Moskva potrebuje novú víziu stratégie Ruska vo svete – Rusko by sa nemalo stať pešiakom v čínskej hre

Je to už viac ako päť rokov, odkedy sa začala kríza na Ukrajine, radikálne preorientovanie zahraničnej politiky Ruska a zničenie dvoch hlavných pilierov ruského post-sovietskeho kurzu v priebehu niekoľkých mesiacov: integrácia Moskvy do západných štruktúr za podmienok prijateľných pre Rusko (plán A) ) a odčlenenie post-sovietskeho priestoru s ohľadom na vytvorenie ruského mocenského bloku (plán B). Čoskoro potom zmizla tiež nádej na vytvorenie úzkeho spojenectva s Čínou (plán C). Dnes sú vzťahy Ruska so Západom charakterizované odcudzením a konfrontáciou. Post-sovietske štáty považujú Rusko za najnepriateľskejšiu mocnosť a prinajlepšom za pragmatického partnera, ktorý akceptuje väčšinu prvkov integrácie. Vzťahy s Čínou sú pre nich čoraz bližšie, najmä v prospech Pekingu.

Podľa riaditeľa moskovského strediska Nadácie Carnegie Dmitrija Trenina – na Západe rešpektovaného odborníka na zahraničnú a bezpečnostnú politiku – to všetko prinútilo Rusko, aby sa sústredilo – nie na Východ, ale na seba. Takýto krok je úplne logický. Postsovietsky vývoj jasne ukázal, že Rusko nebude akceptovať globálne vedenie USA, čo je postoj, ktorý nevyhnutne zatvára dvere jeho integrácii do štruktúr vedených Západom. Je tiež jasné, že Spojené štáty nemajú v úmysle tolerovať nezávislú ruskú zahraničnú politiku, zatiaľ čo Európska únia nemá v úmysle tolerovať ruský domáci vnútropolitický poriadok. Tým bola nastolená nielen otázka integrácie Ruska do expandujúceho Západu, ale vytvorili sa aj podmienky pre návrat rivality veľmocí a konflikt hodnôt. Rusko stratilo strategických partnerov nielen na Západe, ale aj vo svojom susedstve. Geopoliticky je izolované, ale slobodné. Moderné Rusko má mnoho slabín a zraniteľných miest. Ruská ekonomika zaostáva za tuctom ďalších. Vedecké a technické schopnosti Ruska – jedny z najmocnejších na svete – ďaleko zaostávajú za súčasnými lídrami vo vedeckých a technických inováciách. Rusko je však naďalej schopné premýšľať a konať globálne. Ak sa konštruktívnym spôsobom vyriešia vnútorné protirečenia Ruska – a tie sú obrovské, vzhľadom na rozsah a komplexnosť úloh, pred ktorými krajina stojí – môže zohrávať dôležitú a pozitívnu úlohu vo svete koncom dvadsiateho prvého storočia.

Geopolitické ciele, ktoré si Rusko vytýčilo, objasňujú súčasnú situáciu. Zahraničná politika postsovietskeho Ruska je už dlho charakterizovaná nesúladom prostriedkov a cieľov. V dôsledku toho sa Moskva v praxi neustále ocitla v situáciách, keď musela  reagovať na činy protivníkov a sústreďovať sa na taktické kroky. Uvedený prístup umožnil niektoré víťazstvá, ale je tiež hlavnou príčinou súčasnej krízy vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom, ako aj ostatnými post-sovietskymi štátmi – a najmä geopolitickej katastrofy v roku 2014. Vedúci predstavitelia Ruska – budúci,  nielen súčasní – budú musieť prehodnotiť geopolitickú situáciu a zinventarizovať ciele zahraničnej politiky Moskvy a stratégie, ktorými ich dosiahne. Obnovenie Ruska ako veľmoci je hlavným strategickým cieľom, ktorý sa práve dosiahol. Iné ciele, ako napríklad vytvorenie plnohodnotnej Eurázijskej únie, alebo tesne pred jej vyformovaním spolupráca s EÚ na vybudovaní väčšej Európy, sú nereálne a presahujú možnosti Ruska. Keďže medzinárodných otázok, ktoré ovplyvňujú záujmy ruskej spoločnosti ako celku je stále viac a viac, nadišiel čas na širokú verejnú diskusiu o tom, čo by mali byť hlavné ciele zahraničnej politiky Ruska a ako by sa mali realizovať.

