Možno označiť „Progresívne Slovensko“ za odvážnu utópiu – alebo reálnu šancu priniesť novú kvalitu do slovenskej politiky ?

Ľavicovo zmýšľajúci podnikateľ Ivan Štefunko inicioval vznik politického hnutia Progresívne Slovensko, ktoré vstupuje na politickú scénu našej krajiny s odvážnymi predsavzatiami, s intelektuálne zdatným jadrom kompetentných odborníkov a konkrétnou víziou budúcnosti Slovenska. Dokonca chcú vyradiť z hry „konzervatívneho socialistu“ Róberta Fica a posadnutí utopickou eufóriou trúfajú si vymaniť Slovensko z politického systému autoritatívnych lídrov.

Za príznačný možno označiť fakt, že na realizáciu svojich plánov politické hnutie Progresívne Slovensko nemá ani potenciál ani všeobecne rešpektované autority, ktoré by oslovili masy potenciálnych voličov a presvedčili ich nielen o reálnosti ich vízie, ale aj o tom, že nový politický subjekt sa v roku 2020 dostane do parlamentu. Zakladatelia Progresívneho Slovenska si uvedomujú, že hnutie nemá známu tvár vodcu. Možno by jeho progresívne myšlienky mal prezentovať občanom niekto, kto je verejne známy a primerane uznávaný v spoločnosti, ktorú sa chystajú reformovať a zmeniť. Preto sa odôvodnene trúsili špekulácie, že Progresívne Slovensko by si mohlo „osvojiť“ prezidenta Andreja Kisku alebo inú známu osobnosť s kritickým postojom voči súčasnému režimu. Nepriamo takýto zámer priznali aj samotní zakladatelia nového politického hnutia, ktorí sa v rozhovoroch pre médiá vyhýbali téme, kto bude stáť na čele ich politického subjektu, resp. kto by mohol kandidovať na tento post.     

Mätúcou okolnosťou je tiež politická nesúrodosť Progresívneho Slovenska, kde sa doteraz zišli ideologicky rôzne profilovaní ľudia. Počínajúc napríklad poslancom Národnej rady Slovenskej republiky Martinom Poliačikom – ktorý sa rozišiel so  stranou Sloboda a Solidarita – až po bývalého stratégia prezidentskej kampane Radoslava Procházku a neskôr neúspešného poslaneckého kandidáta za stranu Most-Híd. V okruhu hnutia Progresívne Slovensko je viacero osôb s rôznorodou politickou výbavou, ale aktuálne všetci asi odložili bokom svoje hodnotové priority – možno v presvedčení, že až teraz sa rozhodli pre správnu vec. Azda to nemuseli ani urobiť, pretože podľa tímu Ivana Štefunka  „najväčšie výzvy Slovenska nemajú ideologický charakter.“ Zakladatelia Progresívneho Slovenska sú presvedčení, že na ich prioritách sa „vedia zhodnúť progresívny kresťan aj liberál, rozumný pravičiar aj socialista.“ Ide však o to, či takto to pochopí aj elektorát strany Smer-SD, ktorý v značnej miere tvoria konzervatívne založení voliči so zdedeným ľavicovým cítením.

Nemožno vylúčiť, že ak Progresívne Slovensko dokáže úspešne odkomunikovať svoju víziu budúcnosti Slovenska v parlamentných voľbách v roku 2020 a získa zastúpenie v Národnej rade Slovenskej republiky, ocitne sa pred vážnou dilemou. Keďže odmieta robiť principiálne kompromisy – a preto nechce ísť do vlády so stranou Smer-SD – bude musieť hľadať argumenty, ako obhájiť koalíciu s takými politickými subjektmi, ako sú napríklad hnutie Borisa Kollára – Sme rodina alebo so Sulíkovou stranou SaS, s ktorou sa rozišiel poslanec Martin Poliačik a ktorej predseda je známy nielen euro-skepticizmom, ale aj pochybnými politickými praktikami a okázalými  prejavmi sympatií voči pravicovej strane Alternatíva pre Nemecko. K tomu všetkému sa žiada ešte dodať, že Progresívne Slovensko sa nedostane do parlamentu vďaka hlasom „sklamaných“ voličov Róberta Fica, ale zásluhou inteligentnejších voličov súčasnej opozície, ktorí takto ocenia pozitívnu víziu Slovenska, ako ju prezentuje hnutie Ivana Štefunka.