Konflikt medzi prezidentom a generálom už nie je tajomstvom – Kyjev nemá jasnú stratégiu, ako prelomiť patovú situáciu na fronte

Konfliktné signály z blízkeho  okolia ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského pripomínajú nezhody z jeho prvého roku pri moci a ukazujú, že Kyjev nemá jasnú stratégiu na prelomenie patovej situácie na fronte. Človek má dojem, že kancelária prezidenta testuje rôzne scenáre a vyjadruje ich prostredníctvom rôznych predstaviteľov prezidentského tímu Do konca druhého roku vojny nezostala v ukrajinskej elite po bývalej jednote ani stopa. Čím viac sa boje naťahujú, tým aktívnejší ľudia v Kyjeve hľadajú vinníkov. Najnebezpečnejšou líniou rozdelenia sú rozpory medzi civilnými a vojenskými orgánmi, zosobnené postavami prezidenta Vladimíra Zelenského a hlavného veliteľa ozbrojených síl Ukrajiny Valerija Zalužného. Obe strany sa stále snažia zachovať aspoň zdanie jednoty, ale konflikt rýchlo naberá na obrátkach, rušia sa doterajšie tabu vzájomnej kritiky a hrozba vnútornej destabilizácie sa stáva reálnou.

V takomto kontexte ukrajinský analytik Konstantin Skorkin  vo svojej analýze na internetovom portáli Nadácie Carnegie uvádza, že potenciálny konflikt medzi Zelenským a Zalužným nebol nevyhnutný, ale bol čiastočne naprogramovaný okolnosťami nástupu hlavného veliteľa. Generál Zalužnyj nastúpil na svoj post v júli 2021 v období zhoršujúcich sa vzťahov s Ruskom a nízkej popularity Zelenského v armáde. Prezident, ktorý vyhral voľby s heslom „stačí prestať strieľať,“ neuspel v udržiavaní mieru a teraz sa na pozadí vážnej vojenskej hrozby snažil zlepšiť vzťahy s armádou. Vtedajší hlavný veliteľ ukrajinských ozbrojených síl Ruslan Chomčak bol nepopulárny a spájal sa s vojenskou porážkou ukrajinských ozbrojených síl pri Ilovajsku v lete 2014. Navyše bol neustále v konflikte s ministerstvom obrany. A Zelenského vlastný imidž bol vážne poškodený v období odpútavania sa jednotiek v Donbase, počas krátkeho uvoľnenia medzi Kyjevom a Moskvou; osobne išiel vtedy presvedčiť ukrajinských bojovníkov, aby opustili svoje pozície, čo mnohí vnímali ako začiatok kapitulácie pred Kremľom.

Prezident Zelenskyj a jeho vedúci administratívy Andrij Jermak si vybrali Zalužného, ​​pretože sa im priaznivo hodil do celkového návrhu aktualizácie systému: bol mladý a demokratický, plne formovaný v rámci armády nezávislej Ukrajiny a obhajoval implementáciu vojenských štandardov NATO. Nový hlavný veliteľ zároveň nevyvolával obavy z politického hľadiska – nebol ako intrigáni generálneho štábu a zjavne sa zaujímal výlučne o vojenské záležitosti. Je zvláštne, že Zelenskyj si Zalužného všimol  pre generála za nepriaznivých okolností – v roku 2020 informoval prezidenta o zlyhaní testov prvých protitankových striel Javelin, ktoré Američania darovali ukrajinským spojencom. Zalužnyj sa potom vážne obával , že tento príbeh ukončí jeho kariéru. Čas však ukázal, že voľba bola správna. Zalužnyj okamžite začal pracovať na posilnení obrany a zintenzívnení vojenskej spolupráce s NATO. Následne sa zistilo , že Zalužnyj tajil svoje plány pre prípad invázie aj pred prezidentom a západnými spojencami.

Nový hlavný veliteľ sa nebál preniesť iniciatívu na nižších veliteľov – armáde v bojovej zóne na Donbase napríklad umožnil opätovať paľbu bez koordinácie s vyšším vedením.  Zalužnému sa podarilo nadviazať kontakty aj s polovojenským a nacionalistickým prostredím, ktoré bolo voči Zelenskému nedôverčivé. Generál sa stretával s vojenskými blogermi a dobrovoľníkmi a v decembri 2021 si vzal za poradcu Dmitrija Jaroša, bývalého vodcu Pravého sektora. To všetko ukázalo, že generál mal politické nadanie, pričom sa snažil nerobiť si reklamu. Po začatí rozsiahlej invázie popularita Zelenského aj Zalužného prudko vzrástla. Stali sa symbolom jednoty civilných a vojenských autorít pri záchrane krajiny. Obraz „železného generála“ Zalužného je populárny aj na Západe. Časopis Time ho zaradil podobne ako Zelenského do zoznamu najvplyvnejších ľudí planéty a magazín Politico ho nazval „historickou postavou“ Ukrajiny.

