Mikuláš Dzurinda dokáže „zašiť sa do hrošej kože“ – návrat bývalého premiéra do politiky prinesie „hlavy bolenie“ aj opozícii

Mikuláš Dzurinda sa vracia na politickú scénu v domnení, že občania Slovenskej republiky už stratili nielen pamäť, ale azda aj rozum. Viacerí komentátori mu museli pripomenúť jeho škandály a politické hriechy, ktoré ho sprevádzali hlavne v druhom období jeho pôsobenia na poste predsedu vlády. Napriek neslávnemu koncu jeho politickej strany – Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) – mentorským, ale sebavedomým tónom prezentoval svoj projekt Modrej koalície a bez „začervenania“ sa na svojej prvej tlačovej konferencii preklamal cez jeho politickú kauzu „Gorila.“ Našli sa síce novinári, ktorí napísali, že sa z nej „vykrútil,“ avšak týmto slovom iba zjemnili fakt, že nemal odvahu povedať pravdu o tom, aká je jeho miera zodpovednosti v tomto škandále. Prípad ilustruje Dzurindovu schopnosť „zašiť sa do hrošej kože,“ keď sa pokúša predstierať, že nepríjemná pravda sa ho netýka.

Myšlienka spojiť slabšie centristické strany „napravo od stredu“ nie je celkom na zahodenie, ale je potrebné, aby sa jej ujala osobnosť s morálnou autoritou a nie skrachovaný politik s Dzurindovou minulosťou. Inak hrozí, že projekt Modrej koalície dopadne tak, ako „mŕtvo narodené dieťa“ politického analfabeta Andreja Kisku – strana Za ľudí. Ani neprekvapuje, že politológovia neveštia rodiacej sa koalícii „trpaslíkov“ vysoké volebné preferencie. Ak sa v súvislosti s Modrou koalíciou spomína meno premiéra Eduarda Hegera, tak „modrá“ aliancia sotva môže byť príťažlivá pre tých, ktorí ho vnímajú ako opatrného Matovičovho služobníka bez odvahy samostatne myslieť a konať. Okrem toho treba pripomenúť, že ešte v decembri minulého roku prišiel Dzurinda na snem strany Spolu, aby podporil jej predsedu Miroslava Kollára v hlasovaní o dôvere Hegerovej vláde.

Projekt Modrej koalície nevzbudzuje dôveru aj preto, že okrem boja proti návratu Roberta Fica k moci neobsahuje žiaden konkrétny politický program. Možno povedať, že nám Dzurinda naservíroval kultivovanejšiu formu Matovičovho populizmu, keďže chce spárovať liberalizmus a konzervativizmus, aby zastavil ich kultúrne vojny. Na takejto báze by podľa predstáv zakladateľov Modrej koalície mali získať desať až 15 % voličov sklamaných z predčasných volieb. Napriek všetkým ich deklaráciám, že nebudú brať hlasy KDH alebo strane Sloboda a Solidarita, analytici očakávajú, že z týchto zdrojov môžu získať významné percento pri tvorbe elektorátu Modrej koalície. Takže tábor centristických strán sa príliš neposilní, iba ak voliči mimoparlamentných „liliputánskych strán“ podľahnú Dzurindovým frázam, ktorým už uveril predseda parlamentu Boris Kollár, pretože – ako povedal – vie si predstaviť spoluprácu s projektom Mikuláša Dzurindu.

Napriek výhradám k Dzurindovej minulosti treba uznať, že je to politik, ktorý vie, čo je to politika, dokáže sa správať ako profesionálny politik a rozumie fenoménu manipulácie so štátnou mocou. V tomto sa podstatne odlišuje od súčasnej vládnej garnitúry, a preto by jeho vstup na politickú scénu mohol pozitívne ovplyvniť súčasnú primitívnu politickú kultúru. Uvedenú kvalitu prezentoval na prvej tlačovej konferencii Modrej koalície, keď napriek novinárskym otázkam odmietol sa vymedzovať voči iným politickým stranám. Jeho prejav nehýril pejoratívnymi prívlastkami a ani si nenechal novinármi diktovať také témy, ku ktorým považoval za predčasné alebo nevhodné sa momentálne vyjadrovať. V tomto môže byť dôstojným protivníkom Robertovi Ficovi a iným predstaviteľom opozície. A na rozdiel od niektorých predstaviteľov dosluhujúcej vládnej garnitúry má aj riadne ukončené vysokoškolské vzdelanie !

Návrat Mikuláša Dzurindu na politické kolbište neprinesie určité „hlavy bolenie“ iba pohrobkom Matovičovho „zlepenca.“ I keď analytici nedávajú pravicovému politikovi nádeje, že dokáže iniciovať strategický zvrat v tábore pravice, opozícia dostane súpera, ktorý nepatrí do kategórie takých „obyčajných ľudí,“ ako Matovič alebo Heger. Hlavné opozičné strany – Hlas a Smer – by mali brať do úvahy tiež fakt, že Dzurinda má skúsenosti z obdobia, keď v jeho kabinete boli šiesti ministri Strany demokratickej ľavice. Z toho vyplýva poznatok, že netrpí predsudkami voči ľavici, ale pragmaticky chápe jej význam ako garanta spoločenskej stability. V takom kontexte by mali uvažovať v Pellegriniho strane Hlas-SD ešte predtým, ako sa pustia do kampane proti Mikulášovi Dzurindovi argumentmi z jeho minulosti.