipky pokory a primeranej spoločenskej vážnosti. Podobnými slovami sa dá charakterizovať predseda ďalšej – pre zmenu zatiaľ vládnej – politickej strany, na ktorého sa niektorí politológovia pred troma rokmi pozerali ako na nádejného politika, ktorí vráti Slovenskej národnej strane jej vážnosť z dávnych historických čias. Ani v tomto prípade sa nesplnili opatrné očakávania, že SNS dôstojne vystúpi z „tieňa“ Jána Slotu a jej líder si získa spoločenskú autoritu, aká prináleží politikovi, reprezentujúcemu národné a konzervatívne hodnoty.

Zatiaľ stále preferenčne najúspešnejším politickým subjektom je strana Smer-SD, ktorá za stabilitu svojho elektorátu vďačí predovšetkým tomu, že sa prezentuje ako strana sociálne slabších ľudí, odkázaných na pomoc a podporu štátu. Ale ani sociálne balíčky Smer-u neudržali podporu strany na úrovni z minulosti, pretože korupcia, klientelizmus a partokracia znechutili sklamaných voličov Roberta Fica, ktorí teraz vkladajú nádej hlavne do Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko i nedávno vytvoreného subjektu Vlasť, založeného na autorite sudcu Najvyššieho súdu SR Štefana Harabína a jeho schopnosti oslovovať trochu jednoduchších ľudí. Z prieskumov volebných preferencií možno jednoznačne usudzovať, že strana Smer-SD zostane v parlamente najsilnejšou stranou, ale bez šance nájsť koaličných partnerov. Či sa dokáže strana prispôsobiť podmienkam pôsobenia v opozícii, o tom rozhodnú viaceré faktory – medzi nimi schopnosť Roberta Fica pochopiť, že v pozícii „chromej kačice“ už nemôže byť pre stranu prínosom.

Budúce pôsobenie strany Smer-SD na slovenskej politickej scéne nezávisí len od toho, ako prekoná obdobie potrebných vnútrostraníckych zmien, o ktorých sa verejne „neodváži“ hovoriť ani premiér Peter Pellegrini. Po voľbách do Národnej rady SR nastane totiž problematická situácia, pretože opozícia bude odkázaná na vytvorenie širokospektrálnej vlády. Funkčnosť a stabilita  vládneho kabinetu bude závisieť nielen od toho, ako prekonajú vzájomné animozity jednotliví opoziční politici, ale aj na tom, ako sa dohodnú na strategických prioritách ich spoločného vládnutia i rozdelení funkcií v exekutíve. Môže byť napríklad zaujímavé, ako sa Andrej Kiska zmieri s tým, keď jeho strana nezíska najviac kresiel v novej vládnej koalícii – a teda nebude si môcť nárokovať post premiéra, o ktorý už prejavil v náznakoch záujem. Napätie v novej vládnej koalícii môžu vyvolať aj diferencie, ktoré sa už teraz medzi niektorými opozičnými politikmi prejavili. Samozrejme, že kríza v koaličných vzťahoch nevznikne hneď, ako začne úradovať nový kabinet. Ale problémy, ktoré môžu takúto krízu iniciovať, časom prídu – a to bude príležitosť pre opozičnú stranu Smer-SD, aby aktívne ovplyvňovala ďalší vývoj situácie.