Možno dostať Moskvu z objatia Pekingu ? - Západ sa dnes nedokáže zbaviť svojho prekonaného geopolitického stereotypu

Možno dostať Moskvu z objatia Pekingu ? - Západ sa dnes nedokáže zbaviť svojho prekonaného geopolitického stereotypu


28.08.2021

V posledných rokoch sa väčšina západných politikov utvrdila v presvedčení, že Čína a Rusko sú odporcami atlantického sveta, a preto by sa na ne mali pozerať ako na významnú hrozbu. Znepokojujúcim faktorom pre nich je tesnejšie zblíženie medzi Pekingom a Moskvou, čo obe strany dôrazne označujú ako „strategické partnerstvo“. Dôsledkom tohto stavu vecí je deklarovaná túžba Západu rozlišovať rusko-čínsku dvojicu na „staršieho“ (Čína) a „juniorského“ (Rusko) partnera. Zreteľne sa to prejavuje v rétorike predstaviteľov niekoľko amerických administratív, počínajúc prezidentom Barackom Obamom. Len nedávno bývalý americký veľvyslanec v Rusku Michael McFaul a tucet ďalších amerických expertov používali túto schému. Samotná rusko-čínska aliancia a úlohy namierené proti nej sú zároveň z Washingtonu alebo Bruselu vnímané celkom jasne, detailne, ale vo všeobecnosti dosť vágne. Odborníci správne poukazujú na závislosť ruskej ekonomiky od čínskej, pripomínajú podobnosť politických systémov oboch krajín a ich vzájomný vplyv, aktívnu spoluprácu vo vojensko-technickej oblasti, ako aj ich túžbu ponúknuť svetu sociálno-politická perspektíva odlišnú od západných demokracií.

Často sa uvádza, že medzi členmi aliancie Peking-Moskva existujú skutočné aj imaginárne rozpory: konfliktné záujmy v Strednej Ázii, nezrovnalosti v obchode, fakty o priemyselnej špionáži, nerovnováha ekonomického a demografického potenciálu v pohraničných oblastiach a mnoho ďalších. Neustále sa zdôrazňuje, že vzťahy medzi Čínou a Ruskom sú vzťahmi nerovných partnerov, z ktorých jeden (a je jasné, ktorý) by mal byť v nich jedného dňa sklamaný. V takomto kontexte venuje pozornosť uvedenej téme riaditeľ Centra pre štúdium postindustriálnej spoločnosti v Moskve prof. Vladislav Inozemcev, pričom podotýka, že západní expert sa nechajú unášať snívaním o hypoteticky možnom zlome vo vzťahoch medzi Ruskom a Čínou. Ale ich predstavy zatiaľ vyzerajú úplne ako sny. Podľa názoru Inozemceva hlavná otázka zostáva formulovaná takto: akú synergiu nebezpečnú pre Západ vytvára čínsko-ruská aliancia? A možno ju za súčasných podmienok rozdeliť? Ako podotýka ruský špecialista  prakticky všetky znepokojenia Západu kvôli Číne a Rusku sa týkajú geopolitickej sféry, ako aj demokratických a ľudských práv. Ekonomické úspechy oboch krajín ako také nevyvolali v USA a Európe vážnu reakciu; naopak, na oboch stranách oceánu sa neustále opakovala mantra o dôležitosti posunu Ruska i Číny smerom k rozvoju efektívneho trhového hospodárstva.

 

Aktuálne možno uvažovať o dôležitej otázke, či súčet týchto dvoch krajín môže byť nebezpečnejší ako tieto dve samotné krajiny? Čína a Rusko často vzrušujú svet veľkolepými správami o spoločných vojenských cvičeniach - tak čo? V Čiernom mori sa každoročne konajú manévre ozbrojených síl NATO a Ukrajiny - a aký problém predstavujú pre Rusko? Článok 9 Dohody o dobrom susedstve a spolupráci medzi Pekingom a Moskvou z roku 2001 (nedávno bola predĺžená v pôvodnom znení) zaväzuje účastníkov „v prípade rizika agresie“ voči jednej zo strán ... „začať konzultácie o opatreniach na zníženie rizika“ - nič viac ! K tomu sa žiada ešte dodať, že Šanghajská organizácia spolupráce (SCO) - ktorá zahŕňa obe krajiny - nie je vojenským blokom. Čína sa demonštratívne zdržiava formálneho uznania ruských geopolitických dobrodružstiev: nezávislosti Abcházska a Južného Osetska, anexie Krymu Ruskom, nehovoriac o nejakých „Novorossiách“. Možno predpokladať, že v prípade vojenského konfliktu medzi Ruskom a NATO alebo Čínou a USA pribehne na pomoc iná mocnosť? O tom v Moskve úprimne pochybujú mnohí - odborníka Vladislava Inozemceva nevynímajúc !

