Minister Mikulec sa bál agresívnych výtržníkov v centre Bratislavy – ústupčivosť v nenávisťou vybičovanej atmosfére extrémistov neuspokojí

Ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi sa zrejme roztriasli kolená, keď nedokázal vydať pokyn policajným funkcionárom, aby policajti zasiahli proti výtržníkom pred prezidentským palácom, ktorí obťažovali občanov a blokovali dopravu v centre hlavného mesta. Je zarážajúca nízka úroveň právneho vedomia niektorých policajných činiteľov, ako napríklad riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave Viliama Adamca, keď vyhlásil, že demonštranti len „pokojným spôsobom prejavovali svoje názory na situáciu v spoločnosti.“ Dokonca policajný viceprezident Robert Bozalka prejavil takú mieru drzosti voči občanom, že sa nebál klamať, keď hovoril, že „protest mala polícia pod kontrolou a nedošlo k ujme na životoch, zdraví a majetku.“ Prezidentka republiky Zuzana Čaputová sa mohla z okien svojho paláca na vlastné oči presvedčiť o tom, kam až vedie politika súčasnej koaličnej vlády a niektorých naozaj neschopných ministrov. Azda chápe, že za benevolenciou polície voči aktom agresívneho správania výtržníkov je strach ministra Mikulca a koaličných politikov, aby zákonom odôvodnený zásah polície nevyvolal ďalšie aktivity, ohrozujúce existenciu súčasnej vlády.

Minister vnútra Roman Mikulec ignoroval fakt, že blokáda centra Bratislavy narúša práva ostatných obyvateľov mesta. Opoziční politici akosi bez náležitého povšimnutia obišli toto vážne politické zlyhanie člena vlády, pretože aj oni nemajú odvahu vyjadriť jednoznačnú kritiku tých, ktorí si nectia zákon. Všetci opoziční predstavitelia – predsedu strany Hlas-SD Petra Pellegriniho nevynímajúc – sa priživujú na náladách ľudí zmanipulovaných antivakcionárskymi bludmi. Tak ako zbabelý šéf rezortu vnútra,  ani najvyšší predstaviteľ doteraz najvplyvnejšieho opozičného politického subjektu sa neodváži postaviť proti pomýleným ľuďom, aby jeho strana neprišla o nejaké to percento volebných preferencií. Pellegrini nie je však jediný politik, ktorý sa orientuje podľa prieskumov verejnej mienky. Mantra populizmu opantala prakticky všetkých, a preto hlasy zdravého rozumu politikov uprostred pandemickej hystérie je ťažie nájsť ako ihlu v kope sena.

Pohlavári koaličného tábora prejavujú veľkú naivitu, ak predpokladajú, že nenávisťou vybičovaná atmosfére v spoločnosti sa ústupčivosťou voči extrémistom upokojí. S ďalšou vlnou pandémie prídu aj ďalšie nepopulárne opatrenia, ktoré však trochu jednoduchší ľudia nechápu – a práve to je voda na mlyn opozícii, ktorá využije každú príležitosť, aby kritizovala neschopnosť vlády. Kabinet Eduarda Hegera trpí deficitom výrazných osobností s primeranou spoločenskou autoritou. Samotný premiér pôsobí ako bezfarebná postava bez štipky charizmy; ostatní sú nevýrazní úradníci – alebo opotrebované figúrky, ktoré na politickej šachovnici zdegenerovali na úrovni šedivého priemeru alebo dosiahli štandard intelektuálnej bezvýznamnosti. Pri určitej miere zjednodušenia možno konštatovať, že zrkadlia úroveň väčšiny svojich voličov, ktorí im v naivnej viere obetovali svoj hlas v parlamentných voľbách.

Vážnejším problémom Slovenska než karieristickí obmedzenci na niektorých postoch v polícii – ako sa to prejavilo pri nepovolenej demonštrácii v Bratislave – je situácia vo vzťahoch predstaviteľov orgánov činných v trestnom konaní. Informácia o tom sa dostala priamo až k prezidentke republiky Zuzane Čaputovej, ktorú požiadal o prijatie generálny prokurátor Maroš Žilinka, aby jej prezentoval niektoré problémy v súvislosti s nezhodami s Úradom špeciálneho prokurátora na čele s Danielom Lipšicom. Konflikt dvoch najvyšších predstaviteľov prokuratúry bol ventilovaný už aj v médiách, teda tým bol definitívne potvrdený jeho politický charakter. Zjednodušene ho možno charakterizovať slovami, že zatiaľ čo Maroš Žilinka sa pri riešení tzv. veľkých káuz korupcie a zneužívania funkcií za minulých vlád drží „litery zákona,“ Daniel Lipšic viac než právny „purizmus“ ctí politický záujem súčasnej vládnej koalície. Premiér Heger sa k tomuto konfliktu postavil tak, že sa nevyjadril v prospech ani jedného zo spomínaných prokurátorov, ale ponechal ho na diskusiu medzi nimi – teda čaká, ako to celé dopadne. Stručne sa dá konštatovať, že v súčasnosti je to typický príklad pomaly postupujúcej erózie inštitúcií štátu !

Slovensko sa teda nachádza v krízovej situácii, ale politické elity – vládne i opozičné – neponúkajú racionálne východiská. Predčasné voľby by možno umožnili výmenu súčasnej vlády za nový kabinet, avšak zatiaľ neexistuje garantovaná istota, či by bol schopný prijať zásadné riešenia, ktoré by nie vo všetkom konvenovali trochu jednoduchším občanom. Významnú úlohu by hrala aj miera kompromisu koaličných partnerov v budúcej vláde. Budúcnosť Slovenska je plná otáznikov, pričom s istotou sa dá hovoriť o tom, že súčasná koalícia svoj invenčný potenciál už vyčerpala. Udalosti nedávnych dní nás presviedčajú o tom, že všetci rozhodujúci politickí aktéri sa stále pridržiavajú zavedeného stereotypu uvažovania i konania. Aj väčšina médií tzv. hlavného prúdu pôsobí v podobnom duchu, takže s určitosťou možno predvídať, že mizéria na Slovensku bude ešte nejaký čas pokračovať !