Naozaj riaditelia CIA formujú históriu a budúcnosť – potrebuje prezident „šéfa špiónov“ ako svoje oči a uši ?

Spravodajská činnosť je často obklopená mýtmi, ktoré vytvárajú špionážne romány a filmy – napríklad o Jamesovi Bondovi. Špionážne aktivity považujú laici za základ štátnej politiky a najčastejšie sa diskutuje o „skrytých akciách“ alebo „špeciálnych politických operáciách,“ ako ich praktizuje napríklad CIA. Spravodajské agentúry sa však angažujú nielen pri zhromažďovaní spravodajských informácií o svetových záležitostiach, ale tiež sa snažia skryte zasiahnuť a ovplyvniť vývoj udalostí. V kontexte s takýmto pohľadom na špionáž si zaslúži pozornosť kniha amerického autora Chrisa Whippleho, pretože autor je aj dôverným znalcom zákulisia americkej politiky, čo prezentoval inou svojou knihou, ktorá vyšla pred troma rokmi pod názvom „Vrátnici: ako šéfovia štábu Bieleho domu definujú každé prezidentstvo.“ Jeho analytický pohľad do zákulisia Bieleho domu mu umožnil kompetentne hovoriť s takmer všetkými žijúcimi riaditeľmi CIA a poodhaliť mieru ich vplyvu na rozhodovanie prezidenta Spojených štátov.

Publicista a filmový dokumentarista Chris Whipple vydal svoju štúdiu pod titulom: „Šéfovia špiónov: Ako riaditelia CIA formujú históriu a budúcnosť.“ Čitatelia sa dozvedia nielen to, ako sa riadi najvplyvnejšia spravodajská agentúra na svete, ale spoznajú tiež situácie, keď CIA často funguje ako protiváha prezidentom, pretože hrozí prekročenie ich právomocí. Kontroverzný prípad irackých zbraní hromadného ničenia z roku 2003 sa dokonale podobá tomu, ako sa špionážne spravodajstvo výslovne používalo ako súčasť pokusu o ospravedlnenie a získanie podpory pre vládnu politiku.  Medzinárodná nespokojnosť a diskusie – najmä v USA a vo Veľkej Británii – nastali po tom, keď sa nepodarilo nájsť zbrane hromadného ničenia, ktoré boli základným odôvodnením invázie. Iracká kauza dokazuje, že spravodajská činnosť musí zostať obmedzeným prostriedkom riadenia a nesmie sa stať samoúčelným procesom podriadeným záujmom politiky.

Podľa recenzenta Daniela Kurtz-Phelana z denníka The New York Times kniha načrtáva pútavý portrét jedenástich mužov a jednej ženy, ktorí riadili CIA za posledných šesť desaťročí. Whippleovi „šéfovia špiónov“ pôsobia skôr ako preťažení než všemocní, skôr „potkýnajúci sa ako chvastajúci sa.“  Autor pútavého čítania tvrdí, že ich práca je „jednou z najťažších a najnebezpečnejších vo vláde“. V tejto súvislosti pripomína, že viac ako jeden riaditeľ bol nominovaný na riadiaci post v agentúre so zákerným zámerom, že táto skúsenosť prinesie zánik pre akékoľvek jeho budúce politické vyhliadky. Riaditelia CIA boli ponižovaní politikou ignorancie a byrokratickými kľučkami. Napríklad mohli odpočúvať súkromné ​​rokovania svetových vodcov, ale to neznamená, že vedeli, kedy budú v Bielom dome dôležité zasadania, na ktoré neboli pozvaní. „Šéf špiónov“ admirál Stansfield Turner spomínal, že v Bielom dome bol pravidelný „spravodajský brífing“ o 6:30, ktorý ho nezahŕňal, pretože pracovníci administratívy jednoducho zmenili jeho názov na „brífing o národnej bezpečnosti,“ aby ho tam nemuseli pozvať.

Ústredná spravodajská služba (CIA) od svojho založenia v roku 1947 pôsobí ako silný hráč na svetovej scéne, kde na ochranu amerických záujmov sa snaží operovať prevažne v tieni. Spolupracuje – alebo komunikuje – s elitnými špionážnymi agentúrami sveta – s partnermi vo Veľkej Británii, Francúzsku, Nemecku, Izraeli, Jordánsku, Saudskej Arábii i v Rusku. Autor knihy sa venuje témam, ako sú pokusy prezidentov využiť agentúru na vlastné účely, operáciám na Blízkom východe a v Ázii, jadrovým hrozbám i kybernetickým vojnám. V niektorých rozhodujúcich okamihoch CIA pôsobila ako brzda nepoctivých prezidentov, napríklad keď v polovici sedemdesiatych rokov  riaditeľ Richard Helms odmietol zatajiť nezákonnú činnosť prezidenta Richarda Nixona – alebo v súčasnosti, keď postup informátora CIA podnietil proces žaloby proti prezidentovi Donaldovi Trumpovi.

Chris Whipple nevynechal ani „jedno z najrozsiahlejších zlyhaní spravodajských služieb v histórii“ – keď CIA  nezaregistrovala slabosť iránskeho šacha pred revolúciou v roku 1979. Autor knihu dopísal 15. júna 2020, takže stihol v nej spomenúť, že na začiatku tohto roka sa varovania pred pandémiou objavili z rôznych kútov spravodajskej komunity, vrátane operácií CIA na niekoľkých kontinentoch, a niekoľkokrát sa dostali do informačného denníka prezidenta Trumpa. Problém však okrem iného spočíval v tom, že adresát informácií v Bielom dome mal vo zvyku ignorovať spravodajské brífingy alebo ich úplne zrušil, keď nemal náladu. Ak je však Trumpova administratíva extrémnym prípadom, Whippleova kniha by mala pripomenúť, že ťažkosti, ktorým čelia spravodajskí činitelia za vlády Trumpa, nie sú úplne nové. Zdá sa, že už neplatí zaužívaná fráza, podľa ktorej riaditeľ CIA sú prezidentove oči a uši !