Nie je dôležité, či prezidentom Slovenskej republiky bude muž alebo žena – musí vnímať strategický význam kompromisných riešení v politike

Postavenie prezidenta Slovenskej republiky v ústavnom systéme nášho štátu nie je väčšine občanov dostatočne známe – aj keď si ho volia priamo – takže s osobou prezidenta mnohí spájajú nádeje a želania, ktoré im hlava štátu nemôže splniť. I napriek tomu však prezident v ich očiach predstavuje inštitúciu, ktorá môže napríklad podľa ich očakávaní ovplyvniť dokonca výšku mzdy alebo dôchodku, kvalitu zdravotníckej starostlivosti alebo úroveň školského systému – v každom prípade by mal garantovať sociálnu spravodlivosť a rešpektovanie ústavy. Predovšetkým však občania by chceli vidieť v prezidentovi morálnu autoritu a nielen ústavného činiteľa s ústavne viac-menej presne vymedzenými právomocami. Politikom ide hlavne o to, aby prezidentský úrad zastával človek, ktorý s týmito právomocami zachádza tak, aby to vyhovovalo ich mocenským záujmom alebo nekomplikovalo im vládnutie podľa ich straníckych predstáv a cieľov, ktoré prezentovali občanom.

V demokratických krajinách západnej Európy – kde hlavou štátu je prezident – obvykle si do tejto funkcie volia skúseného politika alebo administrátora so znalosťami fungovania politiky alebo ekonomického systému. V Spojených štátoch bola takáto prax tiež viac-menej obvyklá, ale v roku 2016 si Američania zvolili za prezidenta podnikateľa, pretože jeho predstavy o potrebe zmien v spoločnosti sa im pozdávali viac ako program skúsenej političky. Aj občania Slovenskej republiky si v roku 2014 vybrali americký model prezidentstva, keď uprednostnili podnikateľa Andreja Kisku pred politikom Robertom Ficom. Väčšine voličov sa zdal dôveryhodnejším podnikateľ – predstierajúci filantropizmus – než úspešný profesionálny politik, poznačený niektorými škandálmi z obdobia jeho vládnutia. Do prezidentského paláca prišiel teda politický laik – opierajúci sa o barličky skúsených poradcov – ale so zreteľným deficitom politickej praxe, akú „prvý občan“ štátu potrebuje, keď chce vlastnou hlavou zvládnuť situácie, aké nastali na Slovensku v roku 2018.

V kontexte s uvedenými súvislosťami sa žiada zaoberať sa kandidátmi na prezidenta, ktorého by si mali občania Slovenskej republiky zvoliť v roku 2019. Žiaľ, opozícii naklonené médiá sa snažia voličom znovu nahovoriť, aby uprednostnili v politike neskúsených adeptov na prezidentstvo, hoci o funkciu hlavy štátu majú záujem aj ostrieľaní opoziční politici, ktorí majú tiež skúsenosti z politickej praxe. Nedávno kreované politické hnutie Progresívne Slovensko prišlo s menom advokátky Zuzany Čaputovej, čo možno považovať za šikovný marketingový politický ťah, ale nie naozaj serióznu ponuku voličom – i keď ide o smelú občiansku aktivistku a bojovníčku proti neprávostiam. Možno by Slovensku pomohla práve žena v úrade prezidenta, čo dokazuje skúsenosť z Čile, kde Michelle Bacheletová bola dvakrát prezidentkou a teraz vykonáva povinnosti vysokej komisárky OSN pre ľudské práva. Prečo by teda na úrad hlavy štátu nemohla kandidovať ex-premiérka Iveta Radičová alebo – prečo by strana Smer-SD nemohla postaviť do prezidentských volieb ministerku financií v prvej Dzurindovej vláde Brigitu  Schmögnerová, ktorá neskôr bola výkonnou tajomníčkou Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve a zastávala aj funkciu viceprezidentky Európskej banky pre obnovu a rozvoj ?

Ideálnym kandidátom opozície do Grasalkovičovho paláca nie je ani verejnosti doteraz neznámy výskumník a podnikateľ Robert Mistrík, poznačený biľagom elitárskej strany Sloboda a Solidarita, kde kedysi trochu „pričuchol“ politike, ale po troch rokoch z nej odišiel a dal prednosť svojej profesii pred politikou. Zjednodušene ho možno charakterizovať, že je to inteligentnejší a vzdelanejší „Kiska“ – teda človek odkázaný na „vnuknutia“ poradcov, i keď možno z iného opozičného tábora. Novinári mu už položili otázku, „či sa nebojí nálepky Kiska 2.0.“  Presviedčal ich, že má vlastný program, ale pravda je taká, že doteraz jeho hlas na verejnosti akosi nebolo počuť. Napríklad pri polemike o migračnom akte z Marrakéša nechcel nosiť kožu na trh – ako to urobil napríklad minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák – ale reagoval opatrne otázkou, „či by nebolo rozumnejšie rozhodnutie odložiť, ako to najnovšie urobilo aj Švajčiarsko a zrejme sa k tomuto riešeniu pridajú ďalšie európske krajiny.“

Predseda Slovenskej národnej strany – a do parlamentných volieb ešte aj predseda parlamentu – Andrej Danko sa nepriamo vyjadril k politickej bezvýznamnosti funkcie prezidenta republiky v súvislosti s jeho možnou kandidatúrou na tento úrad. Predseda SNS doslova povedal: „Mám veľkú víziu, ktorú chcem realizovať, a prezident nemá tie kompetencie.“ Ale napriek jeho vyjadreniu treba pripomenúť, že  síce ústavné právomoci prezidenta sú výrazne obmedzené, môže však zohrať kľúčovú úlohu v takých situáciách, aké by vznikli po parlamentných voľbách v roku 2020, keď môže nastať politicky patový pomer síl v Národnej rade SR. Prezident bude rozhodovať o tom, koho poverí zostavením vlády, resp. bude sa aktívne podieľať na hľadaní kompromisného riešenia. Preto by ním mal byť zrelý a skúsený politik – a to bez ohľadu na to, či je muž alebo žena, ale politik schopný vnímať strategický význam kompromisných riešení, ako to dokázal napríklad v roku 2016 predseda strany Most-Híd – Béla Bugár.