Dmitrij Trenin usudzuje, že bolo by chybou uvažovať o tejto dočasnej situácii a očakávať prípadný návrat k predkrízovým podmienkam a tým aj k zmiereniu so Západom a/alebo úspešnej reintegráciu postsovietskeho priestoru. Zoberme si vzťahy medzi USA a Ruskom, ktoré sa od roku 2014 zhoršili až do bodu aktívnej konfrontácie. Nie je dôvod veriť, že sa to zmení voľbou nového prezidenta USA v roku 2020 (alebo roku 2024) alebo dokonca zmenou režimu v Rusku. Zásadne možno otázku formulovať takto: buď Moskva pripustí porážku a bude súhlasiť s obnovením hry podľa pravidiel stanovených Spojenými štátmi, alebo Washington uzná právo Moskvy podporovať a chrániť jeho záujmy vo svete, avšak tak, ako ich definuje Kremeľ. Kompromis je teoreticky možný, ale jedna vec je jasná: nebude návrat do deväťdesiatych rokov ani na začiatok obdobia roku 2010 vo vzťahoch USA – Rusko. 

Podobne nenastane návrat k „obvyklému obchodovaniu“ s Európou, ktorej vzťahy s Ruskom sa začali zhoršovať roky pred krízou na Ukrajine v dôsledku zdanlivo nezlučiteľných hodnôt. Rusko dnes mylne odmieta európske krajiny ako niečo o trochu viac ako americké satelitné štáty a považuje problémy vo vzťahoch medzi Európskou úniou a Ruskom len za dôsledok problémových vzťahov Ruska so Spojenými štátmi. Jeho pokusy vybudovať „väčšiu Európu“ od Lisabonu po Vladivostok na základe spoločných záujmov zlyhali, zatiaľ čo koncepcia „spoločného európskeho domu“ – prezentovaná sovietskym lídrom Michailom Gorbačovom v prejave pred Radou Európy v roku 1989 – už stratila svoju aktuálnosť. Rozdiel medzi Ruskom a Európou je naozaj hlbší, než si myslíme. Po tri storočia, počínajúc vládou Petra Veľkého, hrala Európa úlohu mentora, modelu a jediného zdroja modernizácie Ruska. Ale začiatkom dvadsiateho prvého storočia sa objavili nové zdroje investícií a technológií – vrátane Ázie – zatiaľ čo európsky sociálny model čoraz viac zvýrazňoval nielen úspechy kontinentu, ale aj jeho problémy. Rusko sa unavilo z európskeho mentorstva a politická spolupráca s EÚ stratila svoju hodnotu vzhľadom na neschopnosť bloku pôsobiť ako nezávislý strategický hráč na svetovej scéne.

Osobitne je dôležitý fakt, že proces rozpadu – nielen impéria, ale aj historické jadro ruského štátu – sa stal nezvratným. Odtrhnutie Ukrajiny od Ruska v politických, hospodárskych, kultúrnych a dokonca aj duchovných väzbách vylučuje akúkoľvek možnosť ich integrácie.  Za odlišných okolností a iným tempom sa Bielorusko pohybuje rovnakým smerom – táto post-sovietska republika sa pomaly mení na plnohodnotný východoeurópsky štát. Eurázijská ekonomická únia (EEU) sa napriek všetkej svojej užitočnosti nestala centrom moci v Eurázii, v čo dúfala Moskva. Je to záujmové združenie s obmedzenými cieľmi a obmedzenými schopnosťami ich presadzovať. Zdá sa, že „Malá Eurázia“ Ruskej ríše – a predtým ZSSR – sa stratila v dejinách.

Hoci sa Rusko politicky dištancovalo od modernej Európy, nemalo by sa odchyľovať ani od globálneho Západu ako celku; nemalo by sa snažiť stať sa ázijským alebo sa pokúšať vytvoriť protiamerickú alianciu s Čínou. Rusi majú ďaleko od Skýtov alebo Aziatov; ďaleko od „Západu na Východe“ alebo „od Východu na Západe“, Rusko stojí kdesi mimo. Je absolútne v rozpore so záujmami Ruska, aby sa Moskva „vracala do seba“  a pustila sa do hľadania ciest autarkie – ceste ZSSR, ale z horšieho východiskového bodu. Dokonca aj po komplikovanom rozvode s Ruskom zostáva Ukrajina dôležitým susedom, s ktorým bude Rusko musieť tak či onak obnoviť svoje vzťahy. Okrem toho musí Moskva vziať do úvahy chyby, ktoré urobila pri navigácii rusko-ukrajinských vzťahov – vo svojich vzťahoch s Minskom, ktorých prerušenie  nemusí nevyhnutne viesť k nepriateľskému vzťahu. Moskva by mala stabilizovať zahraničnú politiku krajiny tým, že nastolí rovnováhu medzi Východom a Západom na jednej strane a rozvinutým Severom a rozvojovým Juhom na strane druhej. V budúcnosti budú ruskí stratégovia potrebovať 360-stupňovú víziu v súlade s novým miestom Ruska vo svete.

