Na prahu studenej vojny – Československé vojenské výzvedné spravodajstvo v rokoch 1945-1946

Rozumieť fungovaniu spravodajských služieb v súčasnosti nemožno bez toho, aby sme sa neponorili do sveta špionáže v minulosti, aby sme chápali ich reálny vplyv na dianie v spoločnosti a pochopili princípy fungovania spravodajských služieb v skutočnom svete. V takomto kontexte sa žiada vyzdvihnúť činnosť historika Mateja Medveckého, ktorý napísal už mnoho vedeckých monografií, štúdií a článkov venovaných tejto téme, pričom sa týkajú spravodajských aktivít primárne sa viažucich na Slovensko a ich hodnota spočíva v tom, že vznikli predovšetkým na základe dôkladného štúdia archívnych fondov i pamätí aktérov spravodajskej činnosti. Verejnosť i odborníkov prvýkrát upútal pred 13 rokmi monografiou „Spravodajské eso slovenského štátu: kauza Imrich Sucký.“ Nie menej bola zaujímavá aj jeho štúdia „Červená kapela na Slovensku ?“ – venovaná súvislostiam aktivít legendárnej sovietskej agentúrnej skupiny z obdobia II. svetovej vojny, ktorú uverejnil pražský Ústav pro studium totalitních režimů v časopise Securitas Imperii pred troma rokmi.

Najnovšiu prácu Mateja Medveckého „Na prahu studenej vojny. Československé vojenské výzvedné spravodajstvo v rokoch 1945 – 1946“ vydal Vojenský historický ústav v Bratislave, kde historik v súčasnosti pôsobí. Autor zmapoval obdobie, keď sa československá spravodajská služba nachádzala v procese ďalekosiahlych zmien. V roku 1945 došlo k jej rozdeleniu na rozviednu časť v zahraničí (2. oddelenie Hlavného štábu) a na Obranné spravodajstvo (OBZ), zamerané na kontrarozviedne úlohy. Išlo o výsledok politického zápasu medzi londýnskou vládou v exile a moskovským vedením KSČ, ktoré „s využitím vplyvu ZSSR dokázalo presadiť svoju predstavu.“ Ako uvádza Medvecký, vznikol tak nástroj na uplatňovanie vplyvu Sovietskeho zväzu vo vnútri čs. armády, ale minimálne do konca roku 1945 aj mimo rezortu obrany.

Medzi zaujímavé pasáže Medveckého monografie patria citácie z pamätí prvého prednostu spravodajského oddelenia Hlavného štábu MNO (rozviedky)  pplk. Antona Rašlu. Vylíčil zlú atmosféru v rezorte obrany, ako aj v rozviedke, ktorá vznikla najmä kvôli kontroverziám medzi jednotlivým skupinami dôstojníkov, hlavne medzi príslušníkmi odboja a tými, ktorí sa odboja nezúčastnili, ale aj na základe národnej príslušnosti – medzi Čechmi a Slovákmi. Podľa Rašlu českí dôstojníci „aj napriek svojej >úradníckej< devótnosti ťažko skrývali nechuť a dešpekt voči mladým dôstojníkom, najmä Slovákom.“ Pri svojich pokusoch o vytváranie vzájomnej dôvery Rašla narážal tiež na náčelníka Obranného spravodajstva Bedřicha Reicina, ktorý „bol známy svojou podozrievavosťou, dryáčníctvom, netolerantnosťou a grobianstvom.“ Dochovali sa tiež archívne dokumenty o tom, že OBZ zasahovalo do fungovania 2. oddelenia HŠ, čo sa prejavovalo primárne pri výbere kádrov, vrátane adeptov na funkcie v zahraničí.

Hoci Medveckého práca neprezentuje nijakú špičkovú spravodajskú operáciu, zaujímavá je tým, akú pozornosť venuje aktivitám vojenských pridelencov a tzv. exponovaných spravodajských dôstojníkov. Svoje informácie získavali najmä z otvorených zdrojov, ale tiež od kontaktov a dôverníkov. V tejto súvislosti je zaujímavé spomenúť, že prednosta 2. oddelenia HŠ Rašla v lete 1945 navrhoval, aby sa vojenským a leteckým pridelencom v USA stal Slovák, pretože do Spojených štátov sa dostali niektorí predstavitelia ľudáckej emigrácie, ktorí tam pôsobili protičeskoslovensky. Rašla nesúhlasil s názorom prednostu Vojenskej kancelárie prezidenta republiky generála Oldřicha Španiela, ktorý presadzoval, aby na vojenské diplomatické pozície v USA boli umiestňovaní  dôstojníci generálneho štábu. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že vo sfére činnosti vojenských pridelencov bolo viacero prejavov nekoncepčnosti, a to nielen pri výbere pridelencov a tzv. exponovaných spravodajských dôstojníkov, ktorí boli nie raz ponechaní sami na seba.

Titul monografie „Na prahu studenej vojny“ naznačuje, že činnosť československého vojenského výzvedného spravodajstva bola hneď krátko po skončení 2. svetovej vojny ovplyvňovaná faktormi, signalizujúcimi nový trend vo vzťahoch medzi štátmi bývalej protihitlerovskej koalície. Napríklad Medvecký spomína, že už vtedy sa za osobitne dôležité považovali správy o verbovaní Nemcov či príslušníkov zahraničných armád do ozbrojených síl USA. Pri celkovom hodnotení aktivity československej vojenskej rozviedky – vrátane činnosti vojenských pridelencov – je zrejmé, že spravodajská produkcia 2. oddelenia Hlavného štábu nebola vládou ani ministerstvom národnej obrany prijímaná ako strategicky významná. Po skončení vojny sa ohrozenie štátu zo zahraničia nepovažovalo za akútne, a preto prioritný dôraz sa kládol na kontrarozviedku a bezpečnostné služby pôsobiace doma. Ani časový odstup od tohto historického obdobia však nezmenšuje význam analytických záverov Mateja Medveckého, ktorý aj touto monografiou preukázal, že v problémoch spravodajskej komunity sa vie orientovať ako profesionál.