Kolíkovej kauza ukázala krehkú pozíciu Hegerovho kabinetu – bude opozícia pokračovať podľa Matovičovho scenára ?

Parlamentnú iniciatívu opozície za odvolanie Márie Kolíkovej z funkcie ministerky spravodlivosti premýšľajúci občania zaiste nebrali vážne, pretože poznajú číselnú prevahu koaličných poslancov v Národnej rade Slovenskej republiky. Väčšina ju vnímala ako spektakulárnu akciu v rámci kampane k avizovanému referendu o predčasných parlamentných voľbách, aj keď Ústavný súd ešte nerozhodol o tom, či referendum môže byť legálnym prostriedkom na predčasné ukončenie funkčného obdobia Národnej rady SR. Predseda najpočetnejšej parlamentnej strany OĽaNO Igor Matovič využil však podozrenia voči Kolíkovej na to, aby prostredníctvom svojho poslaneckého klubu zneistil koaličných partnerov a demonštroval im, že je to stále on, ktorý má posledné slovo v rozhodujúcich situáciách. Dokazuje to aj fakt, že premiér Eduard Heger sa ani neodvážil v parlamentnej rozprave o osude ministerky Kolíkovej otvoriť na jej podporu ústa, hoci vláda pod jeho vedením niekoľko hodín pred debatou poslancov vyjadrila Kolíkovej podporu.

Vývoj okolo Kolíkovej kauzy ukázal, aká krehká jej pozícia Hegerovho kabinetu, ktorý sa opiera o podporu nesúrodých politických subjektov, primárne spojených záujmom o existenčné prežitie do roku 2024 vo vládnych kreslách. Pre opozíciu zotrvanie Kolíkovej vo vláde nie je neúspech, ale pozitívny argument, že súčasná exekutíva toleruje neduhy, ktoré Igor Matovič a jeho koaliční spojenci vyčítali Ficovým vládam –  a nemá odvahu konať tak, ako tomu bolo napríklad v prípade ministrov Slovenskej národnej strany, keď v parlamente dominoval Smer-SD. Ako keby sa Matovič obával pohybovať „figúrkami“ na šachovnici, aby sa mu všetky neskotúľali zo stola. Nepodarilo sa mu „vyšachovať“ z hry ministra hospodárstva Richarda Sulíka a teraz sa neodvážil vypudiť z vlády ministerku spravodlivosti, ktorej odchod z funkcie počas vládnej krízy v marci označil za jednu z podmienok svojej demisie z postu premiéra. Zdá sa,  že jeho autorita začína upadať nielen v spoločnosti, ale aj medzi vlastnými, hoci sa to ešte neodvážia dať otvorene najavo.

Priebeh krízy v koaličných vzťahoch v kontexte s odvolávaním Kolíkovej potvrdil, že strana Za ľudí – ktorá ju do vlády nominovala – smeruje do ďalšieho štádia rozkladu, prejavujúceho sa predovšetkým upadajúcim vplyvom predsedníčky strany Veroniky Remišovej. Viaceré „siroty“ Andreja Kisku nechcú svoj ďalší politický osud spájať s afektovane pôsobiacou vicepremiérkou, ktorá svoju nekompetentnosť opakovane prejavila pri rozličných príležitostiach, akými boli napríklad jej „odhalenie“ slovenskej verzie „Watergate“ na Úrade vlády SR alebo participácia na blamáži s elektronickou aplikáciou eKaranténa. Ani neprekvapuje, že inteligentnejší členovia poslaneckého klubu Remišovú už prekukli a aj verejne prejavili svoj nie lichotivý názor o „dedičke“ Kiskovej pozostalosti. Za takéhoto stavu vyštudovaná bábko-herečka cíti, že v politike by ju mohol zachrániť už iba predseda OĽaNO, a preto tomu prispôsobila svoje počínanie, keď opozícia prišla s iniciatívou odvolať ministerku Kolíkovú.

Podozrenia vyslovené na adresu Márie Kolíkovej nemali síce až takú váhu, aby pobúrili verejnosť, ale poskytli opozícii príležitosť širšie podložiť kritické argumenty, prečo sú na Slovensku aktuálne predčasné parlamentné voľby. Aj keď časť médií sa usilovala vykresliť ministerku Kolíkovú ako reformátorku našej justície a na jej obranu argumentovali aj princípom prezumpcie neviny – čo v prípadoch iných podozrivých sotva akceptujú – objavili sa viaceré názory, že Kolíkovej predstavy o reforme súdnictva majú vážnych oponentov medzi odborníkmi z oblasti práva, predovšetkým justície. Z mnohých kritických výhrad k reforme si zaslúži pozornosť okrem iných aj námietka proti navrhovaným opatreniam, narúšajúcim istotu funkčného obdobia členov Súdnej rady SR. Podľa oponentov Kolíkovej reformy povedie k spolitizovaniu činnosti Súdnej rady, pretože jej členovia budú závisieť od tých, ktorí ich zvolili alebo vymenovali.

Mária Kolíková zostala síce ministerkou, avšak pochybnosti o stabilite koaličných vzťahov pretrvávajú. Nie je vylúčené, že po ministerke spravodlivosti Národná rada SR bude mať na programe ďalšie mimoriadne schôdze, kde bude opozícia žiadať odvolanie ministrov Hegerovho kabinetu. Možno usudzovať, že na tomto zozname by mohli byť aj mená ministerky kultúry Natálie Milanovej a ministra poľnohospodárstva a rozvoja vidieka Jána Mičovského, ktorých si vzala „na mušku“ strana Hlas-SD. Išlo by vlastne o rovnaký scenár, aký používala svojho času opozícia proti Ficovej vláde, keď sa z tribúny parlamentu pokúšala prezentovať svoju kritiku na jej adresu pred verejnosťou. Je otázne, či sa takýmto spôsobom podarí opozícii vyburcovať občanov, aby išli prejaviť svoju nespokojnosť k referendovým urnám – alebo ich nespokojnosť s vládou vystupňuje samotný Igor Matovič svojimi nedomyslenými nápadmi a primitívnymi vyjadreniami.