Kríza dôvery medzi Minskom a Moskvou sa ďalej prehlbuje – vládna strana Jednotné Rusko označila Lukašenka za „parazita“ a „vyžírku“

Bez ohľadu na to, aká je pravda o zatknutí údajných ruských žoldnierov v Bielorusku, nemôže incident zahmliť hlavný problém vo vzťahoch medzi Minskom a Moskvou: dlhotrvajúcu krízu vzájomnej dôvery. Existuje veľa verzií toho, čo sa skutočne stalo, že došlo k zatknutiu tridsiatich troch Rusov – údajne žoldnierov – v lokalite mimo bieloruského hlavného mesta Minsk. Nehľadiac na fakty je incident väčšou ranou dôvere medzi dvoma spojencami, než akýkoľvek ich spor o ropu a plyn. Obvinenia z prítomnosti zahraničných bojovníkov v krajine sa pravidelne objavujú vo verejnej diskusii v Bielorusku – buď pred voľbami alebo počas protivládnych protestov. Je to jednoduchý systém, ktorý poskytuje príležitosť demonštrantom dvakrát premýšľať o ich bezpečnosti ešte skôr, ako sa vydajú do ulíc; dáva to tiež orgánom štátnej moci argumenty pri ospravedlňovaní použitia preventívnej sily na ochranu ľudí pred „teroristickými útokmi a provokáciami.“

Politický komentátor Arťom Šraibman – ktorý sa špecializuje na bieloruskú domácu a zahraničnú politiku – na internetovej stránke moskovského centra Nadácie Carnegie podotkol, že tentoraz sa ukázalo, že bojovníci boli o niečo skutočnejší ako obvykle. Tridsaťtri Rusov, ktorých zatkli podľa všetkých dostupných údajov z Minska, Moskvy a Kyjeva príslušníci bieloruskej KGB, má naozaj vojenské zázemie a pracujú pre neslávne známu ruskú súkromnú vojenskú spoločnosť „Wagner.“ Oficiálne vysvetlenie Ruska je také, že muži prechádzali Bieloruskom  cestou na vykonanie misie za účelom stráženia „energetickej infraštruktúry a zdrojov v zahraničí“ v nešpecifikovanej krajine Latinskej Ameriky. Ruský veľvyslanec v Bielorusku Dmitrij Mezencev uviedol, že mali z Minska odletieť do Istanbulu 25. júla, ale zmeškali  odlet, a preto zostali v Bielorusku ešte niekoľko dní.

Minsk však poukazuje na fakt, že podľa dátumu a hodiny ich vstupu do krajiny mali dosť času na odlet do Istanbulu a mohli tam tiež letieť v ktorýkoľvek z nasledujúcich dní, ak zmeškali svoj pôvodný let. Namiesto toho sa muži najskôr prihlásili do hotela v Minsku a potom do sanatória; izby na oboch miestach si rezervovali ešte pred ich príchodom do Bieloruska. Podľa bieloruských vyšetrovateľov vzbudili podozrenie okrem iného  svojím vojenským oblečením. Niektorí zatknutí poskytovali vyšetrovateľom rozličné vysvetlenia, kam idú a prečo, vrátane záujmu „vidieť katedrálu Hagia Sophia v Istanbule, čo pripomínalo výhovorku dvoch Rusov obvinených z otravy Skripaľovcov roku 2018 v Salisbury.  V kontexte s tým, že  Bielorusko sa pripravuje na prezidentské voľby  9. augusta, Rusi boli podozriví z plánovania provokácií na protestných zhromaždeniach a boli zatknutí pre podozrenie, že by mohli vyprovokovať masové nepokoje. Bezpečnostné služby oficiálne uviedli, že do krajiny mohlo vstúpiť až 200 žoldnierov a ďalšie nové skupiny sa pripravujú na vstup z Ruska do Bieloruska.

Arťom Šraibman uvádza, že stále nie je dostatok informácií na vyvodenie konečných záverov, ale existujú aj problémy s oficiálnou verziou udalostí ako ju prezentoval Minsk.  Po prvé, pre skupinu žoldnierov zúčastňujúcich sa tajnej operácie v cudzej krajine by bolo najvyššou úrovňou neprofesionality, keby sa prihlásili do toho istého hotela alebo sanatória v jednej veľkej skupine bez toho, aby predviedli legendovaný príbeh a nemaskovali svoj zovňajšok. Po druhé, Minsk by určite urobil viac, keby  sa naozaj domnieval, že zachytil prvú fázu hybridného útoku na krajinu, pričom za hranicami by čakali ďalšie skupiny infiltrátorov. Namiesto vyhlásenia mimoriadneho stavu bieloruská polícia začala stavať zátarasy v lokalitách okolo opozičných zhromaždení. A namiesto úplného zatvorenia hranice s Ruskom,  Bielorusko tam  jednoducho vyslalo posily pohraničnej stráži.

