O čom bude uvažovať Navaľnyj vo väzenskej cele – preceňuje vodca ruskej opozície vlastnú dôležitosť pre Rusko ?

Po dramatickom lete ruského opozičného politika Alexeja Navaľného do Moskvy bol pri pasovej kontrole na letisku Šeremetevo okamžite zadržaný. Ruský súd sa rozhodol uväzniť ho na 30 dní, pretože porušil podmienky jeho podmienečného trestu za spreneveru z roku 2017. Rozsudok Navaľnyj vždy odmietal ako vykonštruovaný za účelom, aby nemohol kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2018. O novom rozsudku rozhodne súd na základe obvinenia, že porušil podmienky jeho trestu za spreneveru. V kontexte s týmito faktami mnohí si kladú otázku: „Aký je Navaľného plán?“ Veď už dlhšie bolo jasné, že ho uväznia, akonáhle vstúpi na územie Ruskej federácie. Keď moskovské úrady vydali 29. decembra 2020 na neho zatykač, bol to odkaz: zostať mimo Ruska alebo čeliť väzeniu. Navaľnyj sa vzoprel Kremľu a vrátil sa do vlasti za túto cenu. Pozornosť nielen novinárov zaujal najmä rebelantskou výzvou na videu zverejnenom po vynesení rozsudku 18. januára 2021; vyzval svojich priaznivcov, aby v sobotu vyšli do ulíc, pričom protestné zhromaždenia označil za to, čoho sa úrady „obávajú najviac“. „Nebojte sa“ – zdôraznil – „Vyjdite na ulicu: nie za mňa, ale za seba a svoju budúcnosť.“

Zaujímavo o riziku Navaľného návratu do Ruska pre opozičného politika samotného uvažuje lektor moderných európskych dejín Alexander Titov na Kráľovskej univerzite v Belfaste, ktorý svoju úvahu uviedol nadpisom „Novičok nezastavil vodcu ruskej opozície – ale trest odňatia slobody by mohol.“ Podľa jeho názoru Navaľného situácia pripomína aféru s ropným koncernom Jukos,  ktorá sa stala rozhodujúcou epizódou prvého funkčného obdobia prezidenta Vladimíra Putina. V roku 2003 bol najbohatší muž Ruska Michail Chodorkovskij pod silným tlakom, aby sa vzdal svojej ropnej ríše Jukos a emigroval z Ruska. Spoločnosť vyvlastnili pre údajné vyhýbanie sa daňovým povinnostiam a štát ju predal Putinovým spojencom. Chodorkovskij sa rozhodol zostať doma a čeliť väzeniu. Vtedy si myslel, že je nemožné, aby ho Putin uväznil so zreteľom na domáce a medzinárodné protesty. Namiesto toho však strávil  desať rokov v trestaneckom tábore. A medzitým ruská ekonomika prosperovala a akciový trh sa rozvíjal.

Po lobovaní – okrem iných aj bývalým nemeckým ministrom zahraničných vecí Hansom-Dietrichom Genscherom – bol Michail Chodorkovskij v roku 2013 po milosti od prezidenta Putina prepustený a odišiel do trvalého exilu. V zahraničí je stále  aktívny ako sponzor ruskej opozície prostredníctvom svojej nadácie Otvorené Rusko,  ale jeho vplyv na ruskú politiku je zanedbateľný  a nie je jasné, či z hľadiska  politického  kapitálu desať rokov väzenia za to stálo. V tejto súvislosti Alexander Titov usudzuje, že Navaľnyj zjavne nechce, aby sa stal ďalším Chodorkovským. Chce zostať politicky relevantný a rozhodol sa, že jediný spôsob, ako to dokázať, je byť prítomný v Rusku. Ale ako plánuje, že sa mu to podarí dostať z väzenia? Navaľnyj môže mať dve potenciálne stratégie vytvárania podpory. Po prvé, jeho návrat do Ruska a akékoľvek nespravodlivé väzenie by mohli podnietiť jeho priaznivcov a širokú verejnosť. Ale takéto uvažovanie vyzerá trochu naivne. Aj keď je najuznávanejším vodcom opozície v Rusku a má okolo seba jadro odhodlaných podporovateľov – najmä medzi mladšou generáciou – jeho celková podpora je maximálne na úrovni 30 percent. Vo vnútri Ruska má teda Alexej Navaľnyj len málo aktívnych stúpencov, ktorí by Kremeľ znepokojovali. Keď bol otrávený, nedošlo k žiadnym vážnym protestom a nie je jasné, prečo by tu mali byť nejaké väčšie protestné akcie, keď bol opäť zadržaný.

