Mizéria slovenskej politickej reprezentácie – vytúžená spoločenská stabilita po voľbách v roku 2023 je neistá

Slovensko vstupuje do roku prehlbujúcich sa vnútropolitických komplikácií a neistoty, ktoré pramenia predovšetkým v mizérii jeho politickej reprezentácie. Až na niektoré výnimky táto charakteristika platí pre vládnych i opozičných politikov, ktorí svojou intelektuálnou úrovňou, mentálnym vybavením, vzdelaním i politickou praxou nezodpovedajú kritériám, aké sa v zavedených demokraciách uplatňujú voči ústavným činiteľom. Je pravda, že aj tam sa vyskytujú výnimky z tohto pravidla, ale nedosahujú takú mieru, akú sme v poslednom období zažili na Slovensku. Na ilustráciu stačí si porovnať úroveň parlamentnej kultúry v krajine pod Tatrami a v Čechách, kde napríklad kvalita parlamentnej debaty neklesá na štandard IV. cenovej skupiny, ako sa to niekedy stáva na zasadnutiach najvyššieho zákonodarného orgánu Slovenskej republiky. A to nie je jediný príklad zaostalosti slovenských politických elít, ktorým občania prejavujú svoju dôveru tým, že im vo voľbách dávajú svoj hlas.

Nekompetentná vláda Eduarda Hegera stratila dôveru parlamentu, ale doterajšia koaličná zostava sa zubami-nechtami snaží udržať pri moci a jej stratégovia špekulujú, ako oddialiť jej koniec. Akoby nechápali, že odďaľovanie predčasných parlamentných volieb nezabráni volebnému víťazstvu opozície – skôr môže umocniť nespokojnosť občanov, vkladajúcich nádeje do novej vládnej garnitúry. Zrejme z takejto logiky uvažovania vychádzala prezidentka republiky Zuzana Čaputová, keď sa zreteľne vyslovila pri odvolávaní vlády Eduarda Hegera za konanie predčasných parlamentných volieb v prvom polroku 2023. V rámci uvedenej logiky sa pohybuje aj najoportunistickejší politik dosluhujúcej exekutívy Boris Kollár, ktorý azda už teraz premýšľa nad tým, kto budú jeho budúci koaliční partneri vo vládnej zostave po predčasných voľbách. Z politikov „koaličného torza“ je predseda parlamentu jediný, ktorý si uvedomuje, že konštruktívny prístup k čo najskoršiemu termínu predčasných parlamentných volieb mu udrží náklonnosť jeho elektorátu.

Kollárovi koaliční partneri sa spoliehajú na to, že referendum plánované na 21. januára 2023 o predčasnom skončení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky neprinesie výsledok, ktorý očakáva Robert Fico, jeden z hlavných iniciátorov tejto politickej iniciatívy. Opoziční politici predpokladajú, že referendum nebude úspešné pre nedostatočnú účasť občanov, čo však nemusí byť prejavom nesúhlasu s konaním predčasných parlamentných volieb, ale skôr reakciou na to, že výsledok referenda by mohol interpretovať predseda strany Smer-SD ako svoje politické víťazstvo. Existuje totiž početná skupina voličov, ktorí majú negatívny názor na politiku predsedu OĽaNO Igora Matoviča, ale zároveň nie je pre nich prijateľná ani politická orientácia Roberta Fica, ktorý počas svojej politickej kariéry prešiel viacerými ideologickými fázami svojich názorov – od komunistu cez ľavicového centristu typu Tonyho Blaira až po konzervatívneho nacionalistu.

V rámci aktuálnych súvislostí občania Slovenska túžiaci po zmene vnútropolitických pomerov sa nemajú na čo tešiť, pretože vytúžená spoločenská stabilita po voľbách v roku 2023 je neistá. Potenciálny premiér Peter Pellegrini sa už vyjadril, že jeho strana Hlas-SD v žiadnom prípade nebude spolupracovať ani pred voľbami, ani po voľbách so subjektmi, ako OĽaNO a Kotlebova Ľudová strana Naše Slovensko. Politológovia špekulujú, prečo zo spolupráce nevylúčil strany Republika a Smer-SD. Nuž nad tým netreba príliš mudrovať, aby politik pochopil, že Pellegrini svoje vyjadrenie adresoval potenciálnym voličom v elektoráte spomínaných strán, ale tiež politikom tzv. strán napravo do stredu. Medzi nich patrí aj predseda strany Sloboda a Solidarita Richard Sulík, ktorý opatrnícky hovorí, že Hlas-SD nie je pre neho „želaný partner.“ Takouto formuláciou si Sulík ponechal „pootvorené dvere“ na situáciu po voľbách, keď mu nezostane nič iné, ako ísť do koalície s „neželaným partnerom.“

Aby mozaika neistoty slovenského voliča v roku 2023 nezostala neúplná, žiada sa spomenúť aj tzv. projekt Mikuláša Dzurindu – vyslúžilého politika, na ktorého sa temer už zabudlo. Rozhľadenejší si pamätajú jeho zásluhy o reformy slovenskej ekonomiky a začlenenie krajiny do euroatlantických štruktúr, avšak mnohí nezabudli, že padol na neho nielen tieň korupčnej kauzy „Gorila,“ ale aj praktiky kupovania poslancov, keď jeho druhá vláda stratila väčšinovú podporu v parlamente Vzkriesenie Dzurindu ako politika, ktorý by mal zachrániť „liberálnu demokraciu“ na Slovensku, nie je príliš domyslený nápad. Ak sa vďaka Dzurindovmu projektu podarí získať nejaké voličské hlasy, tak to bude na úkor existujúcich parlamentných strán, ale sotva vznikne nová SDK.2, ktorá sa dokáže postaviť do cesty ambíciám Petra Pellegriniho.