Neistoty krehkej koalície Roberta Fica – situáciu môže umocniť skrytý antagonizmus medzi prezidentom a premiérom

Uplynulý kalendárny rok nie je pre krehkú koalíciu Roberta Fica optimistickým impulzom do najbližšej budúcnosti. Vývoj na Slovensku od parlamentných volieb v septembri minulého roku potvrdil, že predseda strany Smer-SD už stratil kontakt s realitou, a preto sa veci vyvíjali inak, ako si ich naplánoval. Takže sotva  možno akceptovať jeho dávnejšie charakteristiky, že je pragmatickým politikom s triezvym komunikačným talentom a schopnosťou robiť uvážlivé kompromisy.  Robert Fico už dávno rezignoval na snahu posúvať spoločnosť dopredu a jeho povesť sa utopila v bahne korupcie, klientelizmu a mocenských machinácií. Strategické kalkulácie Ficovi nevychádzajú, pretože triezvosť politického úsudku mu zatemnila arogancia, túžba po pomste a frustrácia z toho, že do cesty sa mu postavili prekážky, s ktorými nepočítal. Už nie je ani sociálny demokrat, za ktorého sa kedysi pasoval. Našiel spoločnú reč s konzervatívnymi nacionalistami a zblížil sa s autokratmi, medzi ktorými hľadá spojencov.

Ficovu vratkú koalíciu podmínoval Andrej Danko, ktorý si chcel vynútiť zmenu koaličnej zmluvy, ktorá garantovala post predsedu Národnej rady SR nominantovi strany Hlas-SD. Dankovu ambíciu získať kreslo predsedu parlamentu neuvážene podporil Robert Fico. S požiadavkou na obsadenie funkcie druhého najvyššieho činiteľa v štáte na úkor strany Hlas-SD mohol prísť iba politický diletant, ako je nie príliš intelektuálne zdatný politik Dankovho typu. Predsa zastupuje iba okrajovú koaličnú politickú stranu, ktorá svojimi volebnými preferenciami v prieskumoch verejnej mienky živorí.  Karierista Danko zrejme nepochopil, prečo predseda strany Smer-SD odsúhlasil strane Hlas-SD funkcie dvoch najvyšších ústavných činiteľov. Ignoruje fakt, že mocenská pozícia premiéra je v mechanizme vládnej moci vyvážená iba postami ďalších dvoch ústavných činiteľov. Je celkom pochopiteľné, že ak strana Petra Pellegriniho odmietla ponuku Progresívneho Slovenska na vytvorenie koaličnej vlády na čele s Pellegrinim, tak Robert Fico musel za post predsedu koaličnej vlády zaplatiť cenu v podobe funkcií dvoch najvyšších ústavných činiteľov.

Dankove ambície a Ficova ochota tolerovať porušenie koaličnej zmluvy iniciovali proces rozkladu vládnej koalície. Najprv sa so svojimi nárokmi prihlásila trojica poslancov z klubu Slovenskej národnej strany reprezentovaná Rudolfom Huliakom.  A neskôr sa prejavili traja, resp. štyria poslanci strany Hlas-SD, ktorí v niektorých otázkach demonštrovali odlišné stanoviská, ako boli dohodnuté postoje vládnej koalície. Do procesu koaličnej disonancie bol vtiahnutý aj prezident Peter Pellegrini, ktorý podľa niektorých indícií zohráva úlohu akéhosi multiplikátora koaličných nezhôd. Otvorene o tom hovorí predseda SNS Andrej Danko, ktorému chýba jeden z talentov politika – mlčať, keď sa nedá nič lepšie vymyslieť. Za takýchto okolností nie je vylúčené, že krehká vládna koalícia sa bude ďalej destabilizovať. Pomery vo vládnej koalícii sa Robertovi Ficovi vymykajú z rúk, hoci je príliš skoro hovoriť o otvorenej vládnej kríze. A to aj napriek tomu, že jeden z vládnych poslancov verejne atakoval premiéra Fica za jeho cestu do Moskvy.

Pretože jadro koaličnej neistoty sa nachádza v poslaneckom klube strany Hlas-SD, možno očakávať, že o určitú úlohu moderátora vnútropolitického napätia sa bude pokúšať prezident Peter Pellegrini. S istotou však možno predpokladať, že vnútrokoaličné problémy sa budú ďalej prehlbovať. Z doterajších reakcií iniciátorov týchto problémov  vyplýva, že proces odštartovaný Andrejom Dankom sa nezastaví – azda iba na čas trochu pribrzdí. Aktívnejšie pôsobenie prezidenta Pellegriniho v tejto situácii môže umocniť skrytý antagonizmus medzi prezidentom a premiérom, ktorý porušil koaličnú zmluvu tým, že podporil nárok Andreja Danka na funkciu predsedu parlamentu. Napriek Pellegriniho povestnému „opatrníctvu“ práve Robert Fico by mohol nezhody v koalícii priblížiť k hranici, za ktorou by prepukol otvorený konflikt kľúčových protagonistov politickej scény na Slovensku.

V kontexte s perspektívou koaličnej neistoty by mala opozícia na Slovensku predložiť občanom zrozumiteľne vyargumentovaný program s pozitívnymi riešeniami, ktoré nebudú jednoducho okopírované z prekonaných vzorov. Opozičné politické strany by nemali bojovať abstraktnými ideologickými heslami a klásť neprimeraný dôraz na kompromitovanie ich mocenských protivníkov, ale triezvo zaujať konkrétny prístup ku každodenným starostiam občanov. Viacerí opoziční politici už zdôraznili, že v zápase o voliča treba si všímať aj elektorát súčasnej vládnej koalície. Nie je rozumné všetkých hádzať do jedného vreca s Ficom, Dankom a Eštókom, pretože iba toleranciou sa možno dopracovať k rozšíreniu základne tábora opozície. Nie je vylúčené, že v nasledujúcom roku Ficova krehká koalícia nevydrží vnútorné napätie a Slovensko sa nevdojak ocitne na prahu predčasných parlamentných volieb.