Nikto nevie, čo čaká „Putinove deti“ v roku 2024 – podľa názoru ruskej verejnosti problém roku 2024 neexistuje

Zástupca riaditeľa sociologického Centra Levada Denis Volkov a programový manažér ruskej vnútornej politiky a politických inštitúcií v moskovskom centre nadácie Carnegie Andrej Kolesnikov sa pokúsili o vedeckú štúdiu, v ktorej analyzujú názory na tému: „Kto bude vládnuť Rusku po roku 2024.“ Podľa ich záverov hlavným záujmom ruského establišmentu v období rokov 2018 – 2424 nie je modernizácia krajiny, ale hladký a bezpečný prenos moci politických, riadiacich a podnikateľských elít. To znamená, že prípadné zmeny nebudú mať vplyv na politické základy systému – centralizované a štátne orientované, autoritárske a vysoko personalizované. Možnosť Putinovho odchodu závisí od toho, či v najbližších štyroch a pol rokoch bude možné nájsť tranzitný režim, ktorý bude pre neho osobne bezpečný, ako aj pre základné piliere režimu. Tranzit nevyhnutne neznamená Putinov odchod alebo „prechod k demokracii“. Autori sa domnievajú, že súčasný ruský politický režim vyjadril svoju identitu: konzervatívnymi hodnotami, cárskym povedomím, militarizáciou, anti-západníctvom, mytologickými predstavami o histórii a spomienkami na Veľkú vlasteneckú vojnu ako na hlavný tmel národa a metódu legitimizácie moci (podľa spoločenských štúdií je to jediná udalosť, ktorá zjednocuje národ); používa ju aj Putin na udržiavanie svojho imidžu dediča víťazstva vo vojne s Nemeckom.

Sociológ Volkov a politológ Kolesnikov nazvali štúdiu: Putinove „deti“: kto bude vládnuť Rusku po roku 2024. Medzi zásadnými závermi ich analýzy je bod, podľa ktorého pre systém v Rusku je charakteristická vysoká miera účasti štátu na ekonomických, politických a podnikateľských procesoch. Úlohou „civilných“ a technokratických elít je udržiavať systém v stabilnom stave a mocenské elity majú určovať jeho politický a ideologický rámec. Zmeny nie sú cieľom systému, ale keďže sú v spoločnosti žiadané, napodobňujú sa. Systém je stále schopný napodobňovať zmeny, ktoré okrem iného znamenajú jeho technokratické zlepšenie, avšak bez zmeny politického základu.  S rokom 2024 sú spojené mnohé scenáre, očakávania a nádeje. Autori štúdie na jeseň roku 2018 a na jar a v lete  2019 uskutočnili dve série odborných rozhovorov s ľuďmi, ktorí do tej istej miery poskytujú odbornú prípravu technokratickým elitám a odborníkmi, ktorí sa priamo alebo nepriamo zapájajú do politického cyklu 2018-2024 v období po prezidentských voľbách. Žiadny z oslovených  nemal ilúzie o pripravenosti najvyšších štátnych činiteľov demokratizovať politický systém, liberalizovať hospodárstvo a všeobecne modernizovať štát a spoločnosť. Nikto však neprezentoval apokalyptické scenáre revolúcie alebo kolapsu krajiny v dôsledku neefektívnosti systému štátneho kapitalizmu a politickej autokracie vybudovanej v priebehu 20 rokov.

Pokiaľ ide o techniku ​​prenosu moci, pre Vladimíra Putina je samozrejme dôležité nájsť rovnakú postavu do roku 2024 – ako tomu bolo za Borisa Jeľcina – ak sa prezident rozhodne rezignovať bez toho, aby stratil privilegované postavenie národného vodcu, otca-zakladateľa systému. Aby sa však zabezpečila stabilita samotného systému, je ešte dôležitejšie zachovať „putinizmus“, to znamená pokračovanie autoritárskych, izolacionistických a direktívnych politík bez Putina.  Z ruskej histórie – ale nielen z ruskej (najmä pokiaľ ide o autoritárske a totalitné režimy -odchod vodcu z oficiálnych funkcií alebo jeho smrť nevyhnutne narušili základy politického systému. Podľa mienky elít preto úlohou prezidenta je „odísť bez odchodu“, aby sa položili základy pre ďalšie prežitie „putinizmu po Putinovi“. Úlohou civilných elít (teda liberálnych a čisto technokratických, bez ideologického zafarbenia) je udržiavať systém v stabilnom stave.

Podľa hypotézy známeho bulharského politológa Ivana Krasteva „Putin je presvedčený, že Rusko nepotrebuje jedného nástupcu, ako to bolo za Borisa Jeľcina, ale nástupnícku generáciu. Nadchádzajúci tranzit vidí ako prenos moci z generácie na „Putinovu generáciu“, ktorá zahŕňa „politikov, ktorí vstúpili do Putinovej vlády a zažili jej vplyv.“  V osobnom systéme je však osobnosť nástupcu, symbolizujúca vertikálu moci, mimoriadne dôležitá. V opačnom prípade bude naďalej spochybňovaná kontinuita systému. Manažéri relatívne nového typu – technokrati – však musia zabezpečiť mechanizmus kontinuity. Úlohou mocenských elít je určiť ideologický rámec systému, teda kultiváciu nacionalizmu, imperiálnej politiky, opozície voči Západu, tradicionalizmu, psychológie obliehanej pevnosti a seba izolácie, vrátane ekonomickej. Hlavnými obmedzujúcimi prvkami technokratických zmien sú sila bezpečnostných štruktúr a povinná koordinácia všetkých personálnych nominácií. Filter politickej lojality zostáva hlavným filtrom.

Podľa názoru ruskej verejnosti problém roku 2024 neexistuje. Viac ako polovica ruského obyvateľstva by dnes chcela, po uplynutí súčasného prezidentského obdobia Vladimíra Putina, aby zostal prezidentom krajiny. Je to jedenapolkrát viac ako v roku 2012, keď na pozadí masívnych národných protestov  Putin voľby vyhral v prvom kole. Aj napriek poklesu preferencií po dôchodkovej reforme je ochota hlasovať za Vladimíra Putina vyššia ako pred ôsmimi rokmi (40% Rusov v júli 2019 v porovnaní s 31% v novembri 2011). Autori štúdie zastávajú názor, že  nie je v záujme Putina zverejniť mechanizmus tranzitu do roku 2024, pretože v takom prípade riskuje, že bude „chromou kačicou“ a elity sa preorientujú na inú politickú postavu (alebo postavy). Ak prezident odíde, Putinovým nástupcom môže byť systém, ktorý vytvoril, a jeho politické „deti“. V prvých rokoch po Stalinovej smrti, napriek tomu, že sovietsky systém sa stal menej krutým a racionálnejším, zostal obraz vodcu symbolom sovietskej moci, ktorú sa noví vodcovia krajiny pôvodne obávali opustiť. Otvorenou zostáva otázka, ako dlho vydrží putinizmus bez Putina. Historické skúsenosti ukazujú, že je nepravdepodobné, že toto obdobia bude trvať roky.