Opozícia sa spolieha na vraždu novinára Kuciaka a kauzu Kočnera – opoziční politici si nedokázali získať spoločenskú autoritu

Stav slovenskej politickej scény na prahu predvolebného obdobia nepôsobí príliš optimisticky. Prieskumy volebných preferencií síce naznačujú, že pri troche „šťastia“ novú vládu by mohla zostaviť opozícia, ale pomery v opozícii sú viac než na zaplakanie. Pochopil to aj bývalý riaditeľ RTVS Václav Mika, ktorý sa s poďakovaním vzdal „lukratívneho“ 10. miesta na poslaneckej kandidátke strany Sloboda a Solidarita, čím dal jej predsedovi Richardovi Sulíkovi jasne najavo, že nemieni sa „zababrať“ blatom vnútrostraníckeho konfliktu v tzv. liberálnej strane a byť Sulíkovou „marionetou“ – teda reklamnou bábkou, ktorá mala slúžiť na vytvorenie seriózneho dojmu strany, rozpadávajúcej sa pod tlakom Sulíkovej arogantnej spupnosti a ega jeho neukojených ambicióznych kolegov. Možno si o Mikových politických postojoch myslieť čokoľvek, ale v tomto prípade sa mu nedá uprieť manažérsky racionalizmus a predvídavá prezieravosť, ktorú nadobudol a zdokonalil si počas svojho pôsobenia na zodpovedných postoch v médiách.

Podaktorí v opozícii sa „vytešujú“ tým, že sudca Najvyššieho súdu SR Štefan Harabín ohlásil založenie vlastnej politickej strany „Vlasť“, s ktorou sa chystá vstúpiť do zápasu o kreslá v Národnej rade Slovenskej republiky. Robia si nádeje, že hlasy pre Harabínovu „Vlasť“ ukroja z elektorátu Slovenskej národnej strany, Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko – ale hlavne, že uberú z elektorátu strany Smer-SD. Ide im totiž o to, aby Smer-SD nebol víťazom parlamentných volieb, pretože v takom prípade by získal možnosť ako prvý dostať poverenie na zostavovanie vlády. Ďalšia kalkulácia takýchto analýz sa opiera o špekulatívnu domnienku, že Harabinova strana by mohla byť potenciálnym koaličným partnerom Smer-u, čo je viac bližšie k slaboduchosti pôvodcov takýchto špekulácií než k povolebnej realite, ktorú dnes si netrúfajú predvídať ani skúsení analytici či seriózne predvídaví politici.

Symptómom predvolebnej mizérie opozičného tábora tzv. demokratickej opozície je deficit skutočne vodcovských osobností, ktoré by dokázali voličom opozície presvedčivo argumentovať v prospech predností svojich volebných programov. Našťastie už sa ozývajú hlasy, že adept na funkciu „premiéra“ budúcej vlády – a teda nekorunovaný „kráľ“ opozície – Michal Truban nemá na to, aby zanechal nejakú „pamäťovú stopu“ u potenciálnych opozičných voličov a dokázal „kormidlovať“ húf opozičníkov v konfrontáciách s ostrieľanými harcovníkmi strany, ktorá už dlho vládne na Slovensku. Ani Igor Matovič či Alojz Hlina svojou intelektuálnou úrovňou či mentálnym vybavením nemajú také dispozície, že by si získali potrebnú spoločenskú autoritu a mieru uznania, aká sa vyžaduje od politikov s ambíciami získať moc a vládnuť podľa vlastných predstáv.

Za uvedených okolností nie je ani prekvapením, že strana Andreja Kisku neprejavila záujem o vstup do predvolebnej aliancie s dvojkoalície Progresívne Slovensko/Spolu, o ktorú sa silou mocou usiluje „nový politik“ – s dlhoročnou politickou kariérou – Miroslav Beblavý. Okrem iných dôvodov deklarovaný nezáujem o navrhované koaličné spojenectvo naznačujú aj niektoré odpovede podpredsedníčky strany Za ľudí Veroniky Remišovej, ktorá hneď po zakladajúcom sneme strany verejne kritizovala volebný program dvojičiek Progresívne Slovensko/Spolu. Negatívne hodnotila navrhované „hromadenie byrokratických štruktúr“, ale aj neuvážené návrhy zavádzania nových daní, vytvorenie senátu, zrušenie vyšších územných celkov a ďalšie návrhy z oblasti kultúrno-etickej agendy. Zdá sa, že v riešení niektorých problémov spoločnosti nie je Kiskova strana tak vzdialená od reality, ako ich budúci koaliční partneri.

Pri poctivom rozbore vývoja volebných preferencií a príčin, ktoré ho zásadne ovplyvňujú, možno konštatovať, že nie je to programová agenda opozičných strán, ktorá oslabila percentá strán vládnej koalície. Obrazne povedané opozícia „parazituje“ na tragédii novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, ako aj na kauze trestne stíhaného Mariana Kočnera. Zdá sa, že hlavne na Kočnerove kriminálne excesy sa opozícia spolieha ako na svoje kľúčové volebné argumenty, aby zbavila vládnu koalíciu moci. Samozrejme, že rozšírená korupcia, klientelizmus, zneužívanie verejných funkcií a partokracia sú významné dôvody na to, aby zodpovední za tieto defekty boli braní na politickú zodpovednosť. Voliči právom očakávajú, že voľby by mali priviesť k moci kompetentnú a stabilnú vládu, ktorá dokáže zlikvidovať uvedené defekty a nastoliť pomery, aby sa takéto javy neopakovali. Doterajšie prejavy a konanie opozičných politikov nevyvolávajú však u väčšiny občanov istotu, že sa ich očakávania naplnia tak, ako si to často naivne predstavujú.