Pominula hrozba ruskej vojenskej intervencie v Donbase ? -  prečo riskoval prezident Putin „napínanie svalov“ na hraniciach s Ukrajinou

Pominula hrozba ruskej vojenskej intervencie v Donbase ? - prečo riskoval prezident Putin „napínanie svalov“ na hraniciach s Ukrajinou


13.04.2021

Rétorika z Moskvy v poslednom čase čoraz viac prehlbovala špekulácie na Západe o možnosti ruskej vojenskej intervencie v Donbase. Azda najdôležitejšou vecou pre ruské vedenie v tejto situácii bolo zabrániť tomu, aby v budúcnosti nebolo potrebné naozaj začať vojnu proti Ukrajine. Ruskí vojaci ešte síce nie sú späť na svojich základniach, ale vojnový poplach pozdĺž rusko-ukrajinských hraníc pominul. V skutočnosti vojna nikdy nebola vo výhľade. Keďže však vojnové napätie trvalo, bolo skutočne znepokojujúce. Západ zdôrazňoval nebezpečenstvo rozsiahleho priameho stretu medzi Ruskom a Ukrajinou. Pre Rusko - ktoré doteraz interpretovalo konflikt v Donbase ako občiansku vojnu na Ukrajine – otvárali sa vyhliadky na nevyhnutnosť viesť skutočnú vojnu proti veľkej susednej krajine. A pre Ukrajinu mohla byť takáto vojna aj existenčná.

V takomto kontexte riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin vo svojej analýze na uvedenú tému usudzuje, že nebezpečnú skúsenosť - hrozbu ustupujúcej vojny - je dôležité nepremárniť a radšej z nej vyvodiť závery. Je nevyhnutné pochopiť, čo viedlo k chovaniu zúčastnených strán, vysvetliť kroky, ktoré vykonali, a vziať do úvahy krátkodobé a strednodobé výsledky ich konfrontácie. Podľa názoru tohto renomovaného experta sedem rokov po revolúcii na Majdane je Ukrajina krajinou, ktorá má značné problémy. Ekonomicky jej HDP je stále o 20 % pod úrovňou pred Majdanom. Politicky zatiaľ nedosiahla stabilnú rovnováhu medzi oprávnenými spoločenskými záujmami. Ideologicky a v mnohých ohľadoch aj kultúrne sa naďalej štiepi. Ukrajina sa stala strážcom Západu, ale jej vyhliadky na prijatie do NATO - nehovoriac o Európskej únii - sú veľmi vzdialené; v dohľadnej budúcnosti v podstate neexistujú. 

 

Volodymyr Zelenský a jeho strana od zvolenia Zelenského za prezidenta v roku 2019 stratili veľkú časť svojej kedysi ohromnej popularity. Strana Služobník ľudu sa dostala pod tvrdý tlak rusofilnej opozície sídliacej na východe krajiny a nacionalistov zakorenených  na západe Ukrajiny. Sedem rokov po začiatku konfrontácie s USA sa Rusko pripravuje na ešte väčší tlak Washingtonu. Pre amerického prezidenta Joea Bidena je Rusko nižšou zahraničnopolitickou prioritou, než aká bola pre akúkoľvek americkú administratívu od dôb Franklina Delano Roosevelta. Biden hovorí tvrdo, ukladá sankcie a ide proti ruským záujmom, ako je plynovod Nord Stream II. Vzťahy Ruska a Európy sú horšie ako kedykoľvek predtým od čias Michaila Gorbačova. Špeciálny vzťah s Nemeckom už neexistuje. Dialóg s Francúzskom, ktorý bol vždy povrchný, sa definitívne zastavil. Zároveň od nástupu Bidena sa podstatne zvýšila koordinácia medzi americkou a európskou politikou v oblasti Ruska. 

 

Pre aktuálnu situáciu je charakteristické, že kým separatistické republiky v Donbase boli po celé roky v neistote, stále viac sa dištancujú od Ukrajiny a čoraz užšie sa integrujú s Ruskom. Ich menou je rubeľ; ruština je ich jediným úradným jazykom. A 10 alebo viac percent z 3,6 milióna obyvateľov už získalo ruské občianstvo. Ich budúcnosť je zatiaľ nejasná. Moskva - ktorá je stále viazaná minským mierovým procesom a nie je ochotná prerušiť svoje zostávajúce vzťahy s Európou - formálne neuznáva separatistické republiky a neumožnila im pripojiť sa k Rusku. Frustrácia v tomto priestore narastá.