Zdá sa, že bieloruský prezident Alexander Lukašenko neverí, že by Moskva vyslala žoldnierov, aby ho zvrhli. Neponáhľal sa s obvineniami na adresu Kremľa; navrhuje určitý stupeň zhovievavosti v súvislosti so zatknutými militantmi, pretože podľa neho jednoducho vykonávali rozkazy; ale vyzval Moskvu, aby začala dialóg. Ruský príbeh o tranzite žoldnierov je menej protirečivý, otázky však stále zostávajú nezodpovedané. Ak sú predbežné rezervácie na oboch miestach ubytovania predložené bieloruskými vyšetrovateľmi skutočné, je to podozrivé správanie zo strany tranzitných cestujúcich. Vyšetrovatelia tiež tvrdia, že Rusi klamali hotelovému personálu a hovorili, že idú na letisko, keď sa odhlásia, ale namiesto toho išli do sanatória pri Minsku.

Komentátor Šraibman prezentuje aj verziu, že celá vec vznikla tajnou dohodou: Minsk si požičal niekoľkých ľudí z Moskvy, aby ich zatkli, čo by Lukašenkovi poslúžilo ospravedlniť, že „pritiahol skrutky“ pred voľbami. Bolo by to však  zložité úsilie, do ktorého by bolo zapojených príliš veľa aktérov. Nie je tiež vôbec jasné, čo by Rusko získalo z takýchto hier a škandálov. V každom prípade však momentálne neexistuje nevyhnutná úroveň dôvery, aby obe strany mohli takúto schému pripraviť. Zatknutie údajných žoldnierov spoločnosti „Wagner“ prinieslo titulky do celého sveta, ale výrazne nezmenilo domáci politický program Bieloruska. Je známe, že úrady v Minsku „zvlčili“ v minulosti pred voľbami príliš často. Teraz deň po zatknutí Rusov tri ženy – ktoré sa spojili proti Lukašenkovi: Svitlana Cikanovská, Mária Kolesniková a Veronika Cepkalo  – dokázali zhromaždiť v Minsku 60 000 ľudí; bola to najväčšia demonštrácia v Bielorusku od deväťdesiatych rokov. Zdá sa, že fikcia o ďalších 170 žoldnieroch v krajine nestačila na to, aby presvedčila prívržencov opozície, že by mali zostať doma. 

Lukašenkovi oponenti  kritizujú stagnáciu v krajine, ale nie jeho zahraničnú politiku, takže kvôli jeho predstieranej pozícii obhajcu suverenity ho sotva niekto podporí. Ani západné médiá, ktoré nemožno obviňovať z náklonnosti k Moskve, neprijali verziu z Minska. Takmer všetky zahraničné médiá naznačili alebo dospeli k záveru, že žoldnieri neprišli kvôli destabilizácii Bieloruska. Avšak škody vo vzťahoch medzi Bieloruskom a Ruskom mohli byť veľmi vážne. Nech už je pravda akákoľvek, tento incident môže prehĺbiť hlavný problém vo vzťahu medzi Minskom a Moskvou: dlhotrvajúcu krízu dôvery. Je to prvýkrát, čo sa táto kríza prejavila tak otvorene nielen v oblasti energetiky alebo obchodu, ale aj v predtým bezchybnej spolupráci medzi vojenskými a bezpečnostnými zložkami oboch krajín. Keby si bezpečnostné služby oboch krajín navzájom dôverovali, potom by bolo po objavení ruských žoldnierov  mimo Minska logické zdvihnúť telefón a zistiť, kto sú a prečo tam prišli. Bieloruské úrady však reagovali inak a nedostalo sa im ani ospravedlnenie za zlyhanie komunikácie, ale ušla sa im salva výčitiek, nehovoriac o urážkach od ruskej vládnej strany Jednotné Rusko, ktorá označila Lukašenka za „parazita“ a „vyžírku.“ Odteraz môžu Minsk a Moskva čoraz viac očakávať jeden od druhého nekoordinované a provokatívne akcie. Ich „otrávenosť“ a vzájomné podozrievanie bude ďalej narastať. Preto  je čoraz menej pravdepodobné, že v budúcom kritickom momente politického napätia v Bielorusku  Kremeľ poskytne Lukašenkovi pomoc – najmä ak jeho oponenti naďalej odmietajú podporovať protiruskú agendu, ktorú prezident stále viac pritvrdzuje.