Občania strácajú úctu k autorite polície a súdov – Kto zastaví „továreň na výrobu kajúcnikov“ na Slovensku ?

Po tom všetkom, čo po tieto dni zažívajú občania Slovenskej republiky, nemôže byť nik prekvapený, že mnohí strácajú úctu k zákonom a právu i k autorite orgánov činných v trestnom konaní. Dokonca prezidentka republiky Zuzana Čaputová verejne vyjadrila prekvapenie nad zrušením obvinení bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby Vladimíra Pčolinského, u ktorého ešte minulý týždeň senát Najvyššieho súdu SR, a predtým ďalšie dva jeho senáty nevideli dôvody na zrušenie väzby, a teda potvrdili dôvodnosť trestného stíhania Pčolinského. Doteraz desať sudcov posudzovalo zákonnosť, dôvodnosť trestného stíhania a dôvodnosť väzby Vladimíra Pčolinského na Najvyššom súde SR a Špecializovanom trestnom súde. Ale ich verdikty vôbec nemali konečný vplyv na rozhodnutie generálnej prokuratúry zrušiť obvinenia proti Pčolinskému a prepustiť ho z vyšetrovacej väzby.

V takomto kontexte sú pochopiteľné špekulácie, či to bol naozaj nedostatok dôkazov, alebo nebodaj iné okolnosti, vďaka ktorým sa Pčolinský ocitol na slobode. Podobné špekulácie sa vyrojili okolo oznámenia policajného prezidenta Petra Kovaříka, že sa rozhodol ukončiť svoju kariéru v policajnom zbore, keď bolo proti nemu vznesené obvinenie pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu s prečinom marenia spravodlivosti. Policajným talentom nie príliš nadaný kariérista sa  vzdal  funkcie, aby zachránil nielen svoju „kožu“ pred následkami vyšetrovania, ale aj preto, aby tým uľahčil nie závideniahodnú situáciu ministra Romana Mikulca, ktorý svojimi schopnosťami nestačí na riadenie tak náročného rezortu, akým je ministerstvo vnútra. Peter Kovařík odchádza z najvyššieho policajného postu v situácii, keď niektoré štruktúry Policajného zboru SR boli zatiahnuté do vnútropolitického zápasu vládnej koalície s opozíciou, avšak on nedisponoval profesionálnou autoritou do takej miery, aby zákon porušujúcich policajtov volal na zodpovednosť.

Kovářikov odchod do civilu a prepustenie Vladimíra Pčolinského na slobodu napätie vo vládnej koalícii nerieši. Okrem iného naznačuje to aj vyjadrenie predsedu strany Sme rodina Borisa Kollára, ktorý poukázal na fakt, že proti Vladimírovi Pčolinskému nepravdivo svedčil tzv. kajúcnik Ľudovít Makó. Podľa predstaviteľov tohto koaličného politického subjektu takéto metódy v praxi orgánov činných v trestnom konaní nemožno akceptovať a keby sa ďalej uplatňovali, v takom prípade je strana Sme rodina pripravená ísť do predčasných parlamentných volieb. Uvedené vyjadrenie zaznelo predovšetkým ako varovný signál predsedovi strany OĽaNO Igorovi Matovičovi, ktorý s Makóm udržiaval styky ešte predtým, ako sa bývalý riaditeľ Kriminálneho úradu Finančnej správy ocitol vo vyšetrovacej väzbe. Možno ho tiež chápať ako posolstvo potenciálnym koaličným partnerom, keby došlo k predčasným parlamentným voľbám.

O biede koaličného vládnutia nesvedčí len to, ako fungujú orgány polície, ktoré by sa mali striktne riadiť ustanoveniami zákona. Ukazuje sa, že ctihodní sudcovia alebo sudkyne nerozhoduje vždy tak, ako by sa od nich očakávalo, ale nie raz odklepnú všetko, čo im policajní vyšetrovatelia naservírujú. Samozrejme, že nemožno všetkých sudcov hádzať do jedného vreca, čo ilustruje príklad sudcu krajského súdu v Bratislave Petra Šamka, ktorý výstižne  popísal, ako funguje „továreň na výrobu kajúcnikov.“ Osobitnú pozornosť si zaslúži jeho článok, v ktorom poukázal na nesprávnosť pretrvávajúcich názorov v niektorých právnických kruhoch, ako aj v médiách, ktoré priznanie obvineného neustále stotožňujú s pravdou. Upozorňuje na nepochopiteľné glorifikovanie priznania obvineného, hoci výpoveď obvineného je len jeden z dôkazných prostriedkov. Skúsený sudca uvádza, že aj nevinní ľudia sa dokážu nepravdivo priznať k trestnej činnosti z rôznych dôvodov a následne aj krivo svedčiť.

Súčasná vláda nie je pri plnení svojho volebného programu veľmi úspešná, a preto sa snaží z aktivity orgánov činných v trestnom konaní urobiť svoju kľúčovú politickú agendu. V rámci tejto snahy však toleruje aj postupy, ktoré sú v rozpore so zákonnou úpravou boja proti trestnej činnosti. Kritiku používania nezákonných prostriedkov sa snaží odbiť argumentmi, že je to obrana pred vyšetrovaním trestných činov korupcie, klientelizmu a partokracie z obdobia vlád strany Smer-SD. Okrem niektorých koaličných politikov takýto spôsob obrany zneužívania orgánov činných v trestnom konaní si zvolili aj podaktoré médiá tzv. hlavného prúdu, ktoré dokonca generálneho prokurátora Maroša Žilinku označili za prekážku spravodlivosti, pričom jeho kroky charakterizujú ako konanie priečiace sa záujmom štátu. Zrejme zástancom takýchto názorov je tiež proti srsti aj postoj Borisa Kollára, ktorý pripúšťa predčasné voľby, ak by mala nezákonnosť pokračovať.