Matovičov deficit morálky voličov sklamal – voličov ľavice zradil Fico, ktorý zišiel z tzv. tretej cesty na „slepú koľaj“

Väčšina občanov po parlamentných voľbách na Slovensku vo februári tohto roku sa naivne domnievala, že nastúpi vláda, v ktorej budú bezúhonní politici, kompetentní a pripravení riešiť problémy spôsobené politikou predchádzajúcich vlád. Nešlo len o „hriechy“ Ficovej vlády, ale o totálnu zmenu kompradorského systému, plodiaceho korupciu, klientelizmus a partokraciu – ako to fungovalo na Slovensku od čias Vladimíra Mečiara. I keď kabinet Igora Matoviča nastupoval v ťažkých časoch začínajúcej pandémie, zložitá situácia spoločnosti neospravedlňovala diletantizmus a nekompetentnosť niektorých činiteľov koaličného kabinetu. Ešte stále však časť verejnosti verila, že sa nová exekutíva naučí, ako kvalifikovane spravovať štát a naštartovať potrebné systémové zmeny. A teraz prišli plagiátorské kauzy ústavných činiteľov, ktoré odkrývajú plytkosť ich intelektuálnej erudície a morálne zlyhanie.

Je smutné, ako na morálny relativizmus činovníkov súčasnej vlády reagovali autority, ktoré sa pričinili o to, že Slovensko po skončení mečiarovskej éry dynamicky vykročilo na cestu reforiem a začlenilo sa do euroatlantického spoločenstva. Známy tribún Novembra 1989 – dnes Matovičov minister – obhajoval premiérov podvod bagatelizovaním tohto činu. „Krstný otec“ ekonomickej reformy Dzurindovho kabinetu – Ivan Mikloš – robil advokáta Igorovi Matovičovi, keď premiér obhajoval plagiátorstvo Borisa Kollára. V tejto súvislosti bývalý vicepremiér a minister financií Matovičovych kritikov označil za „intelektuálne obmedzených perfekcionistov“, zabúdajúcich na to, že „zmena neformálnych pravidiel trvá 60 rokov.“ Nuž tu sa žiada Miklošovi pripomenúť, ako tieto neformálne pravidlá občianskej spoločnosti boli rešpektované za druhej Dzurindovej vlády, ktorá sa v poslednom období svojej existencie udržiavala pomocou hlasov niekoľkých „kúpených“ poslancov Ľudovej strany-HZDS.

Koaličný politický tábor sa ocitol v zložitej situácii, ale ani opozícia sa nenachádza v stave povzbudzujúcom jej prívržencov. Slovensku sotva pomôže extrémne pravicový populistický subjekt, ktorého vodca verejne šíri bludy o implantácii mikročipov na ovplyvňovanie myslenia ľudí, pričom sa dovoláva biblických argumentov z Knihy zjavení sv. Jána. A najsilnejšia politická strana v Národnej rade Slovenskej republiky sa predovšetkým pričinením jej predsedu ocitla v izolácii a platí daň za svoju politiku v období, keď Robert Fico prestal vnímať realitu a ignoroval varovný signál župných volieb v roku 2017, že je najvyšší čas, aby sa strana zbavila korporátnych parazitov, ktorí je „ťahali ku dnu.“ Pokus o vládnutie v tandeme Fico-Pellegrini nemohol byť dlhodobo úspešný, pretože zakladateľ strany Smer-SD sa už dávno vzdal sociálno-demokratickej predstavy o fungovaní a usporiadaní spoločnosti a kormidloval ju do vôd bezbrehého populizmu.

Robert Fico je politický „chameleón“ práve tak, ako temer všetci politici. Keď totiž zakladal stranu Smer-SD, ako svoj vzor uvádzal vodcu britských labouristov Tonyho Blaira – v Európe považovaného za úspešného predstaviteľa tzv. tretej cesty, ľavicovo-centristickej koncepcie, ktorá tohto politika trikrát vyniesla do kresla britského premiéra. Preto delegáti II. snemu Smer-u v decembri 2001 schválili programový dokument „Tretia cesta“, avšak uspôsobili tento koncept na slovenské podmienky. Vtedy sa Fico vyjadril, že uvedený program „veľmi zjednodušene možno označiť za kompromis medzi ľavicovými a pravicovými riešeniami.“ Zdôraznil, že „Tretia cesta dáva síce dôraz na podnikateľské aktivity spojené s trhom, no na druhej strane uznáva aj význam a nevyhnutnosť silných sociálnych programov v spoločnosti.“ Podľa tohto dokumentu sa rozhodol Smer-SD vytvárať v zahraničí partnerské vzťahy so stranami podobného typu.

V nasledujúcich rokoch strana Smer-SD postupne prispôsobovala svoj politický program elektorátu Ľudovej strany-HZDS a Slovenskej národnej strany, takže počas posledného obdobia Roberta Fica vo funkcii predsedu vlády tento subjekt sa už iba populistickou terminológiou verejných prejavov niektorých funkcionárov podobal sociálnodemokratickým stranám, ako ich poznáme vo svete. V strane sa s Ficovou podporou stále viac presadzovalo národno-konzervatívne krídlo, kopírujúce názory a postoje voličov, „narkotizovaných“ tzv. sociálnymi balíčkami. Robert Fico teda „zradil“ program, s ktorým strana začínala – a potom ju doviedol do krízového stavu pred rozchodom s krídlom, hlásiacim sa k myšlienkam sociálnej demokracie. V takomto kontexte sa ťažko orientujú voliči Smer-u, najmä príslušníci staršej generácie, pre ktorú Fico zostal „pilierom“ sociálnych istôt, ako si ich pamätajú z čias „reálneho socializmu.“ Ale rozhľadenejší a vzdelanejší ľudia naklonení európskemu ľavicovému vnímaniu problémov spoločnosti chápu, že Fico odklonil stranu z tzv. tretej cesty a Smer-SD bez koaličného potenciálu nasmeroval na „slepú koľaj!“