Neochota Lajčáka kandidovať za prezidenta je zlý signál pre Smer – stratil Fico schopnosť vnímať zložitosť politickej reality ?

Uznesenie Zahraničného výboru Národnej rady SR, že by sa Slovensko nemalo zúčastniť konferencie o migračnom pakte v Marakéši utvrdilo ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka v jeho už dávnejšie avizovanom rozhodnutí, že sa nebude uchádzať v nadchádzajúcich prezidentských voľbách o post hlavy štátu. Keďže priestor pre svoju ďalšiu profesionálnu sebarealizáciu vidí naďalej v diplomacii, nemožno vylúčiť, že sa postu ministra zahraničných vecí nevzdá – a to nielen preto, že si jeho kvality vysoko cení premiér Peter Pellegrini – ale tiež kvôli tomu, aby využil príležitosť prezentovať ich v národných farbách Slovenska, ktoré od 1. januára 2019 prevezme predsednícku stoličku v Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Aparát ministerstva zahraničných vecí už dva roky pracuje pod jeho vedením na príprave agendy tejto najväčšej regionálnej bezpečnostnej organizácie na svete. Po jeho ročnom pôsobení vo funkcii predsedu 72. Valného zhromaždenia OSN sotva sa nájde na Slovensku skúsenejší a schopnejší diplomat – ktorý by elegantne zvládol povinnosti, súvisiace s funkciou úradujúceho predsedu OBSE – ako je práve Lajčák.

Lajčákove vyjadrenia v minulých dňoch o možnosti jeho demisie treba chápať hlavne v kontexte s jeho snahou presvedčiť politikov vládnej koalície, že by Slovensko malo byť zastúpené na decembrovej konferencii o migračnom pakte v Marakéši. Pre Slovenskú republiku je však ešte dôležitejšie, aby sa úspešne zhostila predsedníckej funkcie v rámci zasadnutí jednotlivých fór OBSE a upevnila tak svoju medzinárodnú reputáciu. Ani Lajčák si nenechá ujsť príležitosť, aby demonštroval na takomto fóre svoje diplomatické kvality. Z toho dôvodu možno usudzovať, že premiér Pellegrini si nemusí „lámať hlavu“ nad možnosťou Lajčákovej demisie. Určite aj Lajčák má záujem prejaviť zmysel pre zodpovednosť voči svojej krajine, ktorú doteraz reprezentoval na mnohých medzinárodných fórach. Okrem toho minister inak vníma Petra Pellegriniho ako jeho predchodcu na poste premiéra, ktorý nie vždy dokázal primerane oceniť Lajčákove diplomatické kvality.

Pre Roberta Fica je kategorická neochota Miroslava Lajčáka kandidovať na úrad prezidenta za jeho stranu Smer-SD zlý signál. Dokonca nezáujem Lajčáka uchádzať sa o funkciu prezidenta ako nestranícky kandidát nie je pozitívnym posolstvom tým voličom Smer-u, ktorých politickým stimulom nikdy neboli tzv. sociálne balíčky alebo „vlaky zadarmo“, ale Ficova proeuróposka politická stratégia. Lajčákov aktuálny politický postoj svedčí o tom, že jeho hodnotová orientácia nie je totožná so smerovaním Ficovho myslenia. Minister Lajčák svojím odmietnutím  prezidentskej kandidatúry neavizoval, že opúšťa „potápajúcu sa loď“ Smer-u, ale naznačil odstup od jej terajšieho „kormidelníka“, ktorý naviguje Smer-SD na „plytčinu.“ Zdá sa, akoby Fico v Lajčákovom prípade stratil svoju príslovečnú schopnosť vnímať zložitosť politickej reality vo všetkých jej komplikovaných súvislostiach.

Miroslav Lajčák je už druhý minister nominovaný stranou Smer-SD, ktorý sa dostal do vážnej kolízie s Robertom Ficom. Nie je tajomstvom ani napätý vzťah medzi predsedom najväčšej vládnej strany a premiérom, ktorý sa líši od Fica nielen spôsobom komunikácie. Existuje ešte viac faktov zo zákulisia Smer-u, že predseda strany už prestal byť nespochybniteľnou autoritou, ale kritici niektorých jeho postupov sa nedokázali presadiť tak, aby niektoré Ficove postupy ovplyvnili. V súčasnej situácii nie je dôležité jadro sporu medzi Ficom a Lajčákom – teda tzv. marakéšsky pakt o migrácii – ale vyostrenie ich vzťahu do takých rozmerov, že ich vníma aj verejnosť. Na niekoho to môže pôsobiť dokonca tak, že Fico už dávnejšie hodil Lajčáka cez palubu a Lajčák tiež už skôr pociťoval, že nie je pre neho tak dôležitý, aby ho favorizoval na medzinárodných fórach, ako napríklad súčasného podpredsedu Európskej komisie pre energetickú úniu Maroša Šefčoviča.

Narušené vzťahy Roberta Fica s Miroslavom Lajčákom by potenciálne mohli iniciovať vo vedení strany Smer-SD diskusiu, ako sa zachovať v situácii, keď strana stratila kandidáta, do ktorého všetci vkladali toľké nádeje. Je však otázne, či takáto diskusia by mohla vyústiť v kritickú sebareflexiu s pozitívnymi závermi – alebo by skĺzla do banálnej vnútrostraníckej hádky. Niektorí analytici upozorňujú na určitú stratu identity strany, ktorá sa deklarovala ako ľavicová sociálnodemokratická strana, ale v súčasnosti sa intenzívne prispôsobuje konzervatívnemu a nacionálne založenému jadru jej elektorátu, čo je zrejmé aj z pozadia aktuálnej výmeny názorov medzi Ficom a Lajčákom. Aktuálne politické okolnosti nie sú pre Smer priaznivé – a to nielen kvôli prezidentským voľbám na budúci rok, ale ani kvôli vlne populizmu, ktorá sa valí naprieč politickým spektrom a môže vrcholiť v kampani k voľbám do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2020.