Mikuláš Dzurinda sonduje návrat do politiky – vysiela signály o nespôsobilosti opozičných elít vládnuť

Bývalý dvojnásobný predseda vlády a jeden z reformátorov slovenskej ekonomiky Mikuláš Dzurinda sa opakovane pripomína verejnosti a v médiách naznačuje, že s politikou neskončil, čo v kontexte jeho ďalších vyjadrení vyznieva ako signál, že je pripravený znovu vstúpiť do arény vnútropolitických zápasov o moc. Možno ho k tomu povzbudil aj mentálny stav súčasných predstaviteľov opozície, ktorí sa už dlho pokúšajú „vyhodiť zo sedla“ premiéra Róberta Fica, ale počínajú si nie príliš obratne a poznať na nich nedostatok politickej inteligencie a plytkosť ich argumentov, poplatných cudzím vzorom.

Ex-premiér Dzurinda vníma nespokojnosť viacerých opozične naladených voličov, ktorí majú síce výhrady voči súčasnej vládnej koalícii, ale terajší lídri opozície nepôsobia na nich dôveryhodne a neposkytujú im pocit istoty, že sú perspektívnou alternatívou aktuálnej exekutívy. Dzurindov dehonestujúci názor na opozičných politikov vyjadruje aj formulácia – nedávno použitá v jeho rozhovore pre jeden z opozičných denníkov – kde ex-premiér nedostatok prezieravosti predsedu v súčasnosti  najsilnejšej opozičnej strany vo vzťahu k Európskej únii kritizoval vetou, že „toto spoločenstvo nemôže visieť na šnúrke Sulíkových gatí.“ Nie je to príliš lichotivá charakteristika pre predsedu strany Sloboda a Solidarita, ktorý ašpiruje na post predsedu vlády v prípade, keby opozícia zvíťazila v parlamentných voľbách v roku 2020. Ošúchanou metaforou Dzurinda naznačil, že Richard Sulík nie je tou vhodnou postavou do funkcie premiéra Slovenskej republiky, deklarujúcej záujem o miesto v európskom integračnom jadre.

Z citovaného rozhovoru s Mikulášom Dzurindom je zaujímavá aj jeho reakcia na otázku, ako dnes hodnotí Róberta Fica. Bývalý premiér odpovedal pre jeho štýl v politike charakteristicky vyhýbavým spôsobom: „Fica netreba charakterizovať, nad ním sa netreba zamýšľať, jeho treba zo strany demokratickej opozície politicky poraziť a basta.“ Natláča sa otázka, z akých dôvodov Dzurinda nechce Fica charakterizovať, ani sa ním pred verejnosťou zamýšľať ? Existuje síce niekoľko alternatív odpovede na uvedenú otázku, ale nemožno ani vylúčiť, že Dzurinda si nechce negatívnymi charakteristikami Róberta Fica zavrieť zadné dvierka pre prípad, keby si okolnosti od Dzurindu vyžadovali, aby s Ficom nadviazal pragmatickú i „plodnú“ komunikáciu. Za roky strávené v politike Mikuláš Dzurinda sa naučil, že nehodno kopať do politických protivníkov, ktorí sa možno raz zídu ako spojenci. V politike je totiž všetko možné, o čom sa presvedčili Dzurindovi voliči vtedy, keď sa jeho posledná vláda opierala aj o hlasy niekoľkých poslancov, pôvodne zvolených do Národnej rady Slovenskej republiky na kandidátke HZDS.

Špekulatívne úvahy o „opakovanom vstupe“ Mikuláša Dzurindu do slovenskej politiky možno uzemniť pripomenutím jeho „prešľapov“ a defektných rozhodnutí, vďaka ktorým sa vládna Strana demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) dostala na perifériu politiky. Elektorát SDKÚ sa „scvrkával“ úmerne tomu, ako sa strana zabárala do bahna klientelizmu, korupčných škandálov a tiež vnútrostraníckych intríg, čo ju doviedlo až do opozície, kde sa už nedokázala spamätať. V opozícii nebola schopná predložiť občanom programovú alternatívu vlády Róberta Fica a Dzurinda postupne strácal nielen dôveru voličov, ale aj členov a funkcionárov strany, ktorí na riešenie krízy v strane ponúkali vlastné riešenia. Osud SDKÚ potvrdzuje názor analytikov, že Dzurindom založená strana nebola klasickou politickou stranou, založenou na centristickej konzervatívno-liberálnej ideológií a tomu zodpovedajúcich hodnotách, ale utilitárnou politicko-mocenskou štruktúrou, ktorá mala prioritne naplniť ambície  jednotlivcov usilujúcich o moc a bohatstvo.