 

Bol to prezident Zelenský, kto sa rozhodol konať ako prvý. Vážnu ranu rusofilnej opozícii zasadil tým, že odstavil jej televízne stanice na Ukrajine a obvinil jej vodcov z velezrady. Z neochvejne nacionalistickej pozície postúpil na politické územie bývalého prezidenta Petra Porošenka. Prevzal vedenie vládneho systému a Radu národnej bezpečnosti a obrany povýšil na najvyššiu pozíciu v ukrajinskej vláde. Najnovšie tiež preukázal svoju ochotu postaviť sa Rusku. Vo februári Zelensky nariadil jednotkám (v rámci rotačného procesu) a ťažkým zbraniam (ako ukážku sily), aby postúpili bližšie k zóne konfliktu v Donbase. Neodvážil sa však zájsť až tak ďaleko ako Porošenko, ktorý koncom roka 2018 vyslal malé námorné plavidlá cez Ruskom kontrolované vody blízko Kerčského prielivu. Ide o to, že aj keď Ukrajina nemôže vážne dúfať, že vyhrá vojnu v Donbase, môže úspešne vyprovokovať Rusko k akcii. To by zase vyvolalo reakciu západných stúpencov Ukrajiny a ešte viac by to ohrozilo vzťahy Moskvy, najmä s Európou. Tak či onak, osud plynovodu Nord Stream II priamo ovplyvní záujmy Ukrajiny. 

 

Aj keď kroky Kyjeva neboli prípravou na vojenskú ofenzívu (vysoký predstaviteľ Ruska zodpovedný za rokovania s Ukrajinou Dmitrij Kozak uviedol, že ich vníma ako „kaskadérsky kúsok“), Kremeľ sa rozhodol využiť ich na zvýšenie tlaku. Vzhľadom na súčasný stav rusko-amerických vzťahov Moskva cítila, že nemá čo stratiť a čo získať, ak bude konať odvážne a vo väčšom rozsahu. Rusko sa nerozhodlo ani tak otestovať nového amerického prezidenta, ako skôr ho včas varovať pred nebezpečenstvami spojenými s Ukrajinou. Ruská armáda sústredila jednotky pozdĺž celej rusko-ukrajinskej hranice, od severu k východu na juh. Urobilo to viditeľne a zabezpečila, aby západní pozorovatelia mohli manévre analyzovať a dospieť k záveru, že to nemusí byť iba vojenské cvičenie. Niektoré správy hovorili napríklad o preprave  poľných nemocníc k hranici. Pri svojom postupe sledovala Moskva niekoľko cieľov:

zastrašiť a odradiť lídrov Ukrajiny, ktorých Kremeľ považuje za neskúsených a nezodpovedných, čo  Kozak vyjadril znevažujúcimi slovami „deti so zápalkami.“

 

Podľa názoru Trenina išlo o to, aby sa nedostali do problémov samotné Spojené štáty (opakovali sa odkazy na syndróm Michaila Saakašviliho) s odkazom na vtedajšieho gruzínskeho vodcu, ktorý v roku 2008 začal útok na separatistický región Južné Osetsko v nádeji, že ho podporí vojenský zásah USA, ku ktorému nikdy nedošlo.   Moskva chcela tiež presvedčiť Nemcov a Francúzov, že podpora všetkého, čo Ukrajina hovorí alebo robí, znamená pre Európu náklady. A Kremeľ  ubezpečil obyvateľov Donbasu, že Rusko ich nenechá napospas ukrajinskej armáde, ak by zaútočilo na dve separatistické enklávy. Počas krízy Dmitrij Kozak - ktorý je tiež zástupcom šéfa administratívy Kremľa - v podstate zopakoval predchádzajúce prísne varovanie prezidenta Vladimíra Putina, že ukrajinská ofenzíva v Donbase by znamenala koniec ukrajinskej štátnosti. Po vyjadrení svojich pripomienok prostredníctvom akcií v regióne boli Rusi k dispozícii na diskusiu o situácii - a to s nemeckými, ako aj s francúzskymi politickými vodcami a s najvyšším americkým vojenským veliteľom. V týchto rozhovoroch odmietli všetky európske kritiky týkajúce sa presunov ruských vojsk na ich vlastnom území;  vstúpili tiež do podrobnej odbornej diskusie s predsedom Náčelníkov štábov USA, len aby predišli nebezpečným  nesprávnym kalkuláciám. 