Druhá alternatíva Navaľného stratégie vychádza z toho, že existuje medzinárodný tlak; hneď ako bol zatknutý, zo západných krajín sa spustilo množstvo odsudzujúcich vyjadrení požadujúcich jeho okamžité prepustenie. Západné protesty však Putina nikdy netrápili, keď bol Chodorkovskij vo väzení – a to ani v čase, keď sa Putin stále pokúšal budovať mosty s USA a Európou. Teraz sú vzťahy s Ruskom po anexii Krymu v roku 2014 hlboko zmrazené, po obvineniach z ruského zasahovania do amerických prezidentských volieb v roku 2016 alebo z otravy Sergeja Skripaľa vo Veľkej Británii v roku 2018. Pri každej z týchto príležitostí na Rusko uvalili významné ekonomické a politické sankcie. Kremeľ nemá čo podniknúť, pokiaľ ide o možné poškodenie jeho neexistujúcej reputácie na Západe alebo dokonca ďalšie ekonomické sankcie. Je nepredstaviteľné, aby Putin dovolil Západu diktovať mu, ako by mala fungovať ruská politika. Keby Putin prepustil Navaľného, ​​vytvorilo by to nedotknuteľného vodcu opozície pod západnou ochranou, ktorý by beztrestne pôsobil vo vnútri Ruska. To by bolo podobné strate politickej suverenity, pokiaľ ide o Putina. Čím viac sa teda bude na Západe vyvíjať tlak na prepustenie Navaľného, ​​tým vzdorovitejšie ho Putin bude držať vo väzení.

Je možné, že Navaľnyj preceňuje svoju vlastnú dôležitosť. Keď prežil smrtiaci útok jedom – napriek všetkým predpokladom – mohol by si myslieť, že jeho veľkolepý vstup začne nahlodávať Putinov režim. Človeku neodbytne prichádza na um porovnanie s Vladimírom Iľjičom Leninom,  ďalším slávnym revolucionárom. Lenin bol prevezený z exilu vo Švajčiarsku s výslovnou podporou nemeckého vrchného velenia. S Navaľným takisto nemecké štátne orgány osobitne zaobchádzali. To by nemuselo byť pre budúce postavenie Navaľného dobré.  Obviňovanie z toho, že je západnou „bábkou“, je jednoznačne líniou, ktorú Kremeľ sleduje  až s prílišnou obľubou (napríklad Putinove poznámky o Navaľného spojeniach so CIA na poslednej tlačovej konferencii). A je tu tiež dôležitý rozdiel – Lenin pricestoval v apríli 1917, po páde cárskeho režimu. Hneď ako v lete 1917  hrozilo nebezpečenstvo zatknutia, utiekol z Ruska znova. Navaľnyj pricestoval v očakávaní zatknutia pred svetovými médiami. Lenin nechcel príliš veľkú publicitu – zdá sa, že Navaľnyj je nateraz šťastný zo statusu mučeníka.

Navaľnyj nie je žiadny nováčik – ruskej politike sa venuje takmer tak dlho, ako je pri moci Putin. Od roku 2011 neustále zvyšoval svoje postavenie hlavného predstaviteľa opozície – napriek všetkému tlaku Kremľa. Z jeho pohľadu, keď sa vzoprel takmer istej smrti spôsobenej novičokom, môže si myslieť, že s ním už teraz nemôžu urobiť nič viac. Ale ak bola Navaľného otrava zlomovým bodom v ruskej politike, nemuselo by to byť to, čo očakáva. Ruská politika za Putina sa často nazýva „mäkkým autoritárstvom.“ Závisí to od vytvorenia zásadne nerovnomerného politického poľa, ktoré je vychýlené v prospech Kremľa, vyhýbajúceho sa masovým politickým represiám. Podľa Alexandra Titova, ak sa niektorí komentátori domnievajú, že Putinovo Rusko sa odkláňa od „mäkkých“ k „tvrdým“ autoritárskym metódam kontroly, potom už nemusí byť viac miesto pre Navaľného typ politiky s priamymi pouličnými akciami a protikorupčnými videami. Zatiaľ sa zdá, že Navaľnyj bude musieť o tom všetkom uvažovať vo väzenskej cele.