Navaľného prípad svedčí o tom, že v Moskve nerozumejú Nemecku – naozaj Rusko neverí v budúcnosť Európskej únie ?

Nemecké vedenie sa dlhé roky snažilo nájsť rovnováhu medzi reštriktívnymi opatreniami proti agresívnym akciám Ruska a pokusmi o udržanie dialógu aj v najťažších podmienkach. Z tohto dôvodu bolo predmetom častej kritiky doma i v zahraničí. Moskva si to však nikdy nevšimla – ani si to nevážila. Naopak, Rusko systematicky popiera svoju úlohu a zodpovednosť za incidenty, ktoré trápili Berlín. Po tom, čo kancelárka Angela Merkelová 2. septembra oznámila, že Alexej Navaľnyj bol otrávený novičokom, začali mnohí v Rusku hovoriť o „zlomovom bode“ vo vzťahoch medzi Ruskom a Nemeckom. Podľa názoru riaditeľa moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrija Trenina Nemecko sa už nebude snažiť pochopiť motívy Moskvy a nebude konať ako prostredník medzi Kremľom a jeho spojencami v Európskej únii a NATO. Berlín – napísal Trenin – „uzatvára éru dôveryhodných a dlhodobých priateľských vzťahov s Moskvou, ktorú otvoril Gorbačov.“

Analytička Inštitútu pre medzinárodné a bezpečnostné záležitosti  (SWP) v Berlíne – ktorá predtým pôsobila v Inštitúte EÚ pre bezpečnostné štúdie  (EUISS) v Paríži a teraz už piaty rok hosťuje ako šéfka tímu Projekt EÚ a Ruska v moskovskom centre Nadácie Carnegie – Sabine Fischerová konštatuje vo svojej eseji, že táto éra sa v skutočnosti skončila už dávno. Oznámenie kancelárky Merkelovej nebolo ani tak zlomovým bodom, ako ďalším spojivom v reťazci udalostí, ktoré podkopali dôveru Nemecka voči Rusko a odradili ho od prispôsobovania sa čoraz deštruktívnejšej politike Moskvy. A prekvapenie spôsobené reakciou Nemecka na prípad Navaľného ukazuje, že v Rusku úplne nerozumejú tomu, ako je ich krajina vnímaná v Nemecku a ako sa toto vnímanie časom zmenilo. Chybné chápanie nemeckej politiky v Rusku siaha do deväťdesiatych rokov. Po zjednotení Nemecko sa skutočne začalo všemožne usilovať o podporu maximálneho zblíženia Ruska s európskymi politickými a hospodárskymi štruktúrami. Mnohí v Rusku však prehliadli skutočnosť, že Nemecko zároveň posilňovalo väzby s krajinami strednej a východnej Európy a uľahčovalo ich integráciu do Európskej únie. Berlín to bral ako povinnosť po všetkom utrpení, ktoré nacistické Nemecko prinieslo týmto krajinám počas druhej svetovej vojny. Pokiaľ ide o Rusko – ktoré sa zaoberalo svojimi  vnútornými problémami – venovalo svojim bývalým spojencom z Varšavskej zmluvy malú pozornosť, hoci mnohí v Moskve stále verili, že tieto krajiny sú v ruskej zóne vplyvu. Expanzia NATO na konci  deväťdesiatych rokov preto vyvolala tvrdú reakciu Moskvy, pričom Nemecko a Rusko s ocitli na rôznych stranách barikády.

Vývoj po roku 2000 sa stal turbulentným obdobím nemeckej politiky smerom k Rusku.  Vzťahy s Poľskom, pobaltskými štátmi a ostatnými krajinami strednej a východnej Európy zostali pre Nemecko prioritou až do pristúpenia týchto krajín k EÚ v roku 2004. Predtým nemeckí diplomati nevenovali bývalým sovietskym republikám veľkú pozornosť. Po rozšírení v roku 2004 sa však tieto štáty stali priamymi susedmi EÚ na východe a novo pristúpené krajiny začali brániť svoje záujmy v rámci Únie. Začiatkom roku 2010 sa Nemecko dokázalo prispôsobiť novej realite. V tomto období prebehli revolúcie v Gruzínsku a na Ukrajine, vojna medzi Ruskom a Gruzínskom v auguste 2008, došlo k mnohým vzostupom a pádom vo vzťahoch s Poľskom a ďalšími novými krajinami EÚ, ako aj k mnohým pokusom pochopiť, aké by mali byť vzťahy Berlína s Moskvou. Od odchodu Gerharda Schrödera z postu kancelára v roku 2005 sa ďalšie dve koaličné vlády Angely Merkelovej pohybovali medzi rôznymi pólmi vzťahov s Kremľom: medzi tradičným zameraním na Rusko a sympatiami k proeurópskym demokratickým hnutiam v Gruzínsku a na Ukrajine; medzi (krátkym) zdesením z Putinovho mníchovského prejavu (2007) a vojnou v Gruzínsku a túžbou modernizovať partnerstvo s Ruskom; medzi túžbou vybudovať strategické partnerstvo medzi EÚ a Ruskom a túžbou nových krajín EÚ posilniť vzťahy s ich východnými susedmi. Uvedené výkyvy viedli k oveľa jemnejšiemu pochopeniu nových východných susedov EÚ spolu s čoraz opatrnejším postojom k túžbe Ruska ovládnuť tento región.