Idylka však netrvala dlho – prvé chýry o nezhodách medzi hlavným veliteľom a prezidentom sa objavili v období jar-leto 2022, keď iniciatíva na fronte prešla na ukrajinskú stranu. Ukrajinská metropola už nebola priamo ohrozená a do Kyjeva sa vrátila politika. Prvým signálom bol konflikt kvôli založeniu vlastnej charitatívnej nadácie Zalužného, čo sa považovalo za pokus vytvoriť základ pre jeho politický projekt. Ďalším konfliktom medzi prezidentom a vrchným veliteľom bol ich verejný spor v júli 2022 kvôli tomu, že generálny štáb zakázal Ukrajincom zodpovedným za vojenskú službu zmeniť miesto pobytu bez povolenia vojenských orgánov. Zelenskyj ostro kritizoval takéto „nevoľníctvo“ a požadoval, aby armáda nepodnikla takéto kroky bez jeho súhlasu.

Vo vojnových podmienkach to posledné, čo Zelenskyj potreboval, boli konflikty s armádou, a tak sa snažili zastaviť nezhody. Ale obrysy potenciálnej trhliny boli zrejmé. Na jednej strane časť generálov a národno-vlastenecká opozícia chceli získať politický kapitál tým, že postavili hrdinské ozbrojené sily Ukrajiny do kontrastu s nekompetentnými civilnými autoritami. Na druhej strane sa prezidentská kancelária obávala, že keď boje ustúpia, bývalí frontoví vojaci budú chcieť dostať na čelo krajiny človeka spomedzi seba a vrchný veliteľ Zalužnyj bol pre nich ideálnym kandidátom. Keď sa na jeseň roku 2023 ukázalo, že ukrajinská ofenzíva nesplnila očakávania, bolo oveľa ťažšie zvládnuť pribúdajúce rozpory. Nahromadená únava z vojny, nespokojnosť s prebujnenou korupciou a neistota z vyhliadok do budúcnosti si vybrali svoju daň. Na tomto pozadí opäť zosilneli fámy o nezhodách medzi vojenskými a civilnými orgánmi.

Rozbuškou boli články vplyvných západných médií, ktorým sa v Kyjeve tradične pripisuje veľký význam. Na jednej strane Time uverejnil článok opisujúci skľúčenosť vládnucu v kyjevských vládnych úradoch, kontrastujúcu s mesianizmom prezidenta Zelenského. Na druhej strane generál Zalužnyj poskytol rozhovor pre časopis The Economist,  kde hovoril o potrebe ísť do defenzívy, pretože Ozbrojené sily Ukrajiny prakticky nemajú šancu zvrátiť vývoj. Potom Zelenskyj verejne kritizoval pozíciu hlavného veliteľa a označil ju za príliš pesimistickú. Neskôr dokonca transparentne naznačil, že armáda by sa počas vojny nemala miešať do politiky.  Ukázalo sa, že dvaja na vrchole boli predvídateľne v napätí a nedostatok úspechu na fronte len prehĺbil ich rozpory. V spore nešlo o to, kto urobil viac pre víťazstvo, ale o to, kto nesie väčšiu zodpovednosť za to, že zlom v prospech Ukrajiny nikdy nenastal.

Prezidentská kancelária a jej šéf Andrej Jermak sa verejne  snažia zakryť vznikajúci rozkol na vrchole, pričom všetko pripisujú machináciám ruských agentov. Rozpory sa však stali takými zjavnými, že ich už nemožno vysvetliť iba dezinformáciami.  Bezpečnostná služba SBU začala vyšetrovanie kapitulácie južnej Ukrajiny na začiatku ruskej invázie a na „rozhovor“ bol údajne predvolaný aj samotný Zalužnyj ako svedok. Nový minister obrany Rustem Umerov začal odvolávať generálov blízkych Zalužnému – napríklad veliteľku zdravotníckej služby Ozbrojených síl Ukrajiny Taťjanu Ostaščenkovú. Veliteľovi skupiny vojsk Tavria (na južnej Ukrajine) generálovi Alexandrovi Tarnavskému a veliteľovi skupiny Donbass generálovi Sergejovi Naevovi (u ktorého Zalužnyj bol náčelníkom štábu v roku 2018) hrozí odvolanie.  A zástupkyňa vládnucej strany v parlamentnom výbore pre obranu Mariana Bezuglaja vyzvala na odstúpenie samotného vrchného veliteľa (škandál musel uhasiť zástupca prezidenta v parlamente).

