Kriticky o vplyve iracionality na demokratickú politiku

Keď som sa v roku 1959 po maturite rozhodol študovať žurnalistiku, mojím vzorom bol americký novinár a komentátor Walter Lippmann. Niektoré jeho komentáre z denníka New York Herald Tribune som poznal z komunistických denníkov Pravda a Rudé právo – boli to však iba tie, kde kritizoval politiku Bieleho domu alebo aktivity Spojených štátov na medzinárodnej scéne – ale našťastie som poznal aj iné Lippmannove komentáre, ktoré som počúval na rozhlasovej stanici Slobodná Európa. V čase mojich vysokoškolských štúdií a novinárskych začiatkov som ešte nepoznal Waltera Lippmanna ako politológa a filozofa, čo sa mi podarilo až oveľa neskôr – po roku 1989, keď padol komunistický režim a sloboda nám otvorila nielen brány ku konzumnej spoločnosti, ale aj svet myslenia bez obmedzení a limitov.

Nedávno sa mi dostala do rúk Lippmannova kniha z roku 1922, ktorá vyšla pred troma rokmi v českom preklade pod názvom Veřejné mínění. Napriek plynutiu času od jej prvého vydania kniha si zaslúži pozornosť politikov, skutočných novinárov a mediálnych manipulátorov verejnej mienky, aby pochopili čo všetko – povedané slovami lektora českého prekladu knihy Prof. PhDr. Jana Jiráka, PhD. – „formuje a ovplyvňuje postoje verejnosti, akú úlohu v tomto procese hrá tlač a verejné vystúpenia politikov.“ Podľa Lippmanna aby sa ľudia mohli racionálne rozhodovať, potrebujú prísun adekvátnych a použiteľných informácií. K tomu sa určite žiada poznamenať, že v dobe internetu a sociálnych sietí nie je táto požiadavka jednoznačne realizovateľná.

Prof. Jirák zdôrazňuje, že uvedená kniha sa stala jednou z najcitovanejších publikácií v univerzitných odboroch, ktoré sa venujú štúdiu spoločnosti, politiky a médií, teda v politológii a mediálnych štúdiách. K Lipmannovmu Veřejnému mínění sa autori vytrvale vracajú a neustále v knihe nachádzajú novú inšpiráciu. Autor totiž už na začiatku dvadsiatych rokov – temer pred jedným storočím – dokázal pomenovať problémy, ktorými sa moderné a modernejšie spoločnosti začali vážne zaoberať až o  dobrých päťdesiat rokov neskôr a znepokojuje ich to dodnes. Možno konštatovať, že Lippmann ani netušil, aká dlhá bude životnosť jeho knihy.

Aktuálnu pozornosť súčasného čitateľa Lippmannovej knihy môže vzbudiť pasáž, kde sa hovorí, že „tradičný demokratický pohľad na svet nie je koncipovaný pre krízové situácie a riziká, ale na obdobie pokoja a harmónie. Tam, kde masy musia spolupracovať v neistom a výbušnom prostredí, je obvykle nutné zabezpečiť jednotu a pružnosť bez skutočného konsenzu. To práve vytvára symbol, ktorý zahmlieva osobné zámery, neutralizuje rozlišovanie a mätie individuálne ciele. Symbol paralyzuje osobnosť, ale súčasne výrazne vyostruje skupinové úmysly a stmeľuje skupinu viac, než by ju k cielenej akcii dokázalo stmeliť čokoľvek iného. Symbol je teda nástrojom, s ktorého pomocou sa masy na krátku dobu vymaňujú zo svojej ľahostajnosti, spôsobenej buď nerozhodnosťou, alebo unáhleným vývojom a nadobúdajú schopnosť nechať sa viesť kľukatou cestou zložitej situácie.“

Podľa českého historika Michala Šimůneka  Walter Lippmann sa nedomnieva, že bude niekedy možné, aby všetci občania boli schopní spontánne vyjadrovať svoju mienku o všetkých verejných záležitostiach, a že preto je potrebné opustiť teórie založené na predstavách kompetentného občana. Jediná realistická vízia spočíva v tom, že každý bude vo svojej sfére konať viac a viac na základe skutočnosti zodpovedajúcej obrazom nevideného sveta, a že vychováme viac expertov, ktorí budú tieto obrazy udržiavať. Týmito expertmi by však nemali podľa Lippmanna byť novinári, ale politológovia a odborníci z technických odborov, pretože moderné spoločnosti sú založené prevažne na technických vymoženostiach. Žiadna demokratická reprezentatívna vláda totiž nemôže efektívne fungovať, ak nebudú existovať nezávislé expertné organizácie, ktorá budú zrozumiteľne sprostredkovávať nepoznané fakty tým, ktorí rozhodujú.