Možno za 5-7 rokov budeme hovoriť o NATO v minulom čase – dôležitým ohnivkom Slovenska zo Západom nie je NATO, ale Európska únia

Pretože téma členstva Slovenskej republiky v Severoatlantickej aliancii sa stala súčasťou verejného diškurzu a médiá tzv. hlavného prúdu neposkytujú priestor rôznorodým názorom na výhody či nevýhody členstva v NATO, žiada sa poohliadnuť po diskusiách, venovaných tejto otázke v zahraničí, kde nemajú zábrany pochybovať o tom, či existencia NATO zodpovedá aktuálnym potrebám udržiavania strategickej stability vo svete. Obvykle sa kritické pohľady na existenciu NATO v súčasnosti prezentujú na Slovensku v rusofóbnom kontexte a odporcovia členstva Slovenskej republiky v Severoatlantickej aliancii bývajú niekedy dokonca verejne prezentovaní ako agenti Moskvy, či dokonca samotného prezidenta Vladimíra Putina. V takejto atmosfére nie je jednoduché seriózne uvažovať o tom, aký má pre Slovensko význam členstvo v Severoatlantickej aliancii alebo dokonca vyjadrovať pochybnosti o výhodách plynúcich z tohto spojenectva.

Preto si zaslúži pozornosť vyjadrenie bývalého šéfa izraelskej spravodajskej služby Nativ – Jakova Kedmiho v stredu 16. januára 2019 na izraelskom internetovom televíznom kanále ITON, kde hovoril o vyhliadkach Európskej únie a NATO a pravdepodobnosti ozbrojeného konfliktu medzi USA a Ruskom pri použití strategických zbraní. V tejto súvislosti Kedmi – ruský Žid, ktorý v roku 1969 emigroval do Izraela – podotkol, že „za 5 rokov budeme hovoriť o NATO v minulom čase…. možno za sedem rokov. Ide o nezvratný proces. Neexistuje žiaden zmysel existencie NATO. Proti Rusku nemá význam…. proti Rusku netreba NATO.“ Bývalý spravodajský dôstojník – v súčasnosti vojensko-politický analytik – sa snaží realisticky vnímať aktuálnu geopolitickú situáciu a nepodlieha čiernobielym  propagandistickým schémam ideologického výkladu globálnych konfliktov, v ktorých sa Spojeným štátom americkým vždy pripisuje len pozitívna úloha.

Pri úvahách o Severoatlantickej aliancii nemožno ignorovať ani postoj českého ľavicového politológa Zdeňka Vopatu, ktorý pripúšťa, že Rusko a NATO sú prinajmenšom nebezpeční protihráči, takže členstvo v Severoatlantickej aliancii môže približovať krajinu k vojnovému konfliktu s Ruskom, ale podľa jeho názoru „vystúpenie z NATO by oslabilo vyjednávací potenciál Českej republiky voči ostatným krajinám sveta a taktiež voči ostatným členským štátom aliancie.“ Uvedená úvaha sa týka aj Slovenskej republiky, pretože Slovensko ako malá krajina potrebuje zmluvné vzťahy so štátmi, ktoré sú piliermi európskej bezpečnostnej architektúry a to sú predovšetkým Nemecko, Francúzsko a zatiaľ tiež Spojené štáty americké, hoci Washington za vlády prezidenta Donalda Trumpa začal už vysielať izolacionistické signály. Aktuálna situácia zostáva však nezmenená, a preto úvahy o vystúpení Slovenska z NATO nemajú racionálne ukotvenie – zvlášť ak berieme ohľady na viaceré potenciálne bezpečnostné riziká. Dokonca aj jeden z prezidentských kandidátov – Štefan Harabín – sa verejne vyjadril, že nie je za vystúpenie z NATO, čo možno ani väčšina jeho prívržencov nevie!

Niektorí kritici vzťahu Slovenska k NATO vidia riešenie tohto stavu v „politike všetkých azimutov“, ktorú už pred tromi rokmi začal v médiách spomínať český prezident Miloš Zeman, keď mu najmä domáca opozícia vyčítala intenzívnu komunikáciu s partnermi v Moskve a v Pekingu. Zeman sa v tejto súvislosti odvolával na francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaullea, ktorý v roku 1966 vystúpil z vojenskej organizácie NATO – teda Francúzsko si zachovalo všetky spojenecké zväzky, zostalo stúpencom európskej spolupráce i spolupráce so Spojenými štátmi americkými, ale v rámci „politiky všetkých azimutov“ sa snažilo udržiavať priateľské, predovšetkým ekonomické styky so všetkým krajinami, hlavne veľkými krajinami, nevynímajúc vtedajší Sovietsky zväz. Svojský variant „politiky všetkých azimutov“ začal v posledných dvoch rokoch praktizovať aj bieloruský autokratický prezident Alexander Lukašenko, ktorý síce si je vedomý závislosti na Moskve, ale vo veľkom pomáha Ukrajine obchádzať ruské embargo, nechce byť úplne závislý na Moskve a usiluje sa o to, aby Bielorusko bolo hlavnou tranzitnou krajinou pre Európsku úniu.

Dôležitejším ohnivkom prepojenia Slovenska so Západom než Severoatlantický pakt je Európska únia, ktorá napriek všetkým defektom a kríze spojenej s Brexit-om dáva našej malej krajine šancu využívať výhody veľkého európskeho trhu, životne dôležitého pre slovenskú exportne orientovanú ekonomiku. Toto je ohniskový bod slovenskej stratégie „všetkých azimutov“, pričom by nemalo racionálne uvažujúcim analytikom unikať, že ak európska „ekonomická superveľmoc“ Nemecko s ruským Gazpromom kladie do mora plynovod Nord Stream-2, tak sotva elity v Berlíne považujú Rusko za potenciálneho agresora a ľahkovážne sa vystavujú riziku energetickej závislosti na Moskve. V globalizovanom svete totiž dvojnásobne platí – ako kedysi – že „každá palica má dva konce!“