Kritický pohľad na „militantný moralizmus“ a „ducha krížovej výpravy“ proti Rusku – Putin úspešne prekonal medzinárodnú izoláciu

Francúzsky inštitút na prieskumy verejnej mienky a trhu IFOP (Institut d´études opinion et marketing en France et à l´international) v rámci prieskumu medzi obyvateľmi štyroch európskych krajín položil respondentom otázku, či by si v blízkej budúcnosti priali zlepšenie vzťahov medzi Ruskom a Európskou úniou. Podľa výsledkov prieskumu pozitívnu zmenu vo vzťahoch s veľkou krajinou na východe kontinentu si želá 84 % Nemcov, 78 % Talianov, 75 % Francúzov a 68 % občanov Veľkej Británie. Podobne ako títo Európania vnímajú perspektívu vzťahov s Ruskom aj pragmatickí politici, ktorí nepodľahli hysterickej rusofóbii šírenej hlavne spoza oceánu, ale realisticky hodnotia aktuálnu geopolitickú situáciu a jej potenciálne negatívne dôsledky pre Európu. A bývalý francúzsky minister zahraničných vecí Hubert Védrine dokonca 20. decembra tohto roku v týždenníku Le Nouvel Observateur napísal, že „ľutuje – rovnako ako Henry Kissinger – že nebolo vynaložené žiadne úsilie na pridruženie Ruska k novému európskemu bezpečnostnému balíku, aspoň na začiatku, po zániku ZSSR.“ Niekdajší poradca prezidenta Francoisa Mitteranda k tomu ešte dodal, že rovnako ako dôverník prezidenta Jimmyho Cartera – Zbigniev Brzeziński si myslí, že by bolo lepšie „predstaviť si neutrálny štatút Ukrajiny.“

Hubert Védrine kriticky hodnotí „militantný moralizmus“ a „ducha krížovej výpravy“ proti Rusku, pričom zdôrazňuje, že „nejde o milovanie ruského režimu alebo Putina, ani o zastavenie výziev Rusom, aby sa stali >demokratickejšími<, ale o to, aký druh vzťahov chceme mať s touto veľkou krajinou.“ V kontexte s Védrinovými vyjadreniami celkom logicky vyznievajú Rusku naklonené postoje prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý si bývalého Mitterandovho dôverníka vybral za svojho neformálneho konzultanta v otázkach zahraničnej politiky. Francúzsky prezident sa od leta tohto roku snaží otvorene demonštrovať záujem nielen Francúzska, ale celej Európskej únie pristupovať k vzťahom s Ruskom v súvislosti s meniacim sa medzinárodným systémom. Predovšetkým to spôsobuje neistota budúcnosti transatlantických vzťahov – spochybnených nedôveru vzbudzujúcim počínaním prezidenta Donalda Trumpa – a tiež vzostup Číny ako superveľmoci, trpezlivo ašpirujúcej na dominantnú pozíciu v globálnej politike.

Nielen francúzsky prezident, ale aj nová predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová si uvedomuje, že vzťahy s Moskvou patria medzi najdôležitejšie body zahraničnopolitickej agendy EÚ. Svedčí o tom aj jej nedávny návrh  na vytvorenie „geopolitickej komisie,“ ktorá by mala okrem iného pripraviť návrhy, ako postupovať, aby sa únia neocitla v geopolitickom konflikte s Ruskom. Formovanie agendy Bruselu voči Moskve nebude však jednoduché, pretože určite kľúčovou podmienkou konštruktívnych vzťahov EÚ s Ruskom je ukončenie konfliktu v Donbase, kde bez ochoty ku kompromisu medzi Kyjevom a Moskvou sotva možno očakávať významnejšiu zmenu situácie. Našťastie sa už objavili „prvé lastovičky“ – a to nielen výmena väzňov medzi separatistami a ukrajinskou vládou, ako aj ochota Gazprom-u zaplatiť 2,9 miliárd $ penále ukrajinskému Naftogaz-u a stiahnutie žaloby Kyjeva proti ruskej plynárenskej spoločnosti na arbitrážnom súde v Štokholme; objavili sa už signály, že by Rusko i Ukrajina mohli súhlasiť s tým, aby hranicu medzi týmito dvoma štátmi v Donbase mohli na určitú dobu kontrolovať sily OSN.

Realisticky uvažujúci politici na „starom kontinente“ si uvedomujú, že permanentný konflikt s Ruskom nemá optimistickú perspektívu. Putinovi sa podarilo prekonať medzinárodnú izoláciu, o ktorú sa neúspešne pokúšal Západ od roku 2014. Protiruské sankcie a veľmocenský „egoizmus“ USA posilnili euroskeptikov, ktorí nevnímajú Kremeľ tak rusofóbne, ako napr. Kongres Spojených štátov. Strategický tandem Čína-Rusko pristupuje k Bruselu ako k slabšiemu partnerovi, ktorého vplyv obmedzuje strategická závislosť na Washingtone. A Brexit ešte viac zníži váhu EÚ v očiach veľkých hráčov na geopolitickej scéne, kde Európa už zďaleka nemá taký vplyv, ako tomu bolo ešte v časoch „studenej vojny.“ K celkovej charakteristike novej situácie sa žiada ešte dodať, že  Kremeľ pociťuje nielen určitú ťarchu sankcií, ale tiež nutnosť pozitívne diverzifikovať svoje medzinárodné vzťahy, aby nebol odkázaný iba na jediného strategického partnera – Čínu, ktorá je ekonomicky, ale aj technologicky silnejším geopolitickým hráčom. A okrem tohto národohospodári v Moskve si určite  uvedomujú, že dlhodobo „vydržiavať“  v Donbase dva satelitné polo-štáty je pre ruskú ekonomiku v jej súčasnom stave príliš veľký „luxus.“

V rámci uvádzaných faktov i úvah nemožno obísť ani pozíciu Slovenskej republiky v situácii, keď pragmaticky uvažujúci európski politici razantne kritizujú „militantný moralizmus“ a „ducha krížovej výpravy“ proti Rusku. Vôbec nejde o to, aby sa Slovensko vzdalo svojho členstva v organizáciách euroatlantického spoločenstva, ale o realistickejší prístup k zmenenej geopolitickej situácii. Nemusíme kopírovať protiruskú líniu krajín, ako napríklad Poľsko alebo pobaltské štáty, ktoré  s Ruskom majú negatívnu historickú skúsenosť. Práve pred voľbami by mali občania žiadať od politikov odpovede na otázky, ktoré sa týkajú našej zahraničnopolitickej orientácie. Mali by sa ich napr. pýtať, ako vnímajú zahraničnopolitický kurz francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý naznačuje potrebu zmeniť protiruskú líniu, nevyhovujúcu strategickým záujmom Európskej únie.