Možno Pellegrini tuší ďalšiu „čiernu labuť“ – kauzy Kočner a Gorila môžu pomôcť rastu preferencií Harabína a Kotlebu

V turbulentnej spoločenskej atmosfére Slovenska stratili odvahu predvídať výsledok parlamentných volieb vo februári 2020 politickí komentátori, analytici i politici, i keď tí viac propagandisticky naladení snažia sa vyvolávať ducha optimistických prognóz, že nakoniec „dobro zvíťazí nad zlom.“ Podaktorí sa nádejajú, že predvolebnú kampaň vystupňujú v ich prospech kauzy Kočner a Gorila – ako aj vražda Kuciaka – ktoré médiá servírujú voličom v konšpiráciou prifarbenej bulvárnejšej forme, aby vyvolali v nich čo najväčší odpor k súčasnej vláde a presvedčili ich o tom, že garnitúra „nových politikov“ zmení pomery v spoločnosti k lepšiemu. Nie všetci však podľahli schéme čierno-bieleho videnia reality, a preto ani neprekvapuje, že aj prívrženci opozície medzi serióznymi komentátormi pripúšťajú, že veci nemusia ísť tým smerom, ako by to chceli Matovič, Hlina, Sulík, Kiska či Harabín trebárs s Kotlebom. Špekulácie o tom, kto stojí v pozadí kampane oživujúcej tému Gorily, naznačujú, že iniciátori takýchto opozičných aktivít sa snažia dramaticky vyhrocovať spoločenskú atmosféru, aby „pohli stojaté vody“ verejnej mienky, ktorú kopírujú prieskumy volebných preferencií, neveštiace istotu určitého víťazstva opozície, ale skôr hrôzu mocensko-politického povolebného patu.

Ukazuje sa, že ak vnútropolitické pomery sa budú vyvíjať tak, ako doteraz, potom 1. marca 2020 by mohli politici parlamentných strán novozvolenej Národnej rady Slovenskej republiky riešiť hlavolam, ako zostaviť stabilnú vládu. Strana Smer-SD môže zostať najsilnejšou politickou stranou, ale časť jej voličov prejde do tábora Stefana Harabína, ktorý nedávno prezentoval svoju stranu Vlasť. „Trochu jednoduchší voliči“ Smer-u – vnímajúci politiku iba v prvoplánovej rovine – môžu uveriť Harabínovi, pretože nedisponujú takou mierou politickej inteligencie, aby pochopili, prečo premiér Peter Pellegrini pripustil predstavu o koalícii strany exprezidenta Andreja Kisku Za ľudí. Voličom strany Smer-SD z nacionálno-konzervatívneho krídla niet sa čo čudovať, že nechápu význam fenoménu kompromisu v politike, keď to nechápu ani lídri opozičných strán, ktorí sa vopred zaprisahali, že do vlády so Smerom nepôjdu ! Žiada sa poznamenať, že práve umenie robiť kompromisy patrí k základným predpokladom úspešnej politiky.

Strana Smer-SD sa síce nenachádza v ideálnej politickej kondícii a jej nádeje na uchovanie moci sú limitované viacerými faktormi, ale ani blok strán tzv. demokratickej opozície nie je v optimálnej situácii. Jeho elektorát od doby zavraždenia Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa nerozšíril tak, aby si „noví politici“ spolu so starými opozičníkmi mohli robiť nádeje na triumfálne prevzatie moci. Možno vytvoria multispekrálnu vládu s vyhliadkou, že ju stihne smutný osud Radičovej exekutívy, kde nezhody vyústili do intríg Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša proti premiérke. Pritom sa výdatnou mierou v tomto smere angažoval Richard Sulík, ktorý „bral“ rozumy na stretnutiach s vtedy „iba pochybným“ podnikateľom Marianom Kočnerom. Teda ak by sa aj podarilo vytvoriť „zlepenec“ – politicky a hodnotovo nesúrodý konglomerát (pejoratívne by sa mohlo povedať, že „zlátaninu“) – nie je istá jeho životnosť a účinná efektívnosť pri optimálnom riešení problémov, ktoré na Slovensku reálne existujú.

Keďže opoziční vodcovia nepochopili, prečo miera vzostupu ich preferencií nie je úmerná roky pretrvávajúcim problémom – ako  sú všadeprítomná korupcia, pod „kožu zažratý“ klientelizmus, zneužívanie verejných funkcií i partokracia, ktorá na Slovensku funguje od čias Vladimíra Mečiara a doteraz sa jej darilo za všetkých vlád – sotva dokážu za necelých päť mesiacov do volieb presvedčiť občanov, že ak sa ujmú moci, všetko sa zmení k lepšiemu. Ani teraz sa nesústreďujú na tieto nešváry takým spôsobom, ako by si to vyžadovalo ich odstránenie. Významnú časť svojej energie venujú opozičné politické strany vzájomným súbojom o voličov z tábora opozície. Pracujú tiež s ošúchanou schémou boja proti Robertovi Ficovi, ale nevenujú v dostatočnej miere pozornosť konkrétnym otázkam, ktoré slovenská spoločnosť pociťuje ako roky neriešené, aj keď sa o nich stále hovorí. Ani volebné programy strany Progresívne Slovensko alebo politického subjektu Za ľudí doteraz neprezentovali presvedčivým spôsobom, ako konkrétne chcú zmeniť úroveň základného školstva, ako odstránia  pokračujúce negatívne javy v zdravotníctve  i deficit systémového prístupu na trhu práce, od ktorého sa odvíjajú ďalšie problémy občanov. Bez konštruktívneho prístupu nemôže opozícia rásť a nemôže odlákať voličov Pellegrinimu a ostatným politickým protivníkom.

Duchom prízemní bojovníci o moc a povrchní novinári vyjadrujúci svoje názory v zajatí stereotypu síce pripustili, že vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice mohla byť  „čierna labuť“ – čo je metaforické pomenovanie Nassima Taleba pre nepredvídateľnú udalosť alebo jav s ohromujúcim dosahom – ale nie sú v stave pochopiť, že po parlamentných voľbách 29. februára 2020 môže nastať situácia, že bez Petra Pellegriniho – teda bez strany Smer-SD – nebude možné vytvoriť na Slovensku stabilnú vládu. Ak sa Štefanovi Harabínovi a Mariánovi Kotlebovi podarí presvedčiť časť občanov – zhnusených kauzou Gorila a odhaleniami Kočnerových zločineckých eskapád – aby im vo výdatnej miere poskytli svoje hlasy, potom nie je vylúčené, že tzv. demokratická opozícia bude vyradená z procesu zostavovania novej vlády. Alebo niektorí z opozičných politikov pochopia, že bez Smer-u zostanú „mimo hry“, a tak dôjde na Pellegriniho slová, ktoré mu „trochu jednoduchší voliči“ Smer-u vyčítajú, pretože  pripustil predstavu o koalícii so stranou Andreja Kisku.