Opozícia v Minsku sa nezaoberá odchodom z aliančných štruktúr s Ruskom – je reálny model „finlandizácie“ Bieloruska ?

Konflikt medzi autokratom Alexandrom Lukašenkom a väčšinou občanov Bieloruska – ktorí sa vzbúrili proti sfalšovaným výsledkom prezidentských volieb – dostal sa do kritického štádia neistoty, keď sa množia prognózy i špekulácie, ale zatiaľ si nikto netrúfa s určitosťou predvídať, ako režim posledného európskeho diktátora skončí. Racionálnejšie uvažujúci analytici nepochybujú o tom, že Moskva zasahuje do záležitostí Bieloruska – zatiaľ ešte na strane Lukašenka – avšak ani nepochybujú o tom, že ruský prezident Vladimír Putin predstiera možnosť vojenského zásahu, aby vymámil čo najväčšie politické ústupky od predstaviteľov Európskej únie, zainteresovaných na zmene režimu v Minsku v prospech víťaznej kandidátky opozície Sviatlany Cichanovskej. Ruské špeciálne služby dôverne poznajú situáciu v krajine, takže namiesto „násilného“ scenára Kremeľ akceptuje každé riešenie, len aby sa nezaplietol do konfliktu, potenciálne plodiaceho nepríjemné komplikácie v širšom geopolitickom rámci – možno aj nepríjemnosti na politickej scéne v Rusku.

Bieloruská opozícia už oznámila, že keď sa dostane k moci, nemá v úmysle vzdať sa existujúcich medzinárodných dohôd, vrátane zmluvných vzťahov s Ruskom. Člen prezídia Koordinačnej rady bieloruskej opozície – bývalý minister kultúry – Pavel Latuško adresoval jasnú výzvu Moskve a Bruselu, aby sa stali garantmi bezpečnosti koordinačnej rady. Ďalšia členka rady Mária Kolesniková zdôraznila, že opozícia sa nezaoberá možnosťou odchodu krajiny z aliančných štruktúr s Ruskom. Lukašenkovi odporcovia veľmi dobre vedia, že Rusko je pre bieloruskú ekonomiku hlavným odbytišťom jej produkcie, pričom väčšia časť sortimentu by si sotva našla adekvátne trhy vo svete. Napríklad v roku 2019 sa Rusko podieľalo na bieloruskom exporte 41,2 % a a na dovoze 55,9 %, pričom viac ako polovicu importu z Ruska predstavujú ropa, ropné produkty a zemný plyn. Okrem tejto závislosti na Rusku treba spomenúť aj fakt, že Moskva požičala Minsku osem miliárd dolárov.

Mimoriadne dôležitá je vojensko-technická spolupráca medzi Ruskom a Bieloruskom, ktoré má vyspelý obranný priemysel, ako aj odvetvia moderných informačných technológií a elektroniky. Viac ako sto podnikov vojenského priemyslu v Bielorusku zabezpečuje potreby cca 15 % ruského vojensko-priemyselného komplexu, čo predstavuje pre Minsk ročný príjem až 5 miliárd $. Okrem iných produktov pre Rusko bieloruské fabriky vyrábajú obrnené pásové a kolesové platformy pre taktické raketové systémy Iskander, pre raketové viacnásobné systémy SMERŠ, pobrežné raketové strely Bal a Bastion i transportéry strategických rakiet Jars. Minský závod kolesových traktorov vyrába aj osem-nápravové transportéry pre strategické raketové systémy Topol-M a raketový komplex Sarmat. Bieloruské fabriky dodávajú do Ruska i zameriavače na obrnené vozidlá, komunikačné systémy a inú vojenskú elektroniku.

Keby ďalší vývoj v Bielorusku prebiehal spôsobom, akým došlo k odstráneniu režimu prezidenta Viktora Janukoviča, určite by to narušilo zložitý mierový proces na Ukrajine. Bieloruská mediácia konfliktu na juhovýchodnej Ukrajine nepriniesla síce doteraz výrazný pokrok, ale udržiavala situáciu v Donbase na relatívne prijateľnej úrovni. Radikálny zásah Ruska v Bielorusku by vyostril postoje Európskej únie voči Moskve a skomplikoval by už aj tak narušené vzťahy medzi EÚ a Spojenými štátmi, kde v súčasnosti prevláda radikálny prístup k riešeniu geopolitických problémov pred zdržanlivým zvažovaním alternatívnych kompromisov, ktoré uprednostňuje Európa. Za takéhoto stavu by bolo možné očakávať, že sa prehĺbi aj napätie medzi USA a Čínou, ktorá sa v súčasnosti považuje za strategického partnera Moskvy.

Poradcovia prezidenta Vladimíra Putina sa zrejme obávajú „ukrajinského“ scenára, a preto mu ani neradili kategorickejšie odsúdenie bieloruskej opozície. Podľa niektorých zdrojov z Moskvy v Putinovom okolí nepanuje úplná zhoda, ako ďalej postupovať tak, aby neboli poškodené nielen ruské záujmy v Bielorusku, ale aby tiež nedošlo k vážnejšej ujme vo vzťahu ku geopolitickej pozícii Ruska. Z doterajších krokov prezidenta Lukašenka možno usudzovať, že Kremeľ „vsadil“ na taktiku tzv. opotrebovacej vojny, teda aby sa demonštranti vyčerpali bezvýslednými protestnými akciami a zároveň, aby formujúce sa vedenie opozície nenadobudlo dostatočnú autoritu v spoločnosti. Do tohto kontextu treba však začleniť aj iniciatívy Európskej únie, ktorá sa nebude nečinne prizerať na vývoj v Bielorusku a v rámci svojho diplomatického úsilia bude navigovať prezidenta Putina, aby uznal, že východiskom môže byť napríklad model „finlandizácie“ Bieloruska.