Ako pripomína Sabine Ficherová, masívne falšovanie výsledkov volieb do Dumy v roku 2011 a následný tvrdý zákrok proti masovým protestom v Moskve a ďalších mestách iba zmenili prístup Nemecka. Politické represie spojené s upustením od modernizačnej rétoriky prezidenta Dmitrija Medvedeva a s návratom Vladimíra Putina do Kremľa vážne zhoršili imidž Ruska medzi Nemcami. Nemecké vedenie bolo po prvýkrát nútené revidovať základné princípy, spočívajúce na politike Berlína v ruskom smere – predovšetkým ten princíp, ktorý hovoril o tom, že je možné zblíženie medzi oboma krajinami na základe spoločných hodnôt. Ak niekedy došlo k obratu vo vzťahoch medzi Ruskom a Nemeckom, tak to bolo v tomto momente. Málokto v Moskve plne pochopil hĺbku nemeckého sklamania. Nikto tam preto neočakával, že Berlín bude hrať vedúcu úlohu pri ukladaní sankcií Európskej únie voči Rusku v súvislosti s Krymom a Donbasom. Aj keď EÚ už aktivovala prvé dve úrovne sankčného mechanizmu (ukončenie prebiehajúcich rokovaní a cielené sankcie proti jednotlivcom a organizáciám), mnohí v Rusku stále verili, že Nemecko nedopustí odvetvové sankcie proti ruskej ekonomike.

Eskalácia vojny na Donbase i zostrelený Boeing však nenechali Berlínu možnosť na výber. Z nemeckého pohľadu neboli minské dohody – ktoré mali ukončiť konflikt na Donbase a o ktorých diskutovala tzv. normandská štvorka v septembri 2014 a vo februári 2015 – výsledkom dôveryhodného vzťahu medzi Berlínom (i Parížom) a Moskvou, ale narastajúceho medzinárodného tlaku a izolácie, na ktoré Rusko  narazilo. Navyše mnohí v Berlíne dobre vedeli, že Kyjev bol nútený urobiť bolestivé ústupky tvárou v tvár silnejúcemu ruskému tlaku. Od roku 2014 sa vo vzťahoch medzi oboma krajinami objavujú čoraz väčšie ťažkosti. V roku 2015 boli hackersky napadnuté servery nemeckého Spolkového snemu, pričom stopy viedli k ruským špeciálnym službám. V januári 2016 ruskí predstavitelia a médiá rozdúchali fámy o tom, že skupina imigrantov v Berlíne uniesla a znásilnila 13-ročné ruské dievča Lízu, žijúcu v Nemecku. Flirtovanie Moskvy s ultrapravicovými stranami v rôznych krajinách EÚ, vrátane Alternatívy pre Nemecko, zasahovanie do prezidentských volieb v USA v roku 2016 aj vo Francúzsku v roku 2017 – to všetko ukázalo mnohým Nemcom, že teraz Rusko nezasahuje  iba do vnútornej politiky s ním  susediacich štátov. K tomu všetkému sa pridalo bezohľadné vojenské ťaženie v Sýrii, pokus o zavraždenie Sergeja Skripaľa pomocou novičoku v roku 2018 a nekonštruktívna pozícia Ruska na mierových rozhovoroch o Donbase.

V auguste 2019 bol za bieleho dňa v centre Berlína zabitý Čečenec Tornike Changošvili, poľný veliteľ z obdobia druhej čečenskej vojny, ktorý v Nemecku požiadal o azyl. Vrah bol okamžite zatknutý a ďalšie vyšetrovanie odhalilo nielen jeho prepojenie s ruskými štátnymi štruktúrami, ale našli sa aj dôkazy o tom, že vraždu si objednalo ruské vedenie. A k tomu nakoniec – od augusta 2020 podporuje Moskva bieloruského vodcu Alexandra Lukašenka, ktorý brutálne potlačil masové protesty proti sfalšovaným výsledkom prezidentských volieb. Analytička Fischerová v tomto kontexte podotýka, že nemecké vedenie sa dlhé roky snažilo nájsť rovnováhu medzi reštriktívnymi opatreniami proti agresívnym akciám Ruska a pokusmi o udržanie dialógu aj v najťažších podmienkach. Z tohto dôvodu ho často kritizovali na domácej pôde partneri z EÚ aj Washington. Ruská strana si to nikdy nevšimla a neocenila to. Naopak, Moskva systematicky popierala svoju úlohu a zodpovednosť za incidenty, znepokojujúce Berlín.

