Komu sa podarí osloviť sklamaných voličov – prečo opozícia nedokáže presvedčiť prívržencov strany Smer-SD

Analytici a komentátori – politikov nevynímajúc – nie sú si istí, ako dopadnú voľby poslancov do Národnej rady Slovenskej republiky koncom februára, pričom však prívrženci tzv. demokratickej opozície si iba zriedkavo kladú otázku, prečo sa opozičným politikom darí oslovovať sklamaných voličov Smeru oveľa menej, ako by si to želali. Iba niektorí z analytikov pochopili, že „noví politici“ koalície Progresívne Slovensko/Spolu a strany Za ľudí sú pre Ficových voličov ich sociálnou mentalitou a ideovou orientáciou diametrálne odlišne hodnotovo ukotvení. Okrem toho svoju úlohu v neprospech tzv. nových politikov zohrávajú aj ich charakteristiky, na ktoré upozornili tiež opozícii naklonené médiá. Napríklad Michal Truban má síce povesť úspešného podnikateľa a investora, ale okrem charizmy vodcu mu chýba aj adekvátny politický intelekt, čo sa odráža v jeho pomerne dosť chabej komunikačnej výbave. Ex-prezident Andrej Kiska nepôsobí zase presvedčivo tým, ako sa správa voči svojim potenciálnym koaličným partnerom ani svojimi neskrývanými ambíciami posadiť sa na stoličku premiéra, čo sa trochu jednoduchším voličom môže javiť ako kľúčový bod programu jeho politickej strany.

Avšak ani predseda zavedenej politickej strany – za akú možno považovať KDH –  sa neprejavuje ako intelektuálne oslňujúci politický vodca, i keď sa v jednom novinovom rozhovore pochválil, že má „prečítaných viac kníh ako niektorí politici novín.“ Kedysi zaujal verejnosť ako občiansky aktivista, ktorý upozorňoval na seba spektakulárnymi gestami. V súčasnosti sa vo verejných diskusiách s oponentmi prezentuje hašterivým tónom – niekedy bez vecných argumentov – ale nepôsobí ako konzervatívny politik, čo sa od kresťanského demokrata očakáva. V porovnaní s Alojzom Hlinom vyzerá predseda strany Sloboda a Solidarita Richard Sulík ako erudovaný expert, aj keď tento deklarovaný „liberál“ poškvrnil svoju politickú bezúhonnosť dôverným vzťahom so súdne stíhaným Marianom Kočnerom. V kontexte s touto „epizódou“ ani neprekvapuje, že Sulíkova SaS sa ocitla svojimi aktuálnymi volebnými preferenciami na hranici „parlamentnej smrti“, čo môže niektorých sympatizantov odrádzať od toho, aby jej vo voľbách „obetovali“ svoj hlas.

Za určitú kuriozitu súčasnej predvolebnej situácie možno považovať fakt, že väčšina spomínaných opozičných politikov nepovažuje za svojho rozhodujúceho súpera vo voľbách predsedu najsilnejšej parlamentnej strany na Slovensku – Roberta Fica, ale predsedu občianskeho hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti Igora Matoviča. Azda bez preháňania možno konštatovať, že je majstrom populistickej manipulácie, čo preukázal aj tým, že za volebnú líderku OĽaNO dosadil skromnú učiteľku, ktorá sa nehanbila pred novinármi priznať, že „ako obyčajná neznáma žena z východu“ je politickou kandidátkou do parlamentu „bez politických skúsenosti.“ Šéf OĽaNO týmto gestom demonštruje, že pohŕda tzv. politickými elitami a nepokúša sa loviť voličské hlasy iba tvárami celebrít z televíznej obrazovky – ako je napr. komik Jozef Pročko – ale naozaj robí politiku aj s obyčajnými ľuďmi. Zatiaľ prieskumy volebných preferencií svedčia o tom, že Matovičov populistický model funguje, vďaka jeho schopnosti „nebaviť sa s partnermi v opozícii v rukavičkách.“

Medzi chyby „jadra“ tzv. demokratickej opozície možno zaradiť aj prílišné sústredenie predvolebnej kampane  na boj s politickým extrémizmom –  predovšetkým Kotlebovou Ľudovou stranou Naše Slovensko. Na potenciálne riziko spektakulárnej konfrontácie  s „kotlebovcami“ poukázali už iní, ktorí upozornili, že takáto propagandistická aktivita môže rozšíriť tábor prívržencov ĽSNS. Marián Kotleba kalkuluje predovšetkým s hlasmi ľudí, sklamaných tým, ako sa prejavujú existujúce politické strany a využíva  nedôveru občanov  a ich  skepsu voči účinnému fungovaniu existujúceho politického systému. Niektoré konkrétne akcie – ako napríklad v Levoči – môžu vyvolať opačný efekt, než aký by si priali ich organizátori. Žiada sa pripomenúť, že strašenie fašizmom nepôsobí na generáciu mladých ľudí, ktorí túto formu brutálnej totality nezažili a ktorí si sotva pamätajú na spoločenské pomery pred Novembrom 1989.

Neistota súvisiaca s februárovým volebným výsledkom kvári aj vedenie najsilnejšej vládnej strany – Smer-SD, ktorá tiež za svojho hlavného volebného rivala môže považovať Kotlebovu ĽSNS. Je však otázne, či úbytok voličov tejto strany od parlamentných volieb v roku 2016 môžu zastaviť niektoré opatrenia, prezentované pred týždňom na programovej konferencii v Banskej Bystrici. Pôvodný elektorát Smer-u nepredstavujú totiž iba voliči, ktorých očakávania možno „nasýtiť“ iba tzv. sociálnymi balíčkami alebo uspokojiť reštrikciami takého typu, akými by mali byť obmedzenia pre absolventov lekárskych fakúlt na prácu v zahraničí. Slovensko trápia totiž problémy presahujúce sociálny rámec – a  to predovšetkým pretrvávajúca korupcia, klientelizmus a partokracia, ktoré majú priamy alebo sprostredkovaný negatívny dopad na každého občana, voličov strany Smer-SD nevynímajúc.