 

Zdá sa, že z krátkodobého hľadiska získal prezident Volodymyr Zelenský to, o čo mu išlo. Keď Zelensky prejavil svoje vlastenecké odhodlanie, upevnil svoju pozíciu. Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, prezident Joe Biden po prvý raz zatelefonoval Zelenskému uprostred krízy pozdĺž hraníc s Ruskom, čím sa skončila nepríjemná pauza. NATO ako inštitúcia a aj jednotliví spojenci USA vyjadrili svoju podporu Ukrajine. Veľká Británia vo svojej novej úlohe  mocnosti oddelenej od EÚ zvolala stretnutie najbližších priateľov Ukrajiny: USA, Kanady, Poľska a Litvy. V tejto súvislosti zopakoval Zelenský svoju predchádzajúcu žiadosť o prijatie do NATO v Kyjeve. Je ťažké povedať, či Rusko niečo „vyhralo“. Moskva svoje skoršie slovné varovanie určite podporila dôveryhodnou demonštráciou sily. Nie je však jasné, či ruská demonštrácia povedie k tomu, aby USA podrobnejšie sledovali svojich ukrajinských klientov a vyhýbali zavádzajúcim vyhláseniam, ktoré dostali Saakašviliho do problémov v roku 2008. Pokiaľ ide o Nemcov a Francúzov, ktorí  sa viac obávajú vojny vo svojom susedstve, tí majú malý vplyv v Kyjeve. Je nepravdepodobné, že by ruské požiadavky, aby Európania zaujali menej nekritický postoj k ukrajinskej politike a opatreniam, boli dodržané.

 

Azda najdôležitejšou vecou pre ruské vedenie v tejto epizóde bolo zabrániť tomu, aby v budúcnosti bolo potrebné skutočne viesť vojnu proti Ukrajine. Je nepravdepodobné, že prezident Vladimír Putin blufoval, keď povedal, že veľký útok proti Donecku a Luhansku vyprovokuje masívnu ruskú reakciu s katastrofickými následkami pre Ukrajinu. Na rozdiel od vojny v roku 2008 s Gruzínskom, v ktorej sa ruské ciele obmedzili na obnovu územia juhoosetskej enklávy a dočasné obsadenie niektorých oblastí v Gruzínsku, zdá sa, že vojna proti Ukrajine by bola o niekoľko stupňov väčšia. Takáto vojna by tiež hlboko zasiahla samotné Rusko a jeho medzinárodné postavenie. Preto vojenské manévre na ukrajinských hraniciach umožnili vyhnúť sa nutnosti robiť hrozné veci. Ale nič nerobiť by zasialo neistotu a prinieslo by problémy, ktoré by boli pre Kremeľ samovražedné. Aj keď Rusko nevyhľadáva ďalšie sankcie USA, je pripravené ich brať ako cenu za napínanie svalov.      

 

„Ukončenie strachu z vojny nie je to isté ako deeskalácia“ – usudzuje vo svojej analýze Dmitrij Trenin. Vysoká úroveň napätia v regióne je teraz novým normálom.  Politické riešenie je, bohužiaľ, v nedohľadne.  Druhá dohoda z Minska z roku 2015 - ktorá bola základom diplomatického procesu ukončenia konfliktu v Donbase - sa narodila mŕtva. Pre „strážcov národného ohňa“ v Kyjeve by implementácia tejto dohody bola vždy prípadom velezrady. Prezident Porošenko ju podpísal iba preto, že ukrajinská armáda bola zdecimovaná - a to bol jediný spôsob, ako katastrofu zastaviť. Uplatnenie dohody v praxi však hrozilo tým, že Rusku sa podarí zabrzdiť revolučné aktivity na Majdane, čo sa považovalo za úplne neprijateľné. Odstúpenie od dohody z Minska nie je alternatívou ani pre Kyjev. pretože dohodu sprostredkovali Berlín a Paríž. Zámer prezidenta Zelenského  prinútiť Rusko, aby súhlasilo so zásadnou revíziou minských podmienok v prospech Ukrajiny sa ukázal ako nereálny.  Rozšírenie formátu normandských rozhovorov (ktoré sa v súčasnosti uskutočňujú medzi Francúzskom, Nemeckom, Ruskom a Ukrajinou) s cieľom dosiahnuť, aby výsledkom dialógu bola dohoda, je nemožné. Rusko pravdepodobne nebude súhlasiť s účasťou USA - a aj keby k tomu došlo,  Rusko by sa  tlaku USA nepoddalo. Absentujúci pokrok v otázke minských dohôd a rozhovorov v Normandii môže sa prejavovať aktivitami, ako napríklad súčasné ruské činy na hraniciach s Ukrajinou. Jediným „záchranným kolesom“ na udržanie mieru potom zostane priamy kontakt medzi ruskými a americkými vojenskými šéfmi. 


Späť