Takéto protichodné signály pripomínajú nezhody v prezidentskom tíme z prvého roku jeho vlády a naznačujú, že Kyjev nemá jasnú stratégiu, ako prelomiť patovú situáciu na fronte. Človek má dojem, že kancelária prezidenta testuje rôzne scenáre a vyjadruje ich prostredníctvom rôznych predstaviteľov prezidentského tímu. Šéf parlamentnej frakcie Sluha ľudu David Arachamia hovorí , že hypoteticky by mohli byť obrysy mierovej dohody predložené na referendum, ktoré by legitimizovalo myšlienku obnovenia rokovaní s Moskvou. Výzvy na odstúpenie hlavného veliteľa, ktoré vyslovila poslankyňa Mariana Bezuglaja, sú z rovnakej série – je nepravdepodobné, že by Zelenskyj bol vážne pripravený na konflikt s armádou na pozadí obratu v globálnej situácii, ktorá nie je v prospech Ukrajiny. Toto všetko však len pridáva napätie. Spoločnosť bojujúcej krajiny, ktorá pozoruje hádky na vrchole, začína byť rozčarovaná zo svojich vodcov. Preto Zelenskyj, ktorý sa stal rukojemníkom svojho imidžu víťaza, naďalej trvá na maximálnom programe s prístupom k hraniciam z roku 1991 (68 % Ukrajincov podporuje iba tento výsledok vojny).

Formálne sa prezident spolieha na podporu verejnej mienky, ktorá nie je pripravená na kompromisy s agresorom. Vojnová únava však v ukrajinskej spoločnosti rýchlo narastá. Tak ako sa ukrajinská ekonomika nedokáže vyrovnať s vojenskou záťažou bez vonkajšej pomoci – v rozpočte na rok 2024 budú vojenské výdavky tvoriť viac ako polovicu. Ešte väčšiu hrozbu predstavuje vojnová únava na Západe, plná škrtov vo vojenskej pomoci. Vnútorná opozícia aktívne využíva nezhody medzi Zelenským a Zalužným. Hovorcovia strany „Európska solidarita“ buď uvádzajú , že vrchný veliteľ sa pripravuje na rezignáciu, alebo že Zalužnému hrozí trestné stíhanie. Začali aktívne naliehať , aby Zelenskyj zostavil vládu „národnej jednoty“ za účasti vlasteneckej opozície podľa vzoru Izraela po útoku Hamasu. A poslanec zo strany „Hlas“ Roman Kostenko  sa vyjadril , že zvýhodňovanie podporované Zelenským viedlo k rozkolu v armáde, kde sú údajne sily spojené s vrchným veliteľom Zalužným, a „prezidentská armáda“ veliteľa pozemných síl generála Alexandra Syrského..

Stávka opozície je jasná – využiť patovú situáciu na fronte a únavu z vojny na Ukrajine a na Západe, znížiť Zelenského rating a ponúknuť sa ako alternatíva. Je fakt, že politický efekt týchto snáh zostáva kontroverzný;  ukrajinská spoločnosť je stále proti usporiadaniu volieb počas vojny  A keby k voľbám došlo, väčšina Ukrajincov sa s najväčšou pravdepodobnosťou zhromaždí okolo súčasného prezidenta a určite nebude podporovať niekoho zo starej. elity, vrátane Porošenka, ktorý sníva o revanši. Navyše, samotný Zelenskyj nemá potrebu zaťahovať svojich oponentov do nejakej koaličnej spolupráce. Prezident má stále väčšinu v parlamente a plnú kontrolu nad vládou. V tejto situácii sa ukazuje, že Zalužnyj je hlavnou nádejou opozície. V hypotetických voľbách by mohol Zelenského poraziť iba kandidát z armády. Nepriamym ukazovateľom tu môžu byť merania úrovne dôvery; kým dôvera v armádu za posledný rok klesla len mierne (z 98 % na 94 %), u prezidenta klesla veľmi citeľne (z 91 % na 76 %).

Samotný Zalužnyj zatiaľ neprejavil žiadne politické ambície. Ochotne verejne komentuje vojenské témy, ale výrečne sa vyhýba politike. Uprostred hystérie civilných autorít a ich politických oponentov generál prejavuje stoický pokoj. Je celkom spokojný s existujúcou bilanciou, keď prezident pri výkone ústavných funkcií nezasahuje do čisto vojenských záležitostí. A teraz sa zdá, že práve Zelenskyj porušuje tieto pravidlá. Ak má Zalužnyj politické ambície, tak sú určené na dlhú hru, napríklad účasť v povojnových voľbách. Je tiež možné, že ukrajinská politika ho vôbec nezaujíma a svoje jedinečné skúsenosti z vedenia totálnej vojny proti superveľmoci plánuje využiť úplne inak. V každom prípade má zatiaľ na programe len vojnu, ktorú plánuje vyhrať alebo zredukovať na čestnú remízu, za čo bude spoločnosť s najväčšou pravdepodobnosťou obviňovať občianske autority. Iná vec je, že nevyhnutné zapojenie armády do politiky, ktoré sa každým mesiacom zvyšuje, zvyšuje riziká vnútornej destabilizácie Ukrajiny. Prezident Zelenskyj už hovorí o hrozbe „Majdanu-3“, ktorú údajne pripravuje Moskva, hoci je jasné, že oveľa väčšiu hrozbu predstavujú nezhody medzi jeho vlastnými ľuďmi. Prízrak občianskych sporov, podobných tým, ktoré v minulosti opakovane ničili základy ukrajinskej štátnosti, by mohol ambície strán schladiť, no ukrajinská história ukazuje, že nie vždy sa to deje.