O čo pôjde v druhom kole prezidentských volieb – argumentačná rétorika oboch kandidátov by sa mala držať triezveho rámca

Už výsledky prvého kola prezidentských volieb dali za pravdu ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavovi Lajčákovi, ktorý odmietol ponuku predsedu strany Smer-SD, aby kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky. Ešte predtým, ako sa pustil do boja za tzv. Marrakéšsky pakt, uvedomoval si reálny pomer politických síl v slovenskej spoločnosti, rozdelenej na niekoľko politických táborov, vzdialených od seba na míle v názoroch na kardinálne politické otázky súčasnosti. Lajčákov odmietavý postoj svedčil o tom, že jeho hodnotová orientácia nie je totožná so smerovaním myslenia mnohých voličov najväčšej parlamentnej strany a nebol ochotný oportunisticky sa prispôsobovať konzervatívnemu a nacionálne založenému jadru jej elektorátu. Okrem toho predpokladal, že opozícia využije prezidentské voľby na akési prvé kolo „zúčtovania“ s vládnutím Smer-u a tzv. nesystémové politické sily – predstavované Štefanom Harabínom a Kotlebovou Ľudovou stranou Naše Slovensko – ovplyvnia jednoduchých voličov do tej miery, že Lajčák nedokáže väčšinu spoločnosti nakloniť vo svoj prospech tak, aby mohol získať funkciu prezidenta.

Na rozdiel od Lajčáka jeho kolega z diplomatickej sféry Maroš Šefčovič podľahol argumentačnému nátlaku predsedu strany Smer-SD Roberta Fica a rozhodol sa vstúpiť do tvrdého vnútropolitického zápasu o kreslo v Grasalkovičovom paláci. Prvé kolo prezidentských volieb potvrdilo, že aj keď Šefčovič je ako podpredseda Európskej únie kompetentný a ostrieľaný diplomat, jeho orientácia vo vnútropolitickej klíme slovenskej spoločnosti nie je adekvátna aktuálnym pomerom. Maroš Šefčovič je síce skúsený profesionál, ale komunikačné noty jeho volebnej kampane mu písal nekompetentný tím a sám – pre svoju dlhoročnú odtrhnutosť od domácich reálií – nemohol koncepciu vymyslenú v cudzích hlavách korigovať na základe vlastných skúseností z domácej politiky. Bojovala proti nemu kompletná opozícia, prezidenta republiky nevynímajúc, populisti z táborov Harabína a Kotlebu, koaliční partneri strany Smer-SD a prakticky celá opozičná tlač, vrátane elektronických médií, takže čelil niekoľkonásobnej presile.

V druhom kole volieb prezidenta republiky už nepôjde o to, či sa Marošovi Šefčovičovi podarí zvrátiť výsledok prvého kola, ale pôjde o to, akým pomerom hlasov nad ním vyhrá Zuzana Čaputová. Diplomat Šefčovič musí robiť všetko pre to, aby to nebolo triumfálne víťazstvo protikandidátky, pretože by to bola jatrivá rana strane Smer-SD, ktorá jeho nomináciu na prezidentského kandidáta iniciovala. Už teraz sa nachádza Smer v určitej politickej izolácii, čo signalizuje fakt, že Šefčoviča v druhom kole prezidentských volieb nepodporia vládne strany – ešte stále koaliční partneri Smer-u. Možno považovať za problematické, že sa kandidát najsilnejšieho parlamentného subjektu pokúšal naznačovať odstup od Ficovej strany, hoci 47 jej poslancov sa pod Šefčovičovu kandidatúru podpísalo. V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že ani táto okolnosť nebránila europoslancovi a bývalému ministrovi zahraničných vecí za pravicovú SDKÚ Eduardovi Kukanovi verejne vyhlásiť, že „Maroš Šefčovič má všetky predpoklady na to, aby zodpovedne a v záujme Slovenska vykonával funkciu hlavy štátu.“

Politicky „vše objímajúca náruč“ eurokomisára na voličov nezabrala, ale poskytla opozícii nakloneným médiám, aby to využili na kritické výrady proti nemu. Novinári nenechali na ňom ani „nitku suchú“ – čo nepriamo bolo „vodou na mlyn“ aj Harabínovi i Kotlebovi. Na druhej strane väčšinou prehliadali defekty Zuzany Čaputovej, ktorú prezentovali nekriticky a zveličovali jej osobné kvality na úkor objektívneho zhodnotenia jej postojov. Za všetky príklady neobjektívneho prístupu k favorizovanej prezidentskej kandidátke možno postačí uviesť, že analytici i politológovia – rovnako ako moderátori televíznych besied – bez komentára prešli Čaputovej vyjadrenie, že jej liberálne názory týkajúce sa problematiky LBGT sú jej osobnými postojmi, ale nie je to jej prezidentská agenda. Zrejme – ako advokátka  – použila uvedenú formuláciu z toho dôvodu, aby kedysi svojim opakovane deklarovaným liberalizmom „neodplašila“ potenciálnych voličov z tábora Františka Mikloška alebo Milana Krajniaka. Nikto z médií tzv. hlavného prúdu neoznačil jej vyjadrenie za akúsi morálnu schizofréniu alebo politickú dvojtvárnosť v štýle „ani ryba – ani rak“, hoci kresťana Šefčoviča hneď vedeli „nachytať na hruškách“, keď nedokázal vymenovať  Božie desatoro.

Atmosféra obdobia medzi prvým a druhým kolom prezidentských volieb je dôležitá aj so zreteľom na to, že jej charakter predurčí tón parlamentnej predvolebnej kampane. V tomto ohľade väčšie bremeno spočíva na Zuzane Čaputovej, pretože ak vychádzame z predpokladu, že vzhľadom na výsledky prvého kola má väčšie šance na víťazstvo, bude musieť uvážlivo voliť kritické slová, aby jej to nekomplikovalo vzťahy so súčasnou vládou, keďže ona je reprezentantkou opozičných politických síl, ale ich príležitosť vládnuť môže nastať až na budúci rok. Argumentačná rétorika oboch prezidentských kandidátov by sa mala držať triezveho rámca civilizovanej polemiky, aby politická rivalita zo súčasnej prezidentskej kampane nepoznačila negatívne vzťahy medzi hlavou štátu a Pellegriniho kabinetom.