Na všetky výzvy z Nemecka (i z ďalších krajín) Moskva odpovedá, že ide iba o „ďalší vysoko pravdepodobný prípad“ – v Rusku si radi tak robia žarty z frázy používanej britskou premiérkou Theresou Mayovou, keď hovorila o ruskej účasti na otrave Skripaľovcov. To všetko podkopalo dôveru Berlína a jeho vôľu investovať do rozvoja vzťahov s Moskvou. Poukazujúc na Nord Stream 2 v súvislosti s otravou Navaľného ukázala Merkelová, že v súčasnosti je otázne dokonca oddeľovať  politiku a ekonomikou – keď ide o kľúčový princíp nemeckej zahraničnej politiky. Ale to neznamená, že v Nemecku existuje iba jeden prístup k vzťahom s Ruskom – naopak: okolo témy prebiehajú vážne spory. Mnohí, najmä na ľavej i pravej strane politického spektra, naďalej vyzývajú na zblíženie s Moskvou. Avšak postoj centristických síl sa za posledných desať rokov dramaticky zmenil – a nie v prospech Ruska.

Neznamená to, že nemecká politická elita odmieta zodpovednosť za zločiny spáchané nacistickým Nemeckom počas druhej svetovej vojny (s výnimkou „Alternatívy pre Nemecko“, s ktorou Moskva ochotne spolupracuje). Lepšie pochopenie východnej Európy zo strany Nemcov však znamená okrem iného aj hlbšie poznanie histórie ostatných bývalých sovietskych republík, predovšetkým Ukrajiny a Bieloruska, ako aj ich osudu v rokoch nemeckej okupácie. Uchovávanie spomienky na vojnu a zmierenie s Ruskom je pre Nemcov dôležité, ale pre mnohých z nich zodpovednosť Nemecka za bývalé sovietske republiky nekončí.

Podľa Sabiny Fischerovej treba si položiť otázku: prečo to ruské vedenie nechápe? Nemecká analytička naznačuje, že existujú tri možné vysvetlenia. Po prvé – oni v Moskve to nevedia. Uvedené vysvetlenie znamená, že ruské vedenie si nie je vedomé zmien, ku ktorým dochádza v politickom a sociálnom diskurze Nemecka. Vertikálne usporiadanie moci – organizačný princíp ruského politického systému – neuľahčuje prenos nepríjemných právd do jeho vyšších „poschodí.“ Z druhého možného vysvetlenia vyplýva, že v Moskve situácii nerozumejú. Nestáva sa často, že nepríjemné vysvetlenia politických udalostí sa dostanú až na vrchol. Ruská štátna propaganda je pripravená čokoľvek pripísať západným (amerických) intrigám. Moskva trvá na tom, že jej konanie má výlučne obranný charakter, čo znamená, že nikdy nie je zodpovedná za nepriaznivý vývoj udalostí. Pri tomto prístupe nemožno určiť vzťah príčiny a následku vyplývajúci z konania a jeho dôsledkov.   Takže negatívna reakcia Nemecka nemôže byť spájaná s činmi Ruska, pretože sa vysvetľuje faktom, že Nemecko je údajne závislé od USA. A tretím vysvetlením ruského postoja je to, že Moskva neverí v budúcnosť Európskej únie,  vrátane Nemecka. Ich vzťahy sa roky zhoršovali. Pretože  tento stav nespôsobilo Rusko (podľa jeho interpretácie), nemôže urobiť nič pre jeho zlepšenie. Moskva sa tiež riadi presvedčením, že Západ vo svete rýchlo stráca význam, takže nie je potrebné na rozvíjanie vzťahov s ním vynakladať energiu.

Nemecká analytička v závere svojej eseje pripúšťa, že možno všetky tri uvádzané vysvetlenia sú iba čiastočne správne. A Nemecko s najväčšou pravdepodobnosťou dialóg s Ruskom ešte nezastaví – a to ani napriek nedávnym udalostiam. Berlín však stratil dôveru voči Moskve a bude vyvíjať menšie úsilie na udržanie pracovných vzťahov. Možno je čas, aby si ruské vedenie uvedomilo, že je to do veľkej miery spôsobené jeho vlastnými činmi.