 

Čína nie je na Rusku ekonomicky nezávislá: ropu a plyn získaný z Ruska si môže dovoliť nakupovať od alternatívnych dodávateľov. Rusko sa aktívne obrátilo tvárou k Číne ani nie tak kvôli veľkej láske, ale preto, že táto pozícia je prirodzeným dôsledkom jeho „otočenia sa chrbtom k Európe.“ Preto  v tejto súvislosti hlavná otázka stojí tak, či by sa Západ mal pokúšať „odtrhnúť Rusko od Číny“. Mnohí známi politológovia na Západe považujú úlohu „oddelenia Ruska od Číny“ za kópiu slávnej politiky Henryho Kissingera, ktorá zabezpečila obnovenie vzťahov medzi USA a Čínskou ľudovou republikou a skutočné odtrhnutie  Číny od komunistického sveta, ktorého bola dlho súčasťou. Kritici tejto analógie odôvodnene poznamenávajú, že v prvej polovici 70. rokov minulého storočia nebolo ani stopy po spojenectve medzi Čínou a ZSSR, a preto nestojí ani za reč hovoriť o „oddelení“ Číny od sovietskeho bloku. Podľa názoru Inozemceva obe strany diskusie nevnímajú však najpodstatnejšiu okolnosť. Úspech americkej stratégie v časoch Richarda Nixona bol spôsobený skutočnosťou, že Amerika neponúkla Číne vôbec vojenskú alianciu, ale spoluprácu, ktorá mala šancu zmeniť sa na partnerstvo prospešné pre obe strany - a po 10 rokoch Čína sa pohybovala po ceste rozvoja trhovej ekonomiky, čo viedlo na začiatku 21. storočia k vzniku chimérickej predstavy, že sa ekonomiky Číny a USA takmer neoddeliteľne spájali.

 

Žiada sa podotknúť, že  aj napriek hospodárskej vojne, ktorú Donald Trump rozpútal proti Číne, bol záujem Pekingu o spoluprácu taký vážny, že sa Čína začiatkom roku 2020 rozhodla takmer ekonomicky sa vzdať Washingtonu. Preto úloha vraziť klin medzi Moskvu a Peking za súčasných podmienok je prakticky nerealizovateľná - Kremeľ chápe, že Rusko nemá iného spojenca tohto rozsahu a ani nebude mať a nedôvera Ruska voči Západu dosiahla nebývalý rozsah. Všetky aktuálne pozorované pokusy „vysvetliť“, ako výhodná je pre Moskvu spolupráca so Západom namiesto spolupráce s Čínou,  sú prinajmenšom naivné. Nedávny článok v americkom časopise Foreign Affairs hovorí o „správnom spôsobe oddelenia Ruska od Číny.“ So všetkou vážnosťou dostávame recept na niekoľko iniciatív vrátane: prestať otravovať Kremeľ s témou demokratizácie; zrušiť sankcie voči krajinám, ktoré nakupujú ruské zbrane; pomôcť Moskve v boji proti otepľovaniu klímy a environmentálnym výzvam; a nakoniec nadviazať konštruktívnu spoluprácu s Ruskom v Arktíde.

 

Ale všetky tieto a podobné opatrenia nemôžu byť ani dôvodom na diskusiu, ak na „druhej miske váh“ sú budúce rusko-čínske vzťahy. Na to, aby bolo možné navrhnúť takúto „výmenu“, je potrebné úplne ignorovať štýl myslenia a rozsah ambícií Vladimíra Putina a jeho úzkeho kruhu a súčasne ako dôležitý predpoklad pripomenúť, že obchod medzi Ruskom a Európskou úniou  bude niekoľkonásobne väčší ako objem ruského obchodu s Čínou. Samotná myšlienka zmeny geopolitickej rovnováhy síl prostredníctvom možnej izolácie Číny má právo na existenciu, ale pre jej úspech musí Rusku byť priradená úloha, ktorú mu Západ doteraz nikdy neuznal - úloha rovnoprávneho ( alebo skôr dokonca rovnocenného) partnerom Európy a Spojených štátov. Nemožno sa dohadovať o tom, že zodpovednosť za ochladenie vzťahov medzi Moskvou a západnými metropolami nesie Rusko - ktoré bolestne reagovalo na rozšírenie NATO a Európskej únie, čo súviselo s neúspechom jeho integračných projektov i vyslaním vojsk do Gruzínska a Ukrajinu, nehovoriac o iných výstrednostiach. Teraz však situácia vyzerá tak, že perspektíva prelomu vo vzťahoch sa môže objaviť iba počas rokovaní z pozície „Vráťte sa, všetko odpustíme!“

 

V aktuálnom prostredí existujú dôvody pre uvedený prístup. Čína je, samozrejme, najdôležitejším záujmom Západu v historickom horizonte niekoľkých desaťročí - sama o sebe aj ako sila, ktorá aktívne pracuje na konsolidácii „svetového Juhu“. Na programe rokovania je však okrem toho aj pokračujúca destabilizácia „Veľkého Blízkeho východu“, ktorá je obzvlášť dôležitá po porážke západných mocností v Afganistane - ale aj situácia vo východnej Európe, kde došlo k stretu Ruska a Západu okolo „zóny ruského vplyvu“ v podobe Ukrajiny a Bieloruska. Treba zdôrazniť - myslí si Inozemcev - že v tomto ohľade za súčasný stav vzťahov so západným svetom si môže Rusko samotné. V takomto kontexte treba však dodať, že zdroje tejto konfrontácie, ako aj zdroje zblíženia medzi Ruskom a Čínou, treba hľadať v neochote (celkom oprávnenej) Západu integrovať sa s Ruskom za relatívne rovnakých podmienok. Možno dokonca pripomenúť myšlienku „integrácie integrácií“ - teda „Veľkej Eurázie“, ktorá sa vyvinula na fóre Valdajského  klubu  a ktorú aktívne podporujú ruskí lídri. Pri takom projekte nebola šanca na úspech, ale samotná myšlienka vytvorenie únie EÚ-EAEU bolo v Moskve jednoznačne vnímané ako žiaduca. Preto sa riaditeľ Centra pre štúdium postindustriálnej spoločnosti v Moskve domnieva, že keby návrh na vytvorenie aliancie medzi Európou, USA a Ruskom na nejakom novom základe nasledoval z Washingtonu alebo Bruselu, neostal by bez povšimnutia.

 

Vladislav Inozemcev sa opakovane angažoval  za takýto projekt, vychádzajúc zo skutočnosti, že Rusko a Severná Amerika sú historicky produktmi európskej civilizácie, jej dvoch „strán,“ ktoré vo svojej koloniálnej expanzii územne dotvárali európsky geopolitický projekt a tvorili typ „Severného prstenca.“ Európa, Amerika a Rusko sú v zajatí úplne falošnej dilemy o konfrontácii medzi Západom a Východom. Zjednotenie severu ako ťažiska európskej historickej tradície, najmodernejších technológií na svete, obrovských zásobníkov nerastov a v neposlednom rade drvivej časti svetového vojenského arzenálu by sa mohlo stať projektom, v ktorom Rusko nepovažovalo by za hanebné zapojiť sa. Ak by zároveň NATO bolo nahradené novou inkluzívnou vojenskou alianciou, štáty ruskej elity by boli v tomto novom priestore legalizované a celý Severný prsteň by sa stal priestorom pre voľný pohyb osôb a tovaru, Moskva by mohla stať sa horlivým zástancom takejto myšlienky - a preto nie je pochýb: Kremeľ chce spojenectvo so Západom, ale za vlastných podmienok.

 

Spojenie Ruska a Číny nie je alianciou dvoch blízkych civilizácií. Neposkytuje Rusku perspektívu modernizácie: Číňania majú záujem o Rusko ako dodávateľa surovín a odbytový trh. Nie je to partnerstvo rovných - ekonomika ČĽR podľa rôznych systémov hodnotenia je 7-9 krát väčšia ako ruská a technologicky je dokonca nemožné ich porovnávať. Čína je za posledných niekoľko desaťročí najrýchlejšie rastúcou ekonomikou na svete, zatiaľ čo Rusko stagnuje a nedokáže výrazne prekročiť neskoré sovietske ukazovatele, pokiaľ ide o HDP na obyvateľa. Takáto únia je situačná. Ale - súčasná situácia je taká, že nemá inú alternatívu. Ak sa Západ skutočne snaží prerušiť pekinsko-moskovské „puto“, je to reálne iba za predpokladu významnej rekonfigurácie samotného Západu, ktorá by vymazala z pamäte národov a politikov jeho konfrontačný postoj k Rusku. Podľa mienky Inozemceva by to dnes zodpovedalo záujmom Západu, ktorý by mal nájsť nových spojencov v konfrontácii s globálnym Juhom - a Ruska, pre ktoré je rastúca Čína oveľa existenčnejšou hrozbou ako „pacifikovaní“ a spokojní: Amerika a Európa.

 

Avšak podľa prejavov politikov a expertov Západ stratil schopnosť predkladať prelomové iniciatívy, ako boli tie, ktoré v druhej polovici 20. storočia prezentovali George Marshall, Jean Monnet alebo Michail Gorbačov. A preto sa Západ bude aj naďalej uspokojovať s rutinným súborom tém, diskutovať o rôznych druhoch sankcií, o klimatických zmenách alebo o tom, ako Rusko dodržiava svoje postavenie krajiny s trhovým hospodárstvom. Nesporná únia Ruska a Číny - alebo skôr závislosť prvého na druhom - sa medzitým bude len prehlbovať.


Späť