Úloha Ruska v 21. storočí v medzinárodných záležitostiach je jeho tieňom z dvadsiateho alebo dokonca devätnásteho storočia. Rusi budú musieť vychádzať z tejto reality, nie zo spomienok na minulosť. Stav veľmocí je menej rozmarom ruských vládcov a viac nevyhnutnosťou pre tradične osamelú krajinu v kritických podmienkach pre jej prežitie. Rusko si dnes môže naďalej nárokovať štatút veľmoci, ale v inom zmysle ako predtým, pričom Rusko už nie je hegemón alebo svetový líder. Rusko je však jednou z mála krajín na svete, ktorá inštinktívne odmieta podriadiť sa hegemónii iných, dominancii alebo vodcovstvu. Ruská politická elita aj ruská spoločnosť ako celok si vážia suverenitu Ruska pred výhodami ekonomickými i inými a sú schopní brániť suverenitu Ruska politickými a vojenskými prostriedkami – čo je v medzinárodných záležitostiach vzácna vec. Iba niekoľko štátov je skutočne pripravených zaujať takúto pozíciu, aby si zachovali slobodu konania. Autonómia v medzinárodných záležitostiach a morálna autorita, ktorá s tým prichádza, sú však pre Rusko nedostatočné. Je zrejmé, že Rusku sa podarí získať si rešpekt na celom svete len vtedy, ak bude schopné plne realizovať svoj ľudský potenciál vo všetkých oblastiach: ekonomike, vede a technológii, ako aj v sociálnej a kultúrnej oblasti. 

Hlavným cieľom zahraničnej politiky Moskvy v blízkej budúcnosti by malo byť to, aby sa Rusko zmenilo na modernú, rozvinutú krajinu a zároveň sa vyhlo nadmernej závislosti na vedúcich hráčoch vo väčšej Eurázii, ako sú Čína, EÚ a Spojené štáty. Zároveň by sa mala snažiť pomaly, ale stále normalizovať svoje hospodárske a iné väzby so Západom a aktívne spolupracovať s krajinami Ázie a Blízkeho východu.  Ruská politická elita dnes takmer výlučne slúži úzkym záujmom administratívnej a finančnej elity, čo bráni vzniku fungujúceho štátu, ktorý je v súlade s právnymi a etickými normami. V takýchto podmienkach bude Rusko naďalej rásť a vyvíjať sa pomalšie ako jeho bezprostrední susedia v širšej Eurázii. Ak sa zmení vnútorná situácia Ruska, ruský ľud musí byť pripravený využiť túto príležitosť. Rusi by však nemali čakať, kým začnú diskutovať o zásadách, na ktorých by mala byť založená zahraničná politika ich krajiny.

Pre Rusko je najdôležitejšou krajinou vo väčšej Eurázii Čína . Vzhľadom na okolnosti – konfrontáciu so Spojenými štátmi a odcudzeniu Európy – je pre Rusko rozhodujúce, aby sa nestalo čínskym pomocníkom. Bola by to horká irónia, keby Rusko po odmietnutí úlohy mladšieho partnera Spojených štátov akceptovalo úlohu Číne podriadeného štátu. Vzhľadom na tento cieľ by strategickým prístupom Moskvy voči Pekingu mohlo byť uľahčenie ďalšej čínskej angažovanosti v multilaterálnych inštitúciách. Moskva a jej vzťahy s Pekingom môžu ťažiť len z rozvoja obchodných vzťahov Ruska s inými vedúcimi krajinami, ako sú Japonsko a Južná Kórea vo východnej Ázii; India a krajiny ASEAN v južnej a juhovýchodnej Ázii; Nemecko a EÚ ako celok; a – samozrejme – Spojené štáty. V eskalujúcom súperení medzi Spojenými štátmi a Čínou by Rusko malo presadzovať svoje vlastné záujmy namiesto toho, aby sa stalo pešiakom v čínskej hre. Taký je postoj Pekingu, ktorého chuť na riziko sa zmenšuje vždy, keď sa dostane do konfrontácie Moskva